KING OF POP MICHAEL JACKSON

MICHAEL



Po tom, čo sa odohralo u Allison doma, som nedokázal myslieť na nič iné. Ešte stále som cítil jej sladký dych na mojich perách. A priznávam sa, v tej chvíli som mal naozaj veľmi zahanbujúce myšlienky. Trochu sa za to aj hanbím, ale ešte nikdy som sa nedostal do takejto situácie.
Pozrel som sa na šoféra a Billa, ktorí sedeli na predných sedadlách. Bill vyzeral ako duchom neprítomný, no a šofér sa sústredil len na cestu.
V tom sa mi v hlave začala prehrávať hudba. Bolo to niečo nové, znelo to veľmi romanticky. Postupne sa do melódie pridávali slová. V tej chvíli som znervóznel, a to z jednoduchého dôvodu. V hlave sa mi prehráva celkom slušná pieseň a predo mnou je asi nekonečná cesta domov. Tá melódia bola tak chytľavá, až som si ju začal pohmkávať a pripojil k tomu aj slová.
Len čo sme prišli domov už som aj bleskovo utekal do izby a vyťahoval čierny diktafón zo šuflíka nočného stolíka. Všetko, čo sa mi premávalo hlavou som nahral a asi miliónkrát prehral. S koncom posledných tónov som diktafón vypol a uložil ho na pôvodné miesto, do šuflíka.
Prítmie, ktoré vládlo v mojej izbe a záhradné osvetlenie, ktoré vrhalo tlmené svetlo cez okná zatiahnuté béžovými závesmi, vytvárali v celej miestnosti príjemnú atmosféru. Zrakom som zavadil o telefón.
Zavolať jej?
Vzal som slúchadlo do ruky a uvažoval som. Nakoniec sa moja neposedná ľavá ruka natiahla k telefónu a vytočila číslo.
„Áno?“ ozvala sa.
„Neruším ťa?“
„Ty nerušíš nikdy.“ potichu sa zachichotala. Na jej hlase bolo počuť, že po dnešnom dni má evidentne veľmi dobrú náladu. Tak isto ako aj ja.
„Máš zajtra čas?“
„Hm, možno.“ nenápadne podpichla.
„Zajtra mám voľno, ak by si chcela mohli by sme niekam zájsť.“ navrhol som.
„Ach, Michael, teba to neprešlo, však?“
„Zlatko,“ váhavo som ju oslovil, ešte nikdy som jej tak nepovedal. „Zajtra je Svätý Valentín, nebudeme predsa sedieť doma. Pôjdeme von.“ naoko som pohrozil.
„Takže nemám na výber.“ potichu si odkašľala. „Rada pôjdem.“
„Tak podvečer, okolo šiestej sa po teba zastavím.“
Ešte sme sa podrobnejšie dohodli, až sme nakoniec náš telefonický rozhovor ukončili. Zložil som a keď som sa pozrel na nástenné hodiny som nemohol uveriť. Ručičky ukazovali presne dve hodiny ráno. Náš telefonický rozhovor trval presne dve a pol hodiny. Unavený som sa zahrabal do teplej prikrývky a s absolútnou spokojnosťou som zaspal.




ALLISON



„Nie, nie, nie. Tieto isto nie.“ protestovala som proti Lindinmu výberu môjho dnešného večerného outfitu. „To je príliš odvážne.“
„Och, Allison,“ ťukla si prstami po čele. „Čím ho chceš zaujať, preboha.“
„Určite nie s výstrihom až po pupok.“
„Dobre, tak fajn, priznávam, že majú trochu väčší výstrih, ale vyzerajú dokonalo.“ zvesila šaty z vešiaka a primerala mi ich.
„Mne sa páčia tie čierne. Sú jednoduché a nie príliš vulgárne. Tieto prosím schovaj.“
„Dobre, ako chceš, len aby si to potom neoľutovala.“
„Neboj sa, určite to neoľutujem.“ Vzala som si šaty a šla zaplatiť. Ich cena bola síce o niečo vyššia, ale pri takejto príležitosti ako je moje prvé oficiálne rande s Michaelom , som na to nedbala....


„Počúvaj, Allison, a kam sa to vlastne dnes večer chystáte.“ zasmiala sa Linda a vycerila na mňa jej snehobiele rovné zuby.
„To ešte neviem, vraj je to prekvapenie.“ mykla som plecami a kráčala ďalej po schodoch až na šieste poschodie.
„Hm, tipujem, že to bude niečo luxusné, nejaká nóbl reštaurácia, napríklad.“ Zastavila sa uprostred schodiska a zasnene začala premýšľať.
„Linda, mohla by si to nechať tak.“
„Okej, nemyslela som to zle. Ja len, že mne sa môže o niečom takom len snívať.“
„Ako to myslíš.“ zamračila som sa.
„Veď chodíš s Michaelom Jacksonom, najväčšou hviezdou súčasnosti. Teraz to budú len samé večierky, vyberaná spoločnosť......Hm, keď si to vie niekto pekne zariadiť.“
„Linda, myslíš si, že som s Michaelom len kvôli peniazom a sláve?“ zastavila som sa a nechápavo som na ňu pozerala. „Ja mám Michaela úprimne rada, a to, koľko má momentálne na účte je tá posledná vec, ktorá ma trápi.“ jasne som jej vysvetlila.
„Rada? Dievča, nehovor mi, že ty ho máš len rada. To ako o ňom rozprávaš, ako ti žiaria oči keď len vyslovíš jeho meno. Veď ty si zamilovaná.“
Tak na toto som jej nedokázala absolútne nič povedať z jedného prostého dôvodu.
Mala pravdu.
Michael mnou úplne otriasol.
Ale cíti on to isté ku mne, čo ja k nemu? Myslí to so mnou úprimne vážne?
V hlave sa mi kopilo mnoho otáznikov. Neustále mi to vírilo v hlave.
Prečo mi to ešte nepovedal, tie slová.
Keď som začala chodiť s Jimom, povedal mi to hneď po troch dňoch.
Och, ty hlupaňa!
Plesla som si po ústach.
Porovnávam Michaela s Jimom? Som normálna?
Veď Michael nie je z tých mužov, ktorí vyznajú dievčaťu lásku hneď na prvej schôdzke. Michael by takýmito slovami neplytval. On vie kedy ich použiť. Som si tým istá. Stopercentne istá, že k tomu raz dôjde.

−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−−

„Už je šesť preč.“ nervózne som pobehovala z miestnosti do miestnosti a každú mikrosekundu som pozerala na hodiny.
„Sestrička, veď sa ukľudni, mešká len päť minút.“
„Michael ešte nikdy nemeškal.“ dupla som nohou po podlahe až som si takmer zlomila podpätok na celkom novučičkých čiernych lodičkách.
„Možno mu niečo prišlo do cesty, neboj, isto príde. Robíš zbytočnú paniku.“
„Asi máš pravdu.“ uznala som a usadila som sa na gauč. Veď je to len päť minút.
Keď ale moja čakacia doba presiahla viac ako pol hodinu, som už na nervozitu mala plné právo. A nie len na nervozitu, v mojom vnútri to už vrelo od hnevu.
„Čo si o sebe myslí, nechať ma takto čakať. Toto mu nedarujem. Nikam nejdem.“
„Allison, nepreháňaj. Práve dorazil.“ vykukla sa Clara spoza žltých závesov a prihlúplo sa usmievala.
Moja zvedavosť ma premohla a nakukla som sa aj ja. Nemohla som veriť vlastným očiam. Michael dorazil pre mňa na obrovskej bielej neprehliadnuteľnej limuzíne.
Vystúpil v sprievode Billa a kráčali ku dverám.
Rýchlo som odbehla od okna a opäť sa posadila na gauč. Michael vošiel dnu a prisadol si ku mne.
„Ahoj.“ nesmelo sa pozdravil.
„Ahoj.“ odzdravila som ho a ofučane sa mu otočila chrbtom.
„Hneváš sa na mňa?“ chytil ma za ruku a sklopil zrak k zemi.
Len čo sa jeho ruka dotkla tej mojej chcela som mu hneď všetko odpustiť a vtisnúť mu obrovský bozk na pery.
Nie! Na to ani len nepomysli. Meškal viac ako pol hodinu. Toto skutočný gentleman nerobí.
Ešte ho ponaťahujem.
„Hnevám.“ odvrkla som a vytrhla moju ruku z tej jeho.
„Prepáč, niečo dôležité mi do toho prišlo.“
„Dôležitejšie ako ja?“
„Teraz nie je nič dôležitejšie ako ty. Ale nemohol som ich tak nechať.“
„Ich? Koho ich.“ nerozumela som mu.
„Valentínka a jeho mamu.“ Tak teraz už vôbec nerozumiem.
„Koho? Valentínka?“
„Dnes sa narodil, je to malé srnčiatko. Musel som mu pomôcť.“
Bože môj, až teraz mi všetko došlo. Michael mi to raz spomínal.
„Och, Michael.“ zahanbene som sa na neho pozrela. „To som netušila. Mohol si zavolať a by sme to odložili.“
„To nie. Všetko je už zariadené.“ vstal a naznačil mi, že by sme už mali ísť.
Spolu sme nakoniec šli k zaparkovanej bielej limuzíne. Na ulici sa pretŕčalo zopár zvedavých ľudí, a to ma trochu znervózňovalo. Michael si to všimol a chytil ma aj napriek zvedavým pohľadom za ruku. Srdce mi poskočilo samou radosťou.
A moja radosť sa znásobila, keď sa Michael prejavil opäť ako gentleman. Otvoril mi dvere na a pomohol mi nastúpiť.
Pomaly som vkĺzla do limuzíny a usadila som sa v pohodlnom, béžovou kožou čalúnenom sedadle.
Poriadne som sa rozhliadla a nenápadne som si to poobzerala. Všetko vo vnútri vyzeralo tak luxusne a prepychovo, ale aj napriek tomuto všetkému ostal Michael sám sebou. Iní muži na jeho mieste by sa určite niečím takým chvastali, ale on nie.
„Si nádherná.“ povedal Michael, keď si ma prezrel.
„Ďakujem.“ poďakovala som sa a moje líca zahoreli.
Michael si ku mne bližšie prisadol a pohladil ma po vlasoch.
„Och, mimochodom aj ty vyzeráš fantasticky.“ pochválila som jeho dnešný výber oblečenia, ktorý sa skladal z čierneho saka, nie však trblietavého ako som bola u neho zvyknutá, ale malo na sebe prvky typické pre Michaela, čiernych nohavíc a mokasín. No a samozrejme nechýbali biele ponožky.
Asi po dvadsiatich minútach jazdy sme zastavili. Cez okienko som miesto bližšie nevedela identifikovať. Až pokiaľ som nevystúpila. Nachádzali sme sa vo West Hollywoode (to som zistila z nápisu na značke).
Už na prvý pohľad to tu vyzeralo všetko tak luxusne. Presne ako aj samotná reštaurácia The Palm - West Hollywood, kde sme mali v pláne navečerať sa.
V momente ma prepadla panika. Bože, určite tu bude veľa známych ľudí a mne sa podarí vyrobiť nejaký super trapas. To neprežijem!
Mala som chuť zvrtnúť sa na opätku a zdupkať preč. Ale keď som sa pozrela do Michaelových očí strach zo mňa opadol. A jeho teplá dlaň v tej mojej mi len na odvahe pridávali.
V reštaurácii nás privítal čašník. Volal sa Brian Johnson.
Vzal mi môj kabát z ramien, načo Michael okamžite zareagoval a hodil na neho vražedný pohľad. Usadil nás (našťastie mimo ostatných návštevníkov tejto reštaurácie), ponúkol nám jedálny lístok a odkráčal preč.
Spoločne sme začali v menu listovať. Musím povedať, že výber večere nám trval, nepreháňam, najmenej dvadsať minút. Každé jedno jedlo sme okomentovali, pričom sme sa skvelo zabávali. Brian, ktorý stál neďaleko a pozoroval nás, už nervózne klepal nohou po podlahe. Keď mu Michael naznačil, že sme s výberom hotoví, pribehol k nám kozmickou rýchlosťou a z vrecka si vytiahol malý zápisníček s perom a všetko si zapísal.
„Ak dovolíte, rád by som vám ponúkol aj jedno z našich najlepších vín, ktoré máme. K
t- tomu lososovi sa to perfektne hodí.“ roztrasene sa vykoktal.
„Nie, ďakujeme. Víno nebudeme, ale pomarančová šťava by bola na mieste.“
„Samozrejme, hneď to bude.“ všetko si starostlivo zapísal a ponáhľal sa, pravdepodobne, do kuchyne.
„Videl si ho, bol úplne mimo.“ pobavene som poznamenala a Michaela to rozosmialo.

Večera prebiehala ešte lepšie než podľa mojich skromných predstáv. Fantasticky sme sa zabávali ( a výdatne nám k tomu pomohol aj čašník Brian Johnson).
Prebrali sme hádam všetko, čo sa na tejto planéte prebrať dá. Tak som sa smiala až som ucítila ako mi po lícach pomaly stekajú slzy (sakra, už len pre moju vizáž, dúfam, že nie som roztečená).
„Hm, Michael, ten čokoládový koláč je fantastický.“ nabrala som si kúsok na vidličku a ako som si ho chcela vložiť do úst, tak mi nešťastnou náhodou zletel z vidličky rovno na zem. Samozrejme, že Michaela to rozosmialo. Síce sa to snažil zamaskovať a hrať to na gentlemana, ale bolo na ňom vidieť, že mu bránicu napína od smiechu.
Lenže ja som sa mohla od samej hanby prepadnúť rovno pod zem. Radšej som sa okolo seba ani len neobzrela, len aby som nemusela vidieť tie pohľady dobre sa zabávajúcich ľudí na mojej nešikovnosti. Nenápadne som sa zohla a spadnutý kúsok som zabalila do bielej servítky a hodila do kabelky.
„Vidím, že si sa vôbec nezmenila.“ začula som veľmi známy hlas. Obzrela som sa a môj mozog odmietal spracovať, to, čo videli moje oči.
Predo mnou stál, Jim? Naozaj, vidím dobre? Neklame ma môj zrak?
Nezmohla som sa ani na jediné slovíčko.
„Ako sa tak pozerám, hm, polepšila si si.“ diplomaticky skonštatoval. „Ja som ti už zrejme nestačil, však?“
„O čom to hovoríš.“ pozrela som sa na neho zabijackým pohľadom.
„Mám na mysli , že som pre teba nebol dosť dobrý. Ale tento flitrovaný neger ti to všetko vynahradí.“
Zlosť priam vo mne kypela. Ako sa ho tak opovážil nazvať.
„Tak toto si prehnal.“ vystrelila som zo stoličky a moja ruka sa zastavila až na jeho nahladko oholenom líci. „Neurážaj tých, na ktorých mi záleží, je ti to jasné.“
„Ó, slečinka sa nám rozzúrila.“ nechutne sa zasmial.
„Michael, poďme preč, prosím.“ chytila som ho za ruku a pevne stisla.
Michael kývol na čašníka a ten okamžite prišiel. Vytiahol peňaženku a všetko zaplatil.
„Malá rada pre teba. Dávaj si pozor, až nedopadneš ako ja.“ ironicky poznamenal, vysmiaty a spokojný s tým, že nám pokazil večer odišiel preč.
„Michael, je mi to tak ľúto.“ so slzami v očiach som sa mu ospravedlnila.
„Nie, mne prepáč. Mal som sa ťa zastať, keď ťa urážal. Namiesto toho som tam len sedel ako taký hlupák.“
„Michael, však mu neveríš. Však tomu neveríš, že som s tebou len pre peniaze a slávu.“
„Ako ťa to napadlo, samozrejme, že si to o tebe nemyslím.“ milo sa na mňa usmial a pohladil ma po líci. Vzal mi môj kabát a prehodil mi ho cez ramená.
Keď sme spolu vyšli z reštaurácie, tak pred vchodom na nás čakalo doslova peklo.
Len čo sme vyšli, zástup novinárov si to namieril rovno k nám. Bolo ich tak veľa, že by sme sami cez nich neprešli. Fotoaparátmi cvakali ostošesť, až ma ich blesky načisto oslepili a takmer som stratila rovnováhu. Michael ma našťastie zachytil a privinul si ma k sebe. Zložil si okuliare z očí a nasadil mi ich.
Po chvíli sa k nám dostal aj Bill. Oboch nás chytil za ramená a viedol k limuzíne. Otvoril dvere a Michael mi pomohol nastúpiť, potom nastúpil aj on a zavrel za tým šialenstvom dvere.
„Si v poriadku.“ otočil sa ku mne a starostlivo si ma prezrel.
„Som v poriadku.“ zložila som si okuliare a podala mu ich. „Takže tipujem, že zajtra budeme v každom denníku po celých štátoch.“ Michael len smutne mykol plecami.
„Prepáč mi to, keby som vedel ako dnešný večer dopadne, tak vymyslím niečo iné.“
„Michael, netráp sa preto, aj napriek tomu, čo sa odohralo, bolo mi s tebou príjemne.“ Pohladila som ho po chrbte ruky a v tom sa automaticky naše prsty preplietli. Vtisla som mu bozk na pery a oprela sa o jeho rameno. „Ale nabudúce miesto budem, pre istotu, vyberať ja, platí.“

Cestou domov sme sa už začali dostávať do veselšej nálady. „Tak a sme tu.“
„Hej, sme.“ Stáli sme oproti sebe pred dverami do domu a navzájom si vymieňali pohľady. Evidentne sa ani jednému z nás nechcelo rozlúčiť.
„Michael, nechcel by si, teda ak máš čas, zájsť ešte ku mne.“ navrhla som mu, aj keď som nedúfala, že Michael bude súhlasiť, jeho odpoveď ma príjemne prekvapila.
„Rád pôjdem.“ s úsmevom súhlasil. Vrátil sa k limuzíne a prikázal šoférovi a Billovi, že môžu ísť, a keby niečo potreboval, tak zavolá odo mňa.
V izbe som sa konečne mohla uvelebiť v mojej milovanej posteli. Bola som totiž dosť uťahaná, veď samotné ručičky na nástenných hodinách ukazovali pol jedenástej.
Michael sa postavil k oknu a začal si dávať dole zo seba sako. „Máme ešte hodinu a pol aby sme oslávili Valentína.“ lišiacky sa usmial, zhasol malú lampu, ktorá stála v rohu izby a prisadol si ku mne.
A opäť vo mne vzbudil tie pocity. Jednoducho som mu nedokázala odolať.
Rukou som ho začala hladiť po stehne. Michael to vzal zrejme ako výzvu a nežne ma začal bozkávať.
Prehodila som jedu nohu cez neho, až som nakoniec na ňom obkročmo sedela.
Začal ma nežne hladiť po chrbte a rukami sa pomaly priblížil k mojim ramienkam na šatách.
Zľakla som sa toho a strhla sa.
„Deje sa niečo.“ pozrel na mňa takým pohľadom, akoby urobil niečo nekalé.
„Nie, Michael, nič sa nedeje...len. Musím sa ti s niečím priznať.“