KING OF POP MICHAEL JACKSON

Michael


„.......keby si ju videl aká bola šťastná, keď otvorila tú obrovskú škatuľu čo si jej poslal, bola úplne nadšená. Celý deň sa s ničím iným nehrá. Vlastne, už celé tri dni sa s ničím iným nehrá. Ach, škoda, že si tam nemohol byť s nami, určite by si sa skvelo zabavil.“
S nadšením a hlavne s úsmevom na perách som počúval každé jedno slovo, ktoré vychádzalo z jej úst. Dokonca mi ani neprekážalo, že rozpráva už celú cestu od jej domu. Bolo zaujímavé sledovať ju pri tom s akým pôvabom rozhadzuje rukami, nehovoriac o tom nadšení, ktoré vidím v tých nádherných zelených očiach.
„Oh, a aby som nezabudla, tak v mene malej ti ďakujem za ten nádherný dar.“ milo sa usmiala a položila svoju ruku na moje koleno, ktoré sa automaticky pod jej dotykom zatriaslo.
„Rád som to pre ňu urobil, a teší ma, že sa jej páčil. Len mi je naozaj ľúto, že som musel odmietnuť pozvanie kvôli práci.“ smutne som spustil plecia.
„To je v poriadku.“ mávla rukou. „Ale sľúb mi, že keď budem mať narodeniny ja, si to spolu nenormálne užijeme. Aj keď je do nich ešte ďaleko.“
„Tak to ti už teraz s istotou môžem sľúbiť.“ súhlasil som.
„Mimochodom ako ti ide práca.“ spýtala sa s nadšením.
„Zatiaľ sme len vo fáze príprav. Treba vybrať vhodný zoznam piesní, ktoré chceme na albume, niečo čo by vystihovalo celý album. Všetko od jeho dizajnu až po konečný imidž. Rád by som všetkých prekvapil.“
„Aha,“ skonštatovala. „Takže sa máme na čo tešiť, čo?“
„Ako som už povedal. Som zatiaľ len vo fáze príprav,“ vysvetlil som. „Ale to čo mám v pláne bude celkom iné, ako pri predchádzajúcich albumoch.“



Asi po štyridsiatich minútach cesty sme konečne zaparkovali za bránami nášho domu.
„Milujem tieto tvoje galantné spôsoby,“ poznamenala Allison keď som jej podával ruku, aby sa jej lepšie vystupovalo z auta.
Krátku chvíľu sme sa ešte prechádzali po záhrade. Dnešný deň celkom vyšlo počasie, bolo príjemne. Cez zopár obláčikov na oblohe prenikali hrejivé lúče februárového slnka, ktoré nás príjemne hladili po tvárach, tak prečo to nevyužiť a nezostať na čerstvom vzduchu.
Sadli sme si na okraj fontány. Jednou rukou som ju objal okolo pása a pritúlil som si ju k sebe bližšie. Oprela si hlavu o moje rameno a spokojne si povzdychla.
„Ach, Michael, toľkokrát sme sa takto prechádzali a až teraz som si uvedomila, aké je to tu nádherné.“
„Milujem toto miesto.“ nadýchol som sa a rozhliadol som sa po okolí záhrady. „Máš pravdu, je to tu nádherné a som hrdý na toto miesto?“
„Veľmi si mi chýbal, Michael.“
„Aj ty mne. Ale sľubujem ti, že teraz to už bude voľnejšie a všetok voľný čas strávime spolu.“ chcel som ju ukľudniť. Nechcel som aby si myslela, že by som ju kvôli práci odsunul na druhú koľaj. To v žiadnom prípade, aj keď je pravda, že približne o mesiac má čaká niekoľkodňová cesta do Londýna.
Londýn! Skríkol môj mozog. Mám jej to vlastne povedať. Nie, teraz nie. To má ešte čas. Poviem jej to pri najbližšej vhodnej príležitosti. Usúdil som, naklonil som sa k nej a pobozkal ju. Konečne som si mohol vychutnať jej bozky po tak dlhej dobe.



Neskôr sme sa presunuli do mojej izby kde sme sa rozprávali.
Rozhovory s Allison som doslova miloval, vždy sme si mali čo povedať. Niekedy sme preklábosili celé hodiny a hodiny.
„Mám nápad. Čo keby som ti niečo prečítal.“ prišiel som na novú myšlienku.
„To by bolo fajn. Ešte nikdy si mi nečítal.“
„A má slečna nejakú špeciálnu požiadavku?“
„Hm, niečo od Charlesa Lutwidgea Dodgsona by sa nenašlo?“ prirodzene, že od tohto autora som mal zopár kníh, ale ako poznám Allison, mala na mysli konkrétnu knihu. Zbehol som preto po schodoch dole na prízemie do malej knižnice a bruškami prstov som začal prechádzať po jednotlivých tituloch. Samozrejme, kniha nebola na svojom pôvodnom mieste, takže mi zabralo čas kým som ju nakoniec našiel.
Lewis Carroll: Alica v krajine zázrakov , vzal som do rúk knihu s týmto nápisom a šiel som naspäť do izby.
Posadil som sa do postele a začal som čítať. Allison sa ku mne pritúlila a so zavretými očami načúvala.
Ani som sa nenazdal a už som sa ocitol na poslednej strane knihy. Bol som tak pohltený príbehom, že som si neuvedomil čas a Allison mi medzitým zaspala v náručí. Otočil som hlavou na pravú stranu a pozrel sa na nástenné hodiny visiace hneď vedľa portrétu od známeho autora Édouarda Maneta, tie ukazovali takmer desať hodín. Nečudo, že zaspala. Naša čítacia aktivita presiahla hranicu troch hodín.
Chvíľu som premýšľal či ju zobudiť, ale keď som sa pozrel do jej tváre a uvidel ten spokojný výraz nemal som to srdce urobiť to. Vzal som prikrývku bielej farby a opatrne som ju ňou prikryl. Potichu som sa vytratil z izby. Podľa hluku, ktorý sa ozýval po celom dome som usúdil, že zvyšok rodiny sa vrátil už domov.
Na ceste z kúpeľne som stretol na chodbe Marlona a Randyho. Mali na mňa nejaké hlúpe poznámky, ale tie som odignoroval a ponáhľal sa späť do izby. Ale tí dvaja sa jednoducho nedali odbiť. „Michael, prestaň s tým divadlom. Dobre vieme, že je v tvojej izbe.“
„A na to ste ako prišli?“ s údivom a trochu zarazene som sa na nich pozrel.
„Nie sme hlúpi.“ Nakoniec som sa im priznal. Mal som z toho aj menšie obavy, lebo povedať niečo tejto akčnej dvojici je, ako dať to priamo do éteru miestneho rozhlasu. Keby len miestneho.
„Ale nikomu ani muk, jasné.“
„Neboj, Mike, nič sme nepočuli, o ničom nevieme.“ povedal šepotom Randy, a na znak zachovania nášho tajomstva urobil gesto, akože si zamyká ústa na kľúč. A pomyselný kľúč zahodil za seba.
„Ale toto máme u teba, braček.“ súhlasil som, len som im prikývol a utekal do izby. Tam ešte stále sladko spala Allison. Opatrne som si sadol na kraj postele. Nevedel som, či si mám k nej ľahnúť. Nie, ešte jej to bude náhodou nepríjemné.
Vzal som si preto malý vankúš z kraja postele, deku a urobil som si provizórne lôžko rovno pod tou mojou. Nebolo to síce bohviečo, a s teplom postele sa to porovnať nedá, ale dalo sa to zvládnuť.



„Michael, vstávaj!“ prebudil som sa na jemné trasenie za ruku. Pomaly som otvoril oči a pred sebou som uvidel tú najkrajšiu bytosť na tejto planéte. Kľačala nado mnou a cez ramená mala prehodenú bielu prikrývku, ktorou som ju večer prikryl. Aj keď mala vlasy strapaté a pod očami mala trochu rozmazanú čiernu linku, vôbec mi to nevadilo, práve naopak, vyzerala nádherne.
„Deje sa niečo?“ pretrel som si oči a následne som si prstami prehrabol vlasy.
„Bože, už dobrých päť minút s tebou trasiem aby si sa zobudil. A ty nič.“
„Naozaj? Je ťažké ma zobudiť.“ pousmial som sa a vtisol jej nežný bozk na pery. Šibalsky sa na mňa usmiala a zvalila ma na zem. Naklonila sa nado mňa a pomaly sa začala približovať. Priblížila sa natoľko až si na mňa ľahla. Bol som aj trochu zaskočený jej odvážnym činom, ale na druhej strane sa mi to veľmi páčilo. Vzal som do rúk prikrývku, ktorá ležala na zemi a oboch nás zakryl. Položil som ruku na jej hebký krk a pobozkal som ju.
„Hm, lepšie ranné vstávanie si ani neviem predstaviť.“ spokojne som si povzdychol a obaja sme sa ešte viac zakutrali pod teplú prikrývku.
O chvíľu sa však dvere na mojej izbe prudko rozleteli. Dnu vbehol zadýchaný Randy.
„Michael, rýchlo, máš telefón.“ vyfučal zo seba a dvere za sebou zaplesol.
Chtiac - nechtiac som vstal a šiel si vziať telefón. Asi po desiatich minútach som sa vrátil s nie príliš nadšeným výrazom.
„Allison, ja viem, že som ti sľúbil, že budeme spolu, ale.......“
„Ale musíš odísť.“ dokončila za mňa. „To je v poriadku, Michael, aj tak už musím ísť.“ pokúsila sa o úsmev, ale videl som na nej, že je mierne sklamaná.
„Nehnevaj sa na mňa. Sľubujem ti, že večer sa po teba zastavím, ver mi.“
„Nehnevám sa na teba.“ pohladila ma po líci. „Ehm, Michael, nechcem ťa otravovať, ale nemám sa ako dostať domov.“
„Hneď ťa zaveziem.“ vstal som a narýchlo som sa prezliekol.



Allison

„Pekný zvyšok dňa,“ usmial sa a pohladil ma po vlasoch.
Och, čo si ten chlap o sebe myslí. Tak najskôr mi sľúbi, že sa mi bude venovať a potom prišiel jeden hlúpy telefonát a už som vedľajšia. Tak to teda nie!
Ach, sklapni mozog! Zúrila som vo svojom vnútri. Čo som ja vlastne čakala. Dievča, preber sa. Toto je Michael Jackson. Nemôžem predsa od neho chcieť aby bol so mnou dňom i nocou. To predsa nejde.
NIE! Sľúbil mi to a jedným úsmevom si to u mňa v žiadnom prípade nevyžehlí. Nepodľahnem mu! NEPODĽAHNEM! Opakovala som si dookola.
„Budem na teba myslieť.“ pobozkal ma a následne nato ma z celej sily objal.
Bože, ako to ten muž robí. Jeden nevinný pohľad, jeden nežný úsmev, jeden sladký bozk.
Dokonale mi pobláznil hlavu.
Vzdávam to. Som len jeho.