KING OF POP MICHAEL JACKSON

MICHAEL

Celým mojim nosom pumpovala silná bolesť a do očí sa mi tisli slzy.
Bola to naozaj poriadna rana. Nachvíľu som mal pocit, že mám opäť zlomený nos.
Rukami som si zakryl tvár a čakal kým bolesť prejde.
Naraz som začul ako sa ku mne niekto prihovára. Pravdepodobne to bola osoba, ktorá zapríčinila túto nehodu. Zodvihol som zrak a pred sebou som uvidel...anjela? Teda aspoň v mojich očiach tak vyzerala. Premeral som si ju ešte raz, vyzerala dosť vydesene, ale to bolo zapríčinené asi tým nárazom.
„ Ja-a nechcela som. Ospravedlňujem sa.“ Rozpačito zo seba dostala ospravedlnenie. Snažil som sa jej vysvetliť, že je všetko v poriadku, ale ona len na mňa naďalej hľadela tým vydeseným pohľadom. Bože to vyzerám naozaj tak strašne? Prebehla mi hlavou nepodstatná a hlavne hlúpa myšlienka. Vôbec som nevedel ako mám zareagovať, úplne mi opantala myseľ.
Och Michael tak už niečo povedz. Spýtaj sa jej na meno, alebo niečo podobné.
Ale len čo som to chcel urobiť, trhla sebou a prudko vstala. Ešte raz sa mi ospravedlnila a zmizla mi rovno pred očami.
Ostal som tam len tak stáť sám uprostred tej chodby a hľadel na dvere za ktorými sa stratila
'slečna neznáma'. Moja chvíľka samoty však nevydržala dlho, za chrbtom sa mi razom objavil asi tucet fotografov a novinárov. Vrhli sa na mňa a začali mi klásť nezmyselné otázky na ktoré som nemal prinajmenšom chuť odpovedať. Našťastie sa po pár minútach ku mne dostal Bill a pomohol mi dostať sa z toho chaosu.
„Pán Jackson posledná otázka. Podstúpili ste opäť plastickú operáciu?“
Čože? To ako na to prišiel. Nechápavo som krútil hlavou nad tou stupídnou otázkou.
„Panebože to čo ho napadlo?“ Vyslovil som svoju myšlienku nahlas, na ktorú Bill pohotovo reagoval.
„Asi to bude tým, že tvoj nos nabral na objeme. A vlastne ako sa to stalo?“
„Nič vážne to nie je, len som vrazil do dverí.“
„Vrazil?“ Pozrel sa na mňa Bill divným pohľadom. Asi som v jeho očiach vyzeral ako hlupák, ktorý nevie otvoriť obyčajné dvere.
„Vlastne som do nich nevrazil ja, ako ony do mňa...ale to je vlastne jedno, neriešme to už, radšej poďme za deťmi.“ Vytrhol som Billovi škatuľu z rúk a utekal som smerom na detské oddelenie. Tešil som sa ako malý, že môžem byť s deťmi a spraviť im možno aj mojou prítomnosťou radosť. Milujem ten detský smiech, tú ich bezprostrednosť. Pre tieto okamihy sa oplatí byť tým, kým som, jediné čo mi prekážalo bol ten zástup hyen za mnou. Naozaj inak sa to nedá ani povedať. Jednoducho sa na vás vrhnú a nedajú vám nadýchnuť sa a žiť si vlastný život. Je to naozaj ťažké byť nonstop pod ich drobnohľadom.
Ale dosť pochmúrnym myšlienkam, teraz sú najdôležitejšie deti a nie nejaké problémy Michaela Jacksona.
Keď som otvoril dvere na oddelení zostal som mierne prekvapený. Moja 'slečna neznáma' stála uprostred chodby, objímala nejaké dievča. Bola naozaj v zlom stave. Na moment som skamenel, len tak stál a pozoroval čo sa deje. Zachytila môj pohľad a opäť stuhla, jediné čo spravila bolo akési gesto, ktorým akoby naznačovala smer ktorým sa má pozrieť (pravdepodobne) jej sestra? Aj ona zachytila môj pohľad a niečo jej zašepkala do ucha (zrejme to bolo o mne). Cítil som sa trochu nepríjemne, stáť tam len tak ako tvrdé Y. A k tomu tí novinári. Našťastie primár tohto oddelenia bol natoľko uvedomelý a vypoklonkoval ich smerom k východu. Konečne som si mohol vydýchnuť a naplno sa venovať tomu, kvôli čomu som sem prišiel. Položil som krabicu s hračkami na stolík v rohu a pomaly som podišiel k obom objímajúcim dievčatám. Chcel som niečo povedať, ale môj mozog sa zablokoval a nedokázal som povedať ani slovo, len tak som stál a pozeral na obe a ony na mňa. Situáciu sa snažila zachrániť 'slečna neznáma', ale len čo otvorila ústa zakoktala sa. Prišlo mi to smiešne, tak som sa mierne pousmial, zrejme to pobavilo aj obe dievčatá, keďže vyprskli do smiechu. Už v uvoľnenejšej atmosfére som sa zase pokúsil niečo povedať, tentoraz som našťastie nedostal ďalší blok.
„Ja som Michael Jackson, a vy?“ Prišlo mi to trochu komické predstavovať sa, keď ma takmer každý pozná, ale slušnosť mi to prikazuje.
„No to je nám jasné. A ja som Allison Simmonsová a toto je moja sestra Clara.“ Predstavila sa mi aj svoju sestru a podala mi ruku. Prijal som ju a opätoval jemný stisk. Takže z mojej 'slečny neznámej' je už 'slečna známa', teda vlastne Allison.
„Nechcem byť nevychovaný, ale..., nehnevajte sa na mňa, smiem vedieť čo sa stalo?“
„Stalo sa asi toľko, že som blbá!“ Nervózne na mňa vybehla Clara.
„Clara upokoj sa, choď radšej za malou, každú chvíľu sa prebudí.“ Poslala ju do izby a zostali sme tam len my dvaja. Trochu som znervóznel, ale keď som uzrel jej jemný úsmev prenikol do mňa neopísateľne nádherný pocit.
„Neposadíme sa?“ Navrhol som, načo Allison súhlasila. Ako správny džentlmen som ju pustil sadnúť si ako prvú, čo neostalo bez odozvy.
„Hmmmm aký džentlmen.“ Poznamenala so smiechom a ja som v lícach ucítil teplo. Určite som sa začal červenať.
„Snažím sa byť slušný......Tak smiem teda vedieť čo sa stalo?“
„Myslím, že smieš. Ide vlastne o to, že dcéru priateľa mojej sestry sem previezli na alergickú reakciu.“
„To je mi ľúto. A je už v poriadku?“
„Vďakabohu áno.“
„A smel by som ju pozrieť?“
„To neviem. Spýtam sa sestry, ale myslím, že stým nebude mať problém. Poď zavediem ťa za ňou.“ Ponúkla sa mi a ja som ju nasledoval.
V izbe ležalo asi sedemročné dlhovlasé dievčatko. Vyzerala ako malá princezná. Sadol som si k jej posteli, chytil ju za ruku a začal som jej spievať pieseň I'll be there. Po malej chvíli otvorila oči, jej reakcia keď ma zbadala bola neskutočná. Doslova na mňa vyskočila, kričala od šťastia a celu silou ma stískala.
„Ty, že si mala alergickú reakciu? No nezdá sa mi. A povie mi princezná ako sa volá?“
„Princezná sa volá Sophia.“
Posadli som si ju na kolená a začali sme sa rozprávať. „Ako vieš, čo sa mi stalo?“ Udivene sa na mňa pozrela tými jej obrovskými modrými očami. „No bol som tu neďaleko a tvoj anjelik strážny mi pošepkal aby som ťa prišiel pozrieť, vraj by si sa potešila.“
„Naozaj? Inteligentný anjelik.“ Tak toto ma dostalo- inteligentný anjelik- musel som sa začať smiať. „Presne tak aj ja si myslím a mám tu pre teba ešte malý darček, súhlasíš?“
„Dobre súhlasím.“ Vstal som a šiel po škatuľu s hračkami. Vybral som toho najväčšieho plyšového medveďa a podaroval som ho malej Sophii. Jej úsmev hovoril za všetko.
„Ďakujeme Michael.“ Poďakovala sa Allison. „To je to najmenej čo som pre ňu mohol spraviť. Som rád, že už je na tom lepšie. Inač mám nápad. Nechcela by si so mnou porozdávať ostatným deťom hračky?“ Navrhol som Allison.
„No neviem.“ „Prosím poď. Zaručujem ti, že budeš mať z toho dobrý pocit a užiješ si pri tom kopec zábavy. Sľubujem.“
„Tak teda súhlasím, ale nebudú pri tom tí hentí...novinári.“
„Nie neboj sa. Veď ich primár poslal preč.“ Ukľudnil som Allison a mohli sme ísť spolu rozdávať deťom radosť.
„Moment vy dvaja, kam máte tak naponáhlo?“ Zastavila nás Clara.
„Clara nerob paniku, ideme len rozdať deťom hračky.“
„No len aby.“
Nepochopil som tejto reakcii, ale kašlem nato. Teraz som mohol byť s deťmi a s Allison. To jediné ma v tej chvíli zaujímalo.