KING OF POP MICHAEL JACKSON

MICHAEL

„Vstávaj ty spachtoš jeden!“
Strhol som sa zo spánku, keď do mojej izby vtrhol plnou rýchlosťou Randy.
„Zbláznil si sa Ran je len...pol dvanástej?“
Udivene som sa pozrel na budík. Natiahol som sa teda poň až sa lepšie pozriem. Ručičky skutočne ukazovali pol dvanástej.
„Áno braček už je najvyšší čas vstať z postele.“ Skočil po mne a medzi nami začala bitka o moju prikrývku. Ako sme sa váľali po posteli som Randyho nechtiac kopol do zadku a ten zletel aj spolu s prikrývkou z mojej postele. „Au Mike, toto nebolo od teba fér!“ Horko-ťažko vstal zo zeme a odtackal sa preč z mojej izby. Od smiechu som sa mu nedokázal ani ospravedlniť. Sedel som na posteli ešte niekoľko minút a len tak som hľadel okolo seba. Slnko cez okno vrhalo do mojej izby príjemné teplé lúče. Vstal som preto z postele, podišiel k oknu a otvoril ho. Zhlboka som sa nadýchol. Nato, že je vonku december bolo veľmi príjemne a teplo. Šiel som si teda rýchlo ustlať posteľ a prezliecť sa. Navliekol som si na seba moje obľúbené čierne rifle, kockovanú košeľu a samozrejme nesmeli chýbať biele ponožky.
V kúpeľni som pobudol o niečo dlhšie.
Bolo mi treba naniesť make-up, ktorý bol naozaj potrebný na prekrytie mojich fľakov. Preto som tomu venoval dosť veľkú pozornosť, chcel som aby to vyzeralo čo najprirodzenejšie. Potom prišli na rad oči a nakoniec vlasy. Keď som bol s úpravami hotový zašiel som späť do izby po slnečné okuliare. Všimol som si pri mojej posteli pohodený akýsi papier. Musel tam spadnúť z môjho stolíka pri dnešnej bitke s Randym. Zodvihol som ho. „Ale no jasné.“ S úsmevom som si povzdychol pri pohľade na papier. Bola na ňom kresba, ktorá zobrazovala mňa a mojich bratov počas koncertu. Dostal som ju od päťročného dievčatka. Volala sa Sally.
Bolo to presne v deň nášho koncertu, kedy som všetkým oznámil odchod z našej kapely. Vytiahol som zo šuflíka nožnice, lepiacu pásku a nalepil som ju na stenu hneď pri mojej posteli.
Vyšiel som zo svojej izby a keď som šiel do kuchyne spoza rohu na mňa vyletel Randy a zhúkol po mne ako dajaká príšera z hororu. Tak som sa vydesil, až som takmer spadol na dlážku. „Haha to máš za ten dnešný kopanec do zadku.“ Hrdo prehlásil Randy a sadol si za stôl. „Okej tak teda prepáčiš mi to?“ Hodil som na neho prosebný pohľad a čakal na jeho odpoveď. „Okej braček máš to odpustené.“
„Vy dvaja, kedy už konečne dospejete?“ Ozval sa Janetin hlas, pri tom ako nám nakladala na taniere obed. „Asi nikdy.“ Zamrmlal Marlon. A vložil si do úst plnú lyžicu. „Ten pravý sa ozval.“ Potľapkal po pleci Randy Marlona, ale tomu zabehla polievka a začal sa dusiť.
Takmer som vyprskol do hlasného smiechu, ale snažil som sa ho udržať pre prípad, žeby to Marlona urazilo ako sa na ňom zabávam.
„Michael a druhé nebudeš?“
„Nie, chystám sa do nemocnice, už aj tak meškám.“ Vstal som od stola, že si po sebe spracem tanier, ale Janet ma zabrzdila. „Do nemocnice? A načo? Nie je to nič.... “
„Nie nemaj strach, nie je to nič vážne idem len na návštevu.“ Vyviedol som Janet z omylu. Na jej očiach bolo vidieť, že ju to vystrašilo.
„Tak sa majte rodinka ja bežím.“ Vyšiel som za dom kde ma už čakal môj šofér spolu s Billom. Do auta som naložil ešte zopár škatúľ s hračkami a mohli sme vyraziť.................





ALLISON

Tresk.
Zobudila som sa na buchot dverí. Pretrela som si oči a poriadne sa ponaťahovala (moja každodenná rozcvička). Hmmm Jim už šiel asi do práce. Skonštatovala som, keď som ho nenašla vedľa seba v posteli. Vstala som, obliekla si župan a odšuchtala som sa do kuchyne, že si spravím raňajky. Ale moje plány prerušil zvoniaci telefón.
„Haló Allison? To-to-o som ja Clara-a.....S-Sophia...ja- ja....... “
„Clara ukľudni sa a pomaly mi povedz čo sa stalo.“ Snažila som sa ju upokojiť, znela dosť vydesene.
„Ja-a dávala som malej na raňajky....ani neviem čo to už bolo...niečo s orechmi a ona sa začala dusiť a-a-a-a ....ja teraz som s ňou v nemocnici....“
„Clara upokoj sa hneď som tam, len mi povedz v ktorej ste nemocnici. Nepoznám to tu ešte.“
„No-o sme v nemocnici Dobrý Samaritán. To nájdeš ľahko.“
„Dobre už bežím.“ Zložila som slúchadlo a šla som sa rýchlo prezliecť. Vybehla som na ulicu a čakala kedy zazriem dajaký taxík. „To snáď nie je možné, kde v r...“ Zahryzla som si do jazyka. Našťastie akurát jeden prechádzal okolo, preto som ho rýchlo stopla.
„Do nemocnice Dobrého Samaritána a pohnite si prosím.“ Ani nie o pár minút sme boli na mieste, hodila som mu tam asi dvadsať dolárov, výdavok som vôbec neriešila. „To je v poriadku, zvyšok si nechajte.“ „Tak ďakujem pekne slečna.“
Vbehla som dovnútra. „Fú a teraz kam?“ vyslovila som nahlas. „Slečna potrebujete pomôcť?“
Chytila ma za rameno akási žena. Strhla som sa. „O áno prosím kde je tu pohotovosť. „Hneď na tejto chodbe. Len choďte rovno.“
„Ďakujem pekne.“ Rozbehla som sa chodbou. Na konci boli dvere, tak som do nich vletela, len to som asi robiť nemala. Niekto totiž za tými dverami stál a ako som ich otvorila vrazila som nimi celou silou rovno do jeho tváre. „Au.“ Zastonal a šiel rovno k zemi.
„Preboha nehnevajte sa ja....“ sklonila som sa k nemu bližšie až sa pozriem na následok môjho činu. Do tváre som mu však ale dobre nevidela mal ju zaborenú v rukách. „Pane ste v poriadku?“ Čakala som na jeho reakciu ale on stále len čupel a chytal sa za hlavu. Moment. Naraz vo mne hrklo. Tie vlasy, ten štýl obliekania. Nie to nemôže byť on. Veď keby to bol on dial by sa tu omnoho väčší humbug.
Odrazu zodvihol tvár smerom ku mne. Ten pohľad mi vyrazil dych. Áno bol to ON. Michael Jackson.

Kľačala som pred ním a civela na neho ako na zjavenie. Zachytil môj pohľad a dosť divne sa zatváril. Teraz neviem či to bolo spôsobené mojim výzorom alebo tou bolesťou. Snažila som sa preto zachrániť túto trápnu situáciu. „ Ja-a nechcela som. Ospravedlňujem sa.“
„To je v poriadku nič sa nestalo.“ Prehovoril na mňa a ja som na malý okamih akoby stratila pojem o čase, v momente som si spomenula na Claru a Sophiu. Prudko som vstala.
„Tak fajn. Ja musím bežať a ešte raz sa ospravedlňujem.“
Otočila som sa a utekala za sestrou. Tak fajn. To ma nič lepšie nenapadlo. Ach ten si o mne musel myslieť, keď som na neho hľadela ako teľa na nové vráta.
Bože ja som taká hlupaňa.

Na chodbe som zazrela Claru ako sedí na stoličke a plače. Pribehla som k nej.
„Clara tak hovor čo sa to stalo!“
„Allis ja som tak blbá. Dávala som malej raňajky a boli tam orechy a je na ne alergická. Bože tak som sa zľakla, že bude s ňou...“
„Clara prestaň, tak nehovor. Ako je na tom?“
„Teraz je už na tom lepšie. Práve ju previezli na detské oddelenie a spí. Doktor povedal, že som ju priviezla v poslednej chvíli.“ Náhle sa rozplakala a vrhla sa mi do náručia a ja som sa ju snažila upokojiť. „No tak Clara, len sa upokoj. Teraz pôjdeme spolu na detské a všetko bude okej.“

V tom sa na chodbe objavil Michael, ale tento krát nebol sám ale v sprievode akéhosi chlapa a novinárov. Mieril rovno k nám. Opäť som zmeravela. Môj dych sa od vzrušenia zrýchlil.
„Allis? Čo sa deje?“ Nechápavo sa na mňa pozrela. Moja myseľ dostala blok a ja som jej v tom momente nedokázala odpovedať. Tak som jej aspoň hlavou naznačila smer, ktorým sa má pozrieť. „Allis nie je to ...."