KING OF POP MICHAEL JACKSON

Michael

„...a preto ho ukladám na čestné miesto mojej skromnej zbierky,“ vzala do rúk Thriller a vložila ho medzi pedantne usporiadané platne. „Michael, a nevravím to len tak, ten album je jedna z najlepších vecí, aké som za posledné obdobie počula.“
„Naozaj? To som rád, že Thriller na teba takto zapôsobil. A máš aj nejakú obľúbenú,“ chcel som z nej dostať čo najviac. Úprimne ma zaujímal jej názor na výsledok mojej práce.
„Obľúbenú?“ nachvíľu sa zamyslela a ukazovákom si poklepala po spánku. „Nemám vyslovene obľúbenú, každá má niečo iné, čím ma upútala, ale rada sa napríklad vraciam k Human nature, Baby be mine, alebo k The lady in my life. Vieš, pri poslednej spomínanej ma tak napadlo...bola niekomu venovaná, myslel si na niekoho špeciálneho keď si ju písal, alebo ťa jednoducho prepadla inšpirácia.“
„Na nikoho konkrétneho som v tej chvíli nemyslel, bola to inšpirácia,“ pousmial som sa a pokračoval som v listovaní skicáru, v ktorom boli Allisonine kresby.
„Michael, vieš, na tú pieseň som sa nepýtala len tak.“
„Nie,“ prekvapene som sa na ňu pozrel.
„Poznáme sa už....vyše mesiaca?“
„Presne mesiac a štyri dni,“ pohotovo som zareagoval.
„Chcela som sa ťa to spýtať už dávnejšie, ale nenabrala som toľko odvahy,“ nahlas preglgla a pokračovala ďalej.
„Ako je to s tebou a dievčatami. Bol si už niekedy zamilovaný,“ pozrel som sa jej do očí a chcel som jej dať úprimnú odpoveď, lenže vtom mi do hrdla udrel tep a nedokázal som to. Predsa, predo mnou sedela ona, osoba, na ktorej mi mimoriadne záleží a mám ju rád, viac než len rád. Pomyslel som na slovo viac? No tak, Michael, povedz niečo, skôr ako si všimne môj výraz tváre.
„Či som bol už niekedy zamilovaný. Povedal by som to tak, že tú osobu, o ktorej sa bavíme, stále hľadám, a viem, že existuje a bude ma milovať tak, ako ja budem milovať ju, verím tomu.“
„Aha,“ skonštatovala, sadla si na malú stoličku, ktorá bola pred zrkadlom a hrebeňom si prečesala dlhý závoj hnedých lesklých vlnitých vlasov.
„A toto mám byť ja?“ užasnuto som sa zadíval na predposlednú stranu skicára.
„Áno, ja viem, nie je to bohviečo, ale snažila som sa. Ako si si mohol všimnúť, ten som nakreslila deň pred Vianocami. Po tom rozhovore som sa cítila naozaj lepšie. A ďakujem aj za to, že si to s trpezlivosťou vysvetlil môjmu hysterickému otcovi, aj napriek jeho nevhodne zvoleným slovám na tvoju osobu,“ prisadla si ku mne na posteľ a hodila vlasmi z jednej strany na druhú.
„Nemusíš ďakovať, rád som to pre teba spravil,“ usmial som sa na ňu a ona mi to s radosťou opätovala. „A mimochodom, ten obraz je perfektný,“ pochválil som jej veľdielo.
„Ale veď sa na teba vôbec nepodobá a-a-a čo tie kučery.“
„Neblázni, veď je to akoby som sa díval sám na seba rovno do zrkadla,“ začali sme sa naťahovať o skicár. Toto nevinné naťahovanie postupne prešlo vankúšovou vojnou až k bláznivej štekliaco-štípacej hre na podlahe.



Allison

„Linda, prosím, ukľudni sa a povedz mi to ešte raz.“
„Ja už ďalej nevládzem, je koniec! Všetko som mu povedala, už som ďalej nemienila znášať tie jeho klamstvá. Môj pohár trpezlivosti už pretiekol, dávno pretiekol,“ zopakovala mi s dôrazom v hlase.
„A zajtra letím do Los Angeles.“
„Do LA? Prečo,“ zaskočila ma náhlou novinkou.
„Panebože, zlatko, ty si už načisto mimo, veď som dostala tú prácu v redakcií módneho časopisu.“
„Áno, samozrejme, už si spomínam. A kedy to prilietaš.“
„Zajtra poobede odlietam z Chicaga, nechce sa ti ma prísť čakať na letisko,“ snažila sa ma presvedčiť. Nakoniec som súhlasila pod ťarchou prosieb.
„Fajn, teším sa na teba, a prosím, nezabudni na mňa, bez teba by som sa tu určite stratila.“
„Neboj sa, určite tam budem.“

• • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • •


„Tak, čo vravíš na Los Angeles,“ pokúšala som sa o rozhovor.
„No, je to celkom niečo iné, nie ako v Chicagu, myslím, že tu budem spokojná,“
s radosťou sa uvelebila v kresle autobusu a pozorovala okolité prostredie cez špinavé okno.
„Allison, nemala by si chuť ísť so mnou na menšie nákupy, veď vieš, treba mi niečo nové, keď som sa už dostala na takúto mimoriadnu pozíciu.“
„Rada s tebou pôjdem, tie naše babské pokeci mi chýbajú,“ kladne som odpovedala.
„A kde teraz budeš bývať,“ nasledovala logická otázka.
„Redakcia mi poskytla ubytovanie. Je to trojizbový byt v centre mesta.“
„V centre. Páni, to sa ti bude bývať ako princeznej, ten byt mi musíš ukázať.“
„Samozrejme, že poukazujem. Ale iba pod tou podmienkou, ak mi pomôžeš s vybaľovaním,“ jednoznačne som súhlasila.

„A to ste len priatelia, nič viac,“ udivene sa na mňa pozrela, keď som jej dopodrobna opísala môj vzťah s Michelom. „Tomu ja neverím.“
„Hej, sme len priatelia, dobrí priatelia. Veľmi mi pomohol, keď som mala krízu s Jimom.“
„Prepáč, ale nejde mi to do hlavy.“
„A čo prosím ťa, ti nejde do hlavy,“ nerozumela som jej slovám.
„No toto všetko, a ty k nemu niečo cítiš, myslím, viac ako je priateľstvo,“ ohromene som sa pozrela na Lindu. Ako mohla prísť na takúto otázku.
„Mám ho rada, to je pravda, ale či k nemu cítim viac“...urobila som kratšiu odmlku „Linda, ja neviem, keď on....záleží mi na ňom. Je to skvelý človek, keby si ho bližšie spoznala, určite by sa páčil aj tebe. Lepšieho muža ako je on som nikdy v živote nestretla.“
„Ach, dievča, keby sa teraz vidíš ako žiariš, len škoda, že to nemôžem povedať o sebe,“ smutne klesla na béžovú pohovku a z očí sa jej začali tisnúť slzy.
„Linda, zabudni na neho, bol to sviniar, prepáč za výraz, ale je to pravda. To, ako ti ublížil sa ospravedlniť nedá. Buď rada, že si sa ho zbavila,“ snažila som sa ju upokojiť.
„Asi máš pravdu, bol to sviniar. Ale teraz je všetkému koniec. Zabudni na starú naivnú Lindu. Pred tebou stojí celkom nová Linda Leonowensová, úspešná redaktorka jedného z najznámejších módnych časopisom na svete, už žiadne slzy kvôli chlapom, ani nič podobné. Teraz je pre mňa najdôležitejšia moja nová práca,“ hrdo prehlásila a utrela si zvyšky sĺz z dokonale upravenej tváre.