KING OF POP MICHAEL JACKSON

ALLISON

Zodvihnem zrak a uprene sa zahľadím na nástenné kukučkové hodiny.
11:35.
Wow, dávam si poriadne načas.
Znechutene vstanem a v zápätí nato klesám na posteľ.
V sediacej polohe sa výdatne ponaťahujem a zazívam ako stará ospalá kočka.
Úderom polnoci nastal môj deň, deň mojich narodenín.
Páni, 27 rokov.
Stará korytnačka.
S úsmevom zaženiem otravný hmyz a naposledy si zívnem.
Michael musel odísť skoro ráno, pretože som ho vôbec nezaregistrovala.
Blázon bláznivý. Jeden voľný deň, ale aj ten musí využiť na skúšku.
Odkedy sme sa vydali na misiu „Bad“ sme v podstate každý deň spolu. Jeden by povedal, že po pár dňoch dostaneme ponorkovú chorobu. Ale v mojom prípade je to inak, už teraz mi začína chýbať a začínam sa tu sama nudiť.
No samozrejme!!!
Po chvíli mi dopne, čo by som mohla robiť, keď mi zrak padne na škatuľu ležiacu na gauči.
Povedal mi, že je to môj darček k narodeninám a smiem ho otvoriť, až keď bude preč.
Vezmem do rúk veľkú škatuľu zabalenú v lesklom purpurovom papieri previazanú stuhou. Opatrne potiahnem za jeden koniec a rozviažem mašličku. Darčekový papier opatrne rozlepím a poskladám. Otvorím škatuľu a vytiahnem z nej... Mňa prekotí!!!
Krásnu porcelánovú bábiku.
Je naozaj nádherná a obrovská.
Dlhé čierne lesklé vlasy zdobia dve mašličky. Hnedé oči zvýrazňujú dlhočizné husté mihalnice. Pod drobným noštekom svietia plné pery a bledú bezchybnú tvár zdobia ružové líčka. Oblečená je do typického japonského kroja, alebo ako by som to nazvala.
Krajšiu bábiku som nikdy nevidela.
Vyskočím z postele a uložím ju na bezpečné miesto. Pre istotu ju ešte zabalím späť do škatule, aby sa mi nerozbila. Doma jej určite nájdem to správne miesto.
Rozplývajúc sa krásou panenky dostanem skvostný nápad.
Ticho v apartmáne mi už začína liezť von krkom, preto sa narýchlo učešem, hodím do niečoho pohodlného a prášim do hotelovej reštaurácie. Napol ceste začujem za chrbtom ženský krik, ale neprikladám tomu nejakú zvláštnu pozornosť a to hlavne preto, že japonsky neviem ani mäkké f.
Dokonca aj sám Michael sa ma pokúšal naučiť nejaké to japonské slovíčko, ale vzdala som to skôr, než sme poriadne začali.
„Konnichiwa!“ Zastavím, keď usúdim, že človek za mojím chrbtom sa prihovára s najväčšou pravdepodobnosťou mne. Otočím sa a tam. Stará pani, asi o dve hlavy nižšia odo mňa. Je taká roztomilá. Ale čo sakra znamená to kon..., neviem čo. Zopakujem to isté, čo ona a dúfam, že som nevypotila nejakú sprostosť. Našťastie nie, keďže sa usmieva. Starenka vezme moju ruku a do dlane mi vloží nejaký predmet.
„Pre šťastie.“ Prehovorí po anglicky.
„Sayounara.“ Rozlúči sa a pomaličky sa vytratí.
Pozriem sa, čo ukryla do mojej dlane. Je to malý poskladaný papierik. Žeby taliznam, alebo odkaz? Každopádne bolo by vhodné sa poďakovať, ale ako to bolo?
„Arigatou?!“ Zakričím, ale po starenke ani chýru ani slychu.

Skôr, ako sa začnem chystať na dnešný večer zhodím sa do postele a s misou plnou popkornu si zapnem Popolušku. Lenže asi po štvrť hodinke ma začne nudiť (Keď pozerám telku s Michaelom, je to ohromná zábava – to bude asi tým, že to nikdy do konca nedopozeráme.) a zaspím. Zobudím sa až na nejaký zvláštny podnet zhora alebo čo, lenže to už hodiny bijú na poplach a hrozí, že na dohodnutú schôdzku budem meškať.
Kurník, toto sa môže stať len mne.
Zúfalo zakvílim pri pohľade do zrkadla. Vyzerám ako panda. Jediné čo ma teší je, že som o pár kíl ľahšia. Ale nejdem sa rozplývať nad zhodenými faldíkmi, jediné, čo ma v tejto chvíli môže zachrániť je šampón, kondicionér, fén, kulma a make-up.
Chvalabohu som šikovná a všetko dokončím v momente, keď sa spoza dverí ozve hlasité zaklopanie.
To zaiste bude Bill. Priskočím a otvorím. Jeho prvotná reakcia ma prekvapí.
„Takže vravíš, že môže byť?“ Našpúlim pery a prekrížim ruky na prsiach.
„Stále mi vŕta hlavou, ako mohol zbaliť takú super kosť.“
Pobavená Billovou poznámkou ochotne prijímam jeho ruku a nechám sa viesť priamo pred hotel, kde čaká zaparkovaná limuzína.
Ulice Osaky sú dosť rušné a vysvietené. Každých pár metrov vám do očí udrie nejaký neónový billboard na rôzne reklamy. Preto je cesta do reštaurácie dosť zdĺhavá.
Jednoduché, čím viac áut na cestách, tým skôr sa človek dostane do nechcenej kolóny.
Asi okolo pol ôsmej Bill zaparkuje auto pred reštauráciou a zavedie ma dnu, kde nás už čaká mladý sympatický Japonec oblečený v obleku. Prihovorí sa mi lámavou angličtinou a usadí ma k okrúhlemu stolu za neďalekými paravánmi. Pekne sa mu poďakujem a milo sa na neho usmejem.
Bolo mi oznámené, že Michael onedlho príde, preto na neho s objednávaním večere počkám.
Lenže ako tam sedím, minúta za minútou ubieha a Michael nikde.
Keď sa už nezjavil ani po pol hodine nervózne mávnem na čašníka a nechám si priniesť aspoň biele víno. A je mi to fuk, že ma Michael pristihne s pohárom v ruke.
Nervózne poklepkávam prstami po bielom obruse a lejem do seba už druhý pohár vína.
Ten chlap to už poriadne preháňa!!!
Nadurdene kopnem do seba posledný glg vína a ukazovákom mávnem na mladého čašníka a nechám si od neho doniesť celú fľašku.
„Ty už si tu? Hik.“ Sarkasticky poznamenám a odbočím pohľadom.
„Prepáč mi to, prišlo mi do... Ty si pila?“ Vezme do rúk prázdnu fľašu a ustarostene na mňa hodí očkom.
„A čo, chceš mi to vari zakázať?“
„Nie, len...“
„Och, prosím ťa, prestaň. Nechal si ma tu čakať ako takú sprostú hus, čo som mala robiť?“
Otočím sa mu chrbtom a prekrížim si nohy, pričom takmer zletím zo stoličky.
„Ty si opitá!“ Podráždene na mňa vyskočí.
„Ideme na hotel!“ Schytí ma za ruku a snaží sa mi pomôcť vstať. To ma však napáli a prudko sa mu vytrhnem.
„Nie, nedotýkaj sa ma. Zvládnem to.“ Zvýsknem natoľko, že sa niekoľko ľudí otočí za mojím výrazne podnapitým zvučným hlasom.
V aute, ktoré nás vezie späť na hotel panuje hrobové ticho. Každý z nás sedí na opačnom konci sedadiel a hľadí von oknom. V mojom vnútri to však navyše poriadne vrie. Je mi horúco. Celé moje telo oblieva neskutočné teplo. Kombinácia alkoholu a zlosti nie je zrovna najlepšia. Toto nedopadne dobre.
Sotva vyrazíme k prvej križovatke, vrhnem jeden letmý pohľad na Michaela a druhý na Billa sediaceho za volantom. Ten zachytí môj pohľad v spätnom zrkadle a nesúhlasným točením hlavy zo strany na stranu mi dáva najavo, akú hovadinu som práve vyviedla.
Ešte aj Bill je na jeho strane. To ma už vari nikto nedokáže podporiť a pochopiť ma?
„Môžeš mi vysvetliť, čo to do teba vošlo?“ Nazúrene zabuchne dvere a dožaduje sa odpovede. Vždy, keď sa jedná o alkohol takto vyvádza. Spomínam si akú kázeň dostala Janet, keď bola pod vplyvom metly ľudstva. V jeho očiach tleli plamene hnevu presne tak, ako teraz.
„Michael, prestaň s tým. Dobre vieš o čo tu ide. Je to stále o tom istom, hik.“ Zhodím sa do postele a začnem sa nekontrolovateľne smiať. „Haha, v jednom kuse mi hovoríš, ako ti na mne záleží. Ale nemám ten pocit. Jediné na čom ti naozaj záleží je tá tvoja hudba a práca. Ja som len taký tvoj prívesok, ktorý so sebou vláčiš, aby si vyzeral pred všetkým svetovo, alebo niečo v tom zmysle. A aby si mi zapchal ústa daruješ mi nejaký hriešne drahý dar. Ale vieš čo? Seriem na tie tvoje dary a prachy, sú mi ukradnuté.“
„Si opitá. Hovorí z teba alkohol. To nemôžeš myslieť vážne.“
„Možno hovorí. Ale za normálnych okolností by som ti to nemala odvahu povedať.“
A týmito slovami náš rozhovor končí. Michael sa zatvári tak, ako by teraz dostal poriadnu ranu pod pás. A veď aj dostal.
„Fajn, ak si toto myslíš, pche. Poriadne si ma sklamala. Nemôžem uveriť, že po tak dlhej dobe ma vôbec nepoznáš.“ Z postele vezme vankúš spolu s prikrývku a potichučky odkráča preč.
„Kam ideš?“ Prudko preglgnem slinu, začína mi byť poriadne zle.
„Idem si ľahnúť. Na dnes už mám toho akurát dosť. Ráno sa porozprávame, keď budeš triezva.“

***

4:17.
Toto sa nemalo stať. Prečo som na neho takto vybehla?
Jeho sklamaná tvár, stále ju mám pred očami. Za všetko môže to podrbané víno a v neposlednom rade moja nekonečná hlúposť.
Zaborím hlavu do vankúša a nahlas vzlyknem.
Čo bude teraz nasledovať?
Zaiste ma pošle expresnou linkou priamo do Los Angeles.
Už to ďalej nevydržím. Ten pocit viny ma neskutočne zožiera. Musím urobiť prvý krok – aj keď nerada.
Vystrelím z teplej postele a prehodím cez seba deku. Otvorím dvere a ako tichá myška sa prikradnem k Michaelovi.
Leží schúlený priamo na podlahe.
Michael, zlatko, spíš?“ Zašepkám mu do ucha.
„Nie.“
Sadnem si k nemu a spustím ospravedlňujúcu reč.
„Prosím odpusti mi. Zachovala som sa príšerne. Ja, len...len.“
„Naozaj máš ten pocit, že mi na tebe nezáleží?“ Skočí mi do reči.
„Samozrejme, že nemám ten pocit. Povedala som to len preto, aby som ťa vytočila. Bola som nahnevaná, že si ma tam nechal tak dlho čakať. To je celé. A ešte opitá.“ Začnem si sypať popol na hlavu.
„Ty mi prepáč. Je to aj moja chyba, že som v tebe navodil tento pocit. Bol som až príliš pohltený prácou a zabudol som na to, čo ma pre mňa tú najvyššiu cenu.“ Pohladí ma po tvári.
„Ľúbim ťa.“
„Aj ja teba.“ Perami sa obtriem o jeho líce a jemne ho pobozkám.
Michael si ma pritiahne bližšie k sebe a končekmi prstov ma začne hladiť po celom tele. Vie veľmi dobre, ako zbožňujem, keď sa ma takto dotýka a čo to so mnou dokáže spraviť.
„Si nervózna?“
„Nie.“ Pošepkám do ticha izby a zahryznem sa do jeho pier. Telo sa mi začne nekontrolovateľne triasť a prudko sa mi zrýchli dych. Michael je na tom podobne, len zhlboka dýcha a dlaňami ma nežne hladí po chrbte. Jeho dotyky sú jemné a nežné, ale dokážem ich rozpoznať.
Priložím mu ruku na krk a môj jazyk sa začne pohrávať s jeho ohryzkom. Zjavne sa mu to páči, lebo sa začne rozpačito chichotať. Pomalinky sa od neho odtrhnem a pritlačím ho k zemi. Obkročmo si na neho sadnem a vlepím mu vlhký bozk na pery.
Opatrne začne zvliekať zo mňa nočnú košieľku a zbožne na mňa hľadí.
Pevne ma chytí za boky a prevalí na chrbát. Kľakne si nado mňa a dlaňami mi jemne prechádza po bokoch, bruchu až k prsiam. Jeho nežné dotyky by som dokázala prirovnať k slabému jarnému vánku, ale to stačí na to, aby ma dokázali naplno vzrušiť.
Bližšie sa k nemu nadvihnem a vyzlečiem mu bavlnené tričko z jeho vlhkého tela. Do očí mi udrú biele škvrnky, ale tie mi vôbec neprekážajú. A ani Michael sa nezdráha, z jeho pohľadu sa dá jasne vyčítať, čo chce.
Nakloní sa ku mne a košieľku mi prevlečie cez ruky. Z hrdla sa mi vyderie dlho zadržujúci ston.
Nedokážem už dlhšie čakať.
Siahnem na Michaelov rozkrok a okamžite ucítim jeho vzrušenie. Vyzlečiem z neho pyžamové nohavice a kamsi za seba ich odhodím.
Michael mi dlhé zvedavé prsty zasunie pod nohavičky a opatrne ich začne zo mňa zvliekať, aby som mu to uľahčila nadvihnem nohy.
Nemám na sebe absolútne nič, iba ak Michaelov žiadostivý pohľad.
Prvý krát sa vidíme nahí. Opatrne si na mňa ľahne a nežne začne bozkávať môj krk.
Aj keď je to pre nás oboch prvý krát, vôbec sa toho neobávam. Keď som s ním, nemám sa čoho báť.
„Vezmi si ma, Michael!“ Zašepkám mu do ucha a už to nenechalo na seba dlho čakať.
Naše dve vlhké telá začnú navzájom splývať, ako dokonale zohraté čiary majstrovského obrazu.
Sprvu sú Michaelove pohyby pomalé a nežné. Celým mojim telom putuje neopísateľná rozkoš zo vzájomného milovania.
Bože môj, cítim sa tak nádherne, úžasne, fantasticky.
Postupne začne byť náruživejší.
Dokonca aj pri milovaní sa Michael prejaví ako pravý perfekcionista. To, ako to robí je absolútne dokonalé. Vie kedy, kde a ako sa má ma dotknúť, čo povedať.
Rytmus našich tiel je plný živočíšnosti. Nechtami sa zaryjem do jeho chrbta, ale tak, aby som mu neublížila. Už to nedokážem ovládať. Nechám sa unášať obláčikom vášne.
„Milujem ťa, Michael.“ Takmer z posledných síl mu dokážem povedať.
Ale Michael neprestáva, až kým ma neobleje horúci kŕč absolútneho blaha a slasti.
V tejto chvíli nedokážem vnímať nič iné, len Michaelov dych. Nie som schopná jediného slovka, či pohybu.
To čo sa teraz stalo, oh bože.
Sú to tie najkrajšie narodeniny.

***

„Už si hore?“ Rukou ma pohladí po zadku a zvodne na mňa mrkne očkom.
„Áno, je zvláštne, že práve vo chvíli ako je táto ma múza vykopla z postele, teda z podlahy.“ Uškrniem sa a pokračujem v písaní.
Aby som vysvetlila o čo tu ide.
Ja píšem knihu. Áno ja, Allison Simmonsová.
Jednoducho ma k tomu dokopal môj život. Všetko to čo zažívam sa mi zdá také neskutočné, výnimočné a zábavné, že ma to k tomu inšpirovalo a samozrejme hodne využívam aj svoje nepopierateľné znalosti.
Povedzme, že je to dobrodružný román.
„Hej, je to prísne tajné.“ Zaplesnem mu notes priamo pred nosom a spustím rehot.
„Vieš, nemôžem si pomôcť, ale Scarlett Radburnová a Blake Listter sú nám veľmi podobní.“
„Hlúposť, Blake je zazobaný, arogantný a samoľúby podnikateľ, to ty v žiadnom prípade nie si.“
„A čo Scarlett?“
„Ehm, tak trochu možno. Priznávam, že je diabolsky okúzľujúca, výnimočná a má dokonalé znalosti v tom čo robí.“ Ukazovákom mu cinknem po nose.
„Hlupáčik, tak som to predsa nemyslel. Viem, že nie som ako on. Mal som skôr na mysli to, čo spolu prežívajú. To je nám veľmi podobné.“ Mykne hlavou a vtlačí mi bozk na spánok.
„Ako to myslíš?“
„Napríklad to, ako sa spoznali. Tiež dostal priamu ranu do nosa ako ja. Alebo, keď sa spolu vydali do Číny po stopách starovekého ľudu a prenasledovala ich vládni sprisahanci. Presne ako my pred paparazzmi.“ Poškriabe sa v rozcuchaných vlasoch a natiahne na seba bavlnené tričko.
„Dobre, odhalil si ma, ale prirovnať novinárov ku komunistickej vláde je vtipné.“ Zasmejem sa nad Michaelovými dedukčnými schopnosťami a dokončím pasáž o Radburnovej a Listterovom prvom intímnom zblížení – tým myslím samozrejme prvý bozk.