43. časť
ALLISON
Hneď ako za sebou zabuchnem dvere a opriem sa o ne, vyfúknem zvyšný vzduch z pľúc pomedzi zuby. Zhodím zo seba prešívanú bundu a vyzujem si biele tenisky, ktoré šmarím kdesi do kúta. Z chladničky vytasím nízkotučný čučoriedkový jogurt a len čo by jeden stihol povedať dobrú chuť, už ho mám v sebe.
Cítim sa previnilo. Previnilo za to, že som to opäť nechala na Michaelovi. Keď som mu povedala, že mi nerobí žiaden problém, zaplatiť si toto všetko, rázne odmietol. Vraj moje peniaze za knihu sú len moje, je to síce len záloha, ale tá by pokojne stačila na zaplatenie tohto všetkého a dosť by mi ešte ostalo. Ale skúste presvedčiť takého tvrdohlavého človeka akým je Michael o opaku. Skôr ako som sa stihla zo všetkého spamätať vytiahol kreditku a bolo to moje.
Vytrvalo hľadím na lesklé nákupné tašky v strede izby. Je ich viac než dosť. Do obchodného centra ma vylákal za účelom kúpy šiat na blížiacu sa svadbu Michaelovho právnika Johna Brancu. Síce ma nepozval osobne, urobil to viac menej po Michaelovi, ale uznajte, nechať len tak visieť túto nádhernú róbu na vešiaku v skrini. Nikdy! S radosťou tam pôjdem. Lenže môj milovaný opäť dostal mániu a potreboval ma nejako potešiť a výsledok? Dvojo šiat – jedny bledo fialové, určené na svadbu a druhé len tak, lebo mám vraj nádherné nohy. Ďalej topánky - tiež dva páry, tričká, svetre a keby som ho už násilím nedonútila prestať, zakotvil by ešte aj v tom butiku so spodným prádlom. Môj šatník je už dokonalo preplnený a to takmer polovicu vecí nám u Michaela v jeho byte. Začínam silno uvažovať nad tým, že terajší šatník budem musieť vymeniť za nový, väčší.
S obrovským nádychom sa púšťam do obhliadky vecí. S ľahkosťou a hlavne opatrne vytiahnem šaty z lesklého obalu. Zdajú sa mi ešte krajšie, ako keď som si ich skúšala. Vyberala som ich s tým úmyslom – keďže premiéru budú mať na prominentnej svadbe – aby som nezatienila nevestu, preto tá jednoduchosť. Ale mám pocit, že som prestrelila, sú jednoducho nádherné. Nehovoriac o šatách číslo dva. Prekypuje vo mne nutkanie opäť si ich vyskúšať. Roztrasená otvorím smaragdovú igelitku a v tom z nej na mňa vykukne... Moment, som si istá, že toto tu nemá byť. Neviem o tom, že by sme niečo z tohto kupovali. Moja pamäť je mimoriadne vyvinutá, ale na toto si nespomínam. Mám na to len jedno jediné vysvetlenie a nadprirodzené bytosti to neboli. Iba ak by tou bytosťou bol Michael. Musel mi to tam strčiť, keď som si skúšala šaty.
Plná všemožných očakávaní a dúfajúc, že to nie je kanadský žartík s gélovou ropuchou ako naposledy, rozbalím baliaci papier. Mám v tom jasnejšie. Čo iné by sa mohlo skrývať v purpurovej kazete so zlatým nápisom Cartier? Gélová ropucha? Pochybujem.
A predpokladám správne. Len čo ju otvorím obleje ma ligot kamienkov s odrážajúceho sa svetla od nádherného diamantového náramku. Dokonalo sa hodí k náhrdelníku, ktorý som predvčerom dostala od Michaela ako oneskorený darček k narodeninám.
S pocitom stiahnutého žalúdka sa pokúšam zapnúť náramok na ľavú ruku. Hotovo.
A teraz beriem späť myšlienku, ktorou som za zapodievala pred pár minútami. Nebudem potrebovať len nový šatník. Ak to pôjde takto ďalej, budem potrebovať vlastný súkromný ostrov.
Nekecám.
Okrem týchto 'maličkostí', ktoré dostávam od Michaela pravidelnejšie ako obálky s účtami, mi pred nedávnom stihol podarovať novučičkú pohovku, pretože na tej pôvodnej trónil fľak od obeda, ktorý som krvopotne a hlavne s láskou pripravila práve pre neho. Odvtedy viem, že Michael, brusnicová omáčka a animované rozprávky nejdú dohromady. Od smiechu tak lapal po dychu, až sa mu ju podarilo celučičkú vyliať na biely plyšový poťah. Povedala som mu, že to nič nie je. Aj som mala pocit, že na to zabudol, ale jedného pekného slnečného kalifornského rána ma prišiel pozrieť aj s vernou kópiou pohovky z jeho bytu, ktorá sa líši len odtieňom farby. A aby toho nebolo málo – veď je to len pohovka, ktorá ho vyšla na pár tisíc dolárov, keďže je robená na mieru, dovliekol so sebou aj konferenčný stolík, aby sa k pohovke hodil.
S tým už nič nenarobím, je to skrátka súčasť Michaelovej osobnosti. Rád rozdáva.
Ale stačilo psychológie.
Z igelitky vytiahnem krátke marhuľové šaty a okamžite sa do nich navlečiem. A naozaj, Michael nepreháňal, keď skladal ódy k mojim nohám. V týchto šatách vyzerajú v celku dobre. Ešte šťastie, že som si ich pri rannej sprche stihla oholiť, inak by namiesto oslavnej piesne mohol zložiť pieseň podobnú Thrilleru.
Len čo sa povyzvŕtam pred zrkadlom z predsiene sa ozve zúfale cvrlikanie zvončeka. Pribehnem ku dverám a v domnienke, že to je Linda – ona jediná takto vyzváňa, ich otvorím. Ale na moje prekvapenie pred prahom do môjho bytu nestojí čiernovlasá mamička s kočiarom, ba dokonca ani nik , kto by bol tomuto opisu podobný. Je to človek úplne inej kategórie. Vysoký, pohľadný, elegantný. Ale stále s tým istým arogantným a namysleným pohľadom.
„Ako sa tak pozerám, vyzeráš naozaj na zahryznutie.“ Skúmavo si ma premeria. „Zdá sa, že si prípravy na moju svadbu vzala vážne.“
„Jim, prečo si tu?“
„Chcel som ťa vidieť ešte pred tým, ako skočím do chomúta.“ Zasmeje sa a bez štipky slušnosti vojde dovnútra. Ja sa mu v tom však nejako nesnažím zabrániť. „A prišiel som sa ťa spýtať, či prijímaš pozvanie. Ale ako sa tak na teba pozerám, predpokladám, že áno. V tých šatách vyzeráš úchvatne.“ Zloží mi kompliment. Avšak jednej veci nerozumiem. Prečo si myslí, že by som mala prijať jeho pozvanie?! To len preto, že mám na sebe tieto šaty? Chumaj. A ako na mňa chlípne civí tými modrými očiskami.
„Prečo si myslíš, že je to kvôli tebe?“ Odmerane vyprsknem.
„Vari nie?“
„Tak si predstav, že absolútne nie. Neplánujem prísť na tvoju svadbu.“ Nesúcitne ho odbijem a vystrčím hore nos. „Nebudem totižto v štátoch.“ Skôr ako sa ma na niečo spýta, ho uvediem na správnu cestu. Ešte si začne namýšľať, že na neho žiarlim.
„Tak to je škoda. Mohlo ma to napadnúť, že budeš s ním. Mimochodom, kam to speje?“ Sklamane stisne pery. „Plánujete aj niečo viac?“
„Áno!“
Ty odporná mrcha. Klameš. A to len preto, aby som ho viac rozhecovala.
V skutočnosti nič také nehrozí. S Michaelom nechystáme žiadne významné zmeny v našich životoch. Aspoň zatiaľ.
„To sa dalo čakať. Započul som, že Jackson kúpil pozemok pár míľ od Los Olivos spolu s nehnuteľnosťou od podnikateľa Williama Bonea a že je to obrovský pozemok.“
„A toto vieš odkiaľ?“ Prekvapene vypleštím oči. Ja sama to totiž počujem poprvé a vôbec neviem, či mám tomu veriť. Iste, videla som nejaké tie papiere, ale nebrala som to príliš vážne.
„Zlato, veď predsa vieš kto som, sakra dobrý realitný maklér, ktorý má významné kontakty. Takže to nebol problém zistiť.“ Chvastavo sa usmeje. „Takže si budeš žiť ako kráľovná, kým ťa neodkopne a nevymení za inú.“ Sťažka preglgnem horkú slinu a zatnem päste, inak by som mu jednu schuti šmarila. Možno aj dve.
„Toho by som ja nebol schopný.“ Natiahne ruku a prstom mi prejde po odhalenom ramene. V jeho očiach zazriem niečo zvláštne a nebezpečné. „Čo keby sme si to spolu len tak nezáväzne užili? Lindsay a Michael sa nemusia nič dozvedieť.“
Znechutene na neho vrhnem pohľad a odhodím ho od seba preč. „Vyzerám ako štetka? A vôbec, preskočilo ti? Ja Michaela milujem, ty Lindsay nie?“
„Čo má spoločné láska a neviazaný sex?“ Opäť sa ku mne priblíži.
„Nepribližuj sa ku mne a radšej vypadni.“
„Chceš mi povedať, že ku mne už nič necítiš?“
„Ale áno, cítim. Zlosť a odpor.“ Znechutene na neho čumím a trochu sa aj bojím, pretože stále na mňa pozerá tým pohľadom.
„Neverím tomu!“ V okamihu zaujme bojový postoj a frajersky zodvihne čeľusť. Jednou rukou ma pevne pritisne na svoju hruď a druhou mi prejde po stehne a zastaví až pod šatami.
„Nedotýkaj sa ma a vypadni ty bastard!“ Skríknem a celou silou sa snažím vymámiť z jeho zovretia, ale nejde to. Je až príliš silný.
„Len sa vzpieraj ďalej. Vzrušuje ma to.“ Zašepká mi do ucha a prevalí ma na pohovku. „Trochu si spolu užijeme.“ Začne zo mňa zvliekať šaty, pričom sa mu ich podarí zatrhnúť. Celá vydesená kričím a snažím sa ho zo seba dostať. Reflexívne schmatnem zo stolíka vázu s kvetmi a všetkou možnou silou ho udriem po hlave. Váza sa v okamihu roztriešti na márne kúsky a Jim padá na zem s rozbitou hlavou. Roztrasená skočím po telefóne a vytočím jediné číslo, ktoré mi v tejto chvíli príde na um ako prvé. A 911 to nie je.
„Michael?“ Spýtam sa, keď sa z druhého konca linky ozve jeho spevavý hlas.
Michael v okamihu vycíti, že niečo nie je v poriadku. „Ty plačeš? Čo sa deje?“
„Ja-ja neviem. Prišiel a bol hrubý, udrela som ho a teraz tu leží poliaty krvou. Čo mám robiť, čo keď sa preberie?“ Začnem splietať piate cez deviate.
„Hneď som u teba.“ A zloží.
***
„Vďakabohu!“ Skočím po dverách, len čo sa spoza nich ozve zúfalé trieskanie. Vrhnem sa po Michaelovi a po minútach strachu a zúfalstva nadobúdam pocit bezpečia. Vezme moju tvár do dlaní a pozorne si ma prezrie. Nevynechá jediný kúsoček môjho tela. „Si v poriadku?“
„Ja v najlepšom, ale on zrejme nie je.“ Zapichnem ukazovák smerom k pohovke a nasmerujem tam aj Billa. Ten sa postojom 'pripravený na odvrátenie hroziaceho nebezpečenstva' priplíži k pohovke a kľakne si k Jimovi.
„Teda, dievča, ty si mu dala.“ Zhodnotí situáciu Bill.
„Ublížil ti, dotkol sa ťa?“
„Nemaj obavy, Michael. Skôr ako sa o niečo pokúsil som ho...“ Potiahnem nosom a utriem si oči do rukáva mikiny.
Skôr ako Michael a Bill ku mne dorazili stihla som sa prezliecť do domáceho, pretože šaty boli natrhnuté a pocákané drobnými kvapkami krvi.
„Musíme to oznámiť na polícií. Ten chlap je nebezpečný.“ Skonštatuje Michael. „Nedovolím aby sa ťa dotkol, ba ani len k tebe priblížil.“
„Nie, Michael, to nie. Teraz nemôžeš volať políciu, budeš mať z toho zbytočné problémy. Ja to urobím sama, možno neskôr. Dobre?“ Pokúsim sa ho stopnúť, keď siahne po telefóne. Avšak myšlienka, že by som mala mať opletačky s políciou sa mi vôbec nepozdáva.
„Počúvaš sa, čo hovoríš? Ten chlap ti chcel ublížiť a ja to mám nechať len tak plávať?“
„To nie, Michael. Len teraz by ťa tu nemal nik vidieť.“
„Ale na mne teraz vôbec nezáleží.“ Nastaví si ma priamo pred seba a s láskou sa mi vpije do zreničiek.
„Nerád sa miešam do vašej debaty, ale ten hajzlík nadobúda vedomie.“ Bill upriami našu pozornosť na Jima. Ten sa krúti na koberci a potichu kvíli od bolesti.
„Treba ho zaviesť do nemocnice.“ Povie Michael a zahryzne si do pier.
„Nikam nejdem.“ Odfrkne Jim a potom si dačo začne mrmlať popod nos. Keď otvorí oči a uzrie trojicu ľudí nad ním, začne sa smiať a trúsiť sprosté poznámky.
„Si iba obyčajná nula, nikto. Keby si nemal prachy, ani o teba nezakopne, buzerant.“
Kriste! To čo si dovolil povedať.
Od zúrivosti mu zaparkujem päsť priamo medzi oči. Michael ma schmatne a pevne k sebe pritisne, inak by som mu dopriala ďalšiu. Bill ho zdrapí pod rameno a celou silou vyšmarí za dvere.
„Mala by si ho okamžite udať, toto už presiahlo hranice únosnosti.“ Vážne a podráždene sa zatvári. „A ak to neurobíš ty, urobím to ja. Ten chlap sa k tebe už nikdy nepriblíži. O to sa postarám.“ Páni, slová ako z nejakej kvalitnej dramatickej gangsterky. Ale ako poznám Michaela, nechystá sa Jima tajne popraviť a zakopať v lese, tak aby ho nik nenašiel. Jednoducho, chce to riešiť súdnou cestou.
„Michael, zlato, to čo teraz poviem bude úplná somarina a neboj sa, nezbláznila som sa.“ Stiahnem ho k sebe na pohovku, pričom si všimnem, že aj na nej hniezdia drobné kvapky krvi. „Mohli by sme na to zabudnúť? Nerobme si zbytočné problémy.“
„Prosím?!“ Michael na mňa pozrie ako na absolútneho blázna, cvoka, ktorý práve ukončil svoj pobyt v blázninci. „Veď ten chlap chcel... chcel ti ublížiť.“
„Ale neurobil to.“
„To je jedno. Taký ako on by sa nemali len tak beztrestne pohybovať medzi nami.“
„Michael, nechaj to tak.“
„Povedz mi, prečo by som mal.“
„Vieš si predstaviť, čo sa bude diať, keď sa to dostane von? Už vidím tie titulky. Veď ťa roznesú na kopytách. A to nechcem.“
„Toto je prislabý argument.“ Pokrúti hlavou. Zdá sa, že toto bude naozaj tvrdý boj.
„Michael, prosím.“
„Nie.“
„Prosím.“
„Povedal som, nie.“
„No tak.“
„Nie.“
„Istotne sa to dá aj nejako inak vyriešiť, ty určite na niečo prídeš. Si múdry.“
A zdá sa, že pomaly, ale isto začínam vyhrávať. Vzala som mu vietor z plachiet, alebo ho prinútila vytiahnuť eso z rukáva?
„Dobre, dobre teda, hoci nesúhlasím s tvojím rozhodnutím, budeš bývať u mňa. Aspoň dočasne. Tam sa ten blázon určite neobjaví.“
Počkať, tak toto som nemala v pláne. Ja a Michael pod jednou strechou? Dobre, hovorím to, ako keby sme spolu vôbec takto neboli, avšak nikdy to nepresiahlo viac ako dva týždne. Ale mám na výber pri takej tvrdohlavej povahe?
„Fajn, súhlasím.“
„Dobre, tak ti pomôžem s balením, nech sme čo najskôr u mňa.“ Zavelí otcovským tónom.
„A čo poviem ostatným?“
„To si premyslíme. Veď u mňa bývaš často, takže to nebude podozrivé. A okrem toho v utorok odlietame.“ Kútiky pier sa mu vykrútia do tajuplného úsmevu.
„Michael, prečo sa tak usmievaš?“ Vydesene na neho zazriem ako keby na mňa kul nejaké pikle.
„Bojíš sa?“
„Nie, len ten tvoj úsmev, to neveští nič dobré.“ Ukradomky sa zachichocem a vytiahnem kufor, do ktorého napchám len tie najnutnejšie veci.
Pardon, ospravedlňujem sa. Vzišli z toho tri kufre, plus menšia taška s hygienickými potrebami.
„Hotovo, všetko zbalené.“
„Bill, pomôžeš nám s tým.“ S potláčajúcim smiechom si odkašle, keď ukáže na hromadu kufrov. Bill to vezme ako výzvu a dva z nich zodvihne zo zeme. Posledný, a musím povedať, že ten najväčší si vezme nastarosť sám Michael. A s akou ľahkosťou, akoby vážil niečo viac od ľahučkých pierok.
Spolu - ja, Michael, Bill a moje tri kufre, kráčame k odstavenému Mercedesu. Ladne otvorí dvere a pomôže mi nastúpiť, ako keby som bola nejaká anglická vojvodkyňa. Prisadne si z opačnej strany a už sa vezieme bezchybnou jazdou rovno k Michaelovi.
Len čo dorazíme, plná blaženého pocitu si vydýchnem. Som tu už asi po miliónty krát, ale Michaelová spálňa mi vždy svojou krásou vyrazí dych. Je taká priestranná, voňavá a čistá. A už sa neviem dočkať momentu, keď sa zabuchnem v jeho kúpeľni.
„Ak chceš, môžeš ísť prvá.“ Omotá si ruky okolo môjho drieku a vtisne mi bozk na spánok.
„Čítaš mi myšlienky, však?“ Opätujem mu to a v okamihu zapadnem do kúpeľne.
Keď po pol hodine vyjdem v bodkovanom pyžame, spálňou sa nesú lahodné tóny neznámej melódie a typický práskajúci zvuk gramofónu. Pohodlne sa zvalím do mäkkej postele a schuti si zívnem. Bože, ako mi je dobre. Natiahnem sa po knižke ležiacej na nočnom stolíku a začnem si čítať, zatiaľ čo sa Michael sprchuje. Hm, jedno z jeho obľúbených - filozofia. Naozaj ťažké čítanie.
„Zaujímavá kniha, však?“
„To hej.“ Zhodnotím.
Michael si ku mne prisadne a jemne sa obtrie o moju pokožku, čo má za následok naskakujúcu husiu kožu. „Je tu jedna vec, ktorú potrebujem s tebou prebrať.“
„Len smelo do toho.“ S úsmevom ho postrčím.
„Čo u teba hľadal?“ Michael zvážnie a očami zaparkuje rovno v mojich. A jeho tvár, je plná nejasností.
„Michael, hádam si len nemyslíš, že.“ Zostanem zaskočená.
„To si samozrejme nemyslím, len chcem vedieť, čo u teba robil, keď je, ako ty sama hovoríš, uzavretá kapitola.“
„Veď aj je uzavretá kapitola. Michael, nerozumiem tomu, prečo mi toto hovoríš.“
„Prečo hneď reaguješ takto podráždene?“ Zvýši hlas.
„Ja že reagujem podráždene? To ty ma tu podozrievaš z niečoho, čo ani neexistuje.“
„Ty ma opäť nepočúvaš.“
„Aha, tak ako si to myslel?“
„Len chcem vedieť, prečo ťa obťažuje, to je celé.“
„Och, dobre. Pre toto za mnou doliezol.“ Vstanem a z kufra vytiahnem časopis Historická kultúra. „Tu máš.“ Podám mu pokrčenú a roztrhanú obálku.
„A to ti doniesol osobne?“
„Nie, len bol na výzvedách. Chcel vedieť, ako som sa rozhodla.“
„A to je?“
„Samozrejme, že nie. Veď je uzavretá kapitola, nespomínaš. Nezáleží mi už na ňom. Záleží mi iba na tebe. Netráp sa pre neho. Čo bolo, bolo.“
„Máš pravdu. Nechcel som sa ťa nejako dotknúť.“
„Nič sa nedeje.“ Zaškerím sa a strčím mu pred nos rozčítanú knihu.
„Mohol by som ti z nej niečo prečítať, čo povieš?“ Vezme moju tvár do dlaní a pobozká ma. Jeho jazyk si nájde cestu k môjmu a ja ucítim náhly príval vzrušenia. Prstami mi zájde pod tričko a mužne si ma k sebe pritisne. Už teraz je jasné, že čítať si nebudeme.
***
Jedna báseň.
Ležím si v tej najúžasnejšej, najmäkšej, najväčšej posteli v Spojených štátoch. Som taká spokojná, cítim sa tak ľahko (možno preto, že som ešte stále nahá). Ranným teplým lúčom kalifornského slniečka dovolím, aby ma pohladili po tvári. Odvrátim rozohriatú tvár na druhý bok. Michael ešte spí.
Rýchlo na seba navlečiem prvú vec, ktorá mi padne pod ruku. Výborne, Michaelov sveter. A aby sa nepovedalo, ešte prebádam jednu z „mojich“ zásuviek a vytiahnem z nej čierne nohavičky a ponožky – biele, nerada chodím bosá po podlahe. Zopnem si rozcuchané vlasy do konského chvosta a utekám do kuchyne.
„Dobré ráno, čo to robíš?“ Dnu vpochoduje Michael v rozkošnom župane a s poctivou každodennou, precízne vypracovanou dávkou make-upu kvôli Vitiligu. Aj napriek tomu vyzerá nádherne.
„Oh, ahoj. Raňajky, presnejšie palacinky.“ Natešene sa zasmejem.
„Ale s tým si nemusíš robiť starosti, sme u mňa. Rád ti urobím raňajky ak si hladná.“ Vezme mi obracačku z rúk a postaví sa pred sporák. „Ty si pokojne môžeš čítať jednu z tvojich kníh o archeológii a ja sa o teba postarám.“
„Nie, Michael, nechaj to. Ty si pekne sadni, je to v pohode. Robím to veľmi rada. Len ma nechaj.“ Vyprsknem.
„Hovoríš mi to, ako keby som ti to nedovolil, len chcem byť milý.“
„Ja viem, ale už si toho pre mňa spravil viac než dosť. Teraz chcem byť pre zmenu milá ja.“
„Dobre, v poriadku.“ Rozladene si sadne za stôl a čaká, kým budem hotová s palacinkami.
„Nech sa páči, dobrú chuť.“ Postavím pred neho tanier s raňajkami a pohár čerstvej pomarančovej šťavy.
„Si nahnevaný za to, že som na teba vybehla?“ Spýtam sa, keď zbadám jeho prázdny výraz.
„Nie, nie som.“
„Tak prečo sa v tom tak vŕtaš. Alebo ti to nechutí?“ Zvraštím čelo. „Chcem sa ti len za všetko odvďačiť. Toto je to najmenej, čo pre teba môžem spraviť.“
„Nemusíš mi to nejako oplácať.“ Zamrví sa na stoličke a jazykom si oblíže pery.
„A to som ťa akože mala zobudiť a poslať ťa pripraviť mi raňajky priamo do postele?“
„Áno.“
„Michael, tebe naozaj preskočilo. Nechcem aby si všetko robil za mňa. Baví ma to. Teda bavilo, do tejto chvíle.“ Šmarím utierku po stole a rozbehnem sa do spálne. Vyzlečiem zo seba Michaelov sveter a hodím ho do kresla. Len v nohavičkách sa premávam po izbe a hľadám podprsenku, ktorú som mala včera na sebe. Nájdem ju až pri posteli pod Michaelovými nohavicami. Rýchlo ju na seba navlečiem rovnako ako džínsy a krátke tričko. Hotová som práve v momente, keď sa otvoria dvere a dnu nakukne Michael.
„Prepáč mi to, nechcel som ťa uraziť.“
„Prepáč. Prehnala som to.“
Obaja naraz vypustíme ospravedlnenia, čo má za následok tiché úškrny, ktoré znamenajú iba jedno. Naša pidi hádka je zažehnaná.
„Mám nápad. Takto sa dohodneme. Dnes som robila raňajky ja. Zajtra budeš ty. A zakaždým sa budeme striedať, čím sa vyvarujeme ďalším nedorozumeniam.“
„Súhlasím.“ Zarehní sa nad mojím prevratným plánom.
„Ale teraz by som sa mala ozvať ostatným, smiem?“ Prosebne sa opýtam a pošteklím ho, načo sa zvinie k zemi.
„Samozrejme, že smieš.“
„Ďakujem pekne.“ Doširoka sa usmejem a Michael pochopí. Nechá ma osamote. Zodvihnem slúchadlo a vytočím číslo. „Ahoj, Clara, volám...“
„No konečne, nemohla som sa ti dovolať. Musím s tebou hovoriť.“
„Prepáč, som u Michaela, deje sa niečo?“ Pritisnem si slúchadlo bližšie k uchu. Sústredene načúvam, čo moja sestra hovorí. Vyzerá to, že to bude nadlho, preto si telefón prenesiem k sebe do postele.
A veru, bolo to nadlho.
„Tak poviem Michaelovi, nech ma k tebe zavezie. Do takej hodiny, hodiny a pol som u teba.“ A zložím. Zbehnem dolu za Michaelom (aký zlatý, dojedá moje palacinky spolu s jahodami) a vybalím na neho prosbu s odvozom.
A lusk.
Sedíme v tmavom terénnom aute a v optimistickej nálade Michael číta pasáže z nového komixu o Mickey Mouseovi s jeho typickým piskľavým hláskom. Môžem sa smiechom potrhať. O niekoľko desiatok minút auto zastaví na okraji chodníka. „Pokojne môžeš ísť so mnou, je nedeľa, takže deti budú doma, určite sa potešia.“ Navrhnem Michaelovi, pretože nemám to srdce nechať ho len tak čakať pred domom v odstavenom aute.
„Dobre.“ Súhlasí. Stiahne si bledomodrú šiltovku na úroveň uhlíkových očí a nasadí čierne Ray-Bany. Spoločne vystúpime z auta a utekáme k dverám. Tie sú otvorené, preto bez zaklopania vojdeme dnu. V predsieni nás hneď privíta džavot Sophie a Jamieho. Obaja sa hodia okolo Michaelových nôh a rozradostene pištia. „Vidíš, hovorila som ti, že ich to poteší.“ Usmejem sa. Zatiaľ čo sa Michael venuje deťom, ja sa presuniem do obývačky, kde nájdem Claru ako leží na gauči a pritom vyjedá krekry. Vyzerá zvláštne.
„Ahoj, tak som tu.“ Veselo sa ohlásim.
„No konečne.“ Vstane a opráši si zvyšky drobkov z blúzky. V tom mi docvakne.
„Oh môj Bože, ja viem, ty...“
„Čo? Ja viem, som celá zababraná.“
„Nie, ty si tehotná!? Si tehotná.“ Uškieram sa ako blázon a pritom stále rozčarovane na ňu zízam.
„Ja, tehotná?“
„Áno, je okolo teba taká ta budúcomamičkovská žiara. A tie slané sušienky? Nikdy si ich nejedla predsa len tak a k tomu s čokoládovou polevou a gréckym jogurtom.“ Začnem žartovať. „Presne ako pri Jamiem.“
„Dobre, fajn. Cítim sa trochu čudne. Ale nikomu to ešte nehovor.“
„Vedela som to, ja som to vedela. Ale tešíš sa z toho, však?“
„Iste, samozrejme, že sa teším. Obaja sme z toho nadšení. Možno budem mať opäť malého Davida, no nie je to zlaté?“
„To samozrejme je, ale mala by si odpočívať. A ako dlho?“ Rozradostene pobehujem okolo Clary ako malé natešené dieťa, ktoré práve dostalo ten najúžasnejší dar na svete.
„Začínam ôsmy týždeň.“
„Takže ak sú moje počty správne, v júni by sa malo bábätko narodiť.“
„Tak mi to povedala aj doktorka Bennová. Inač, pozdravuje ťa.“
„Bože, ja som taká nadšená.“ Hodím sa jej okolo krku. V tom sa Michael a deti objavia v obývačke.
„Toľko radosti som nevidel pohromade veľmi dlho, čo sa deje?“
„Ale nič, len Clara...ona...ona...“ Moje koktajúce schopnosti sa začnú naplno prejavovať. A okrem toho neznášam toto bremeno utajenia a to, keď musím mlčať. Obzvlášť pred niekým, na kom mi nesmierne záleží. Je len otázkou pikočasu, kedy mu to vytáram. Ako všetko. On je vlastne niečo ako môj denníček. Čokoľvek mu poviem, z hocičím sa mu zverím s nadšením do seba vstrebe a viem, že pri ňom to končí, jednoducho sa to zastaví. Preto mu vždy všetko vytrepem. Ja viem, som hrozná.
„Teší ma to.“ Zamyslene nadvihne obočie. Určite už tuší, že ho klameme. Tento jeho výraz už dôverne poznám.
„Vlastne, on to môže vedieť, že čakám dieťa.“ Narýchlo mu Clara oznámi horúcu novinku a nedá mu ani priestor na zareagovanie. „Poďte sem obaja.“
Teraz som naozaj zvedavá, čo má moja milovaná staršia sestra v pláne. S napätím si sadáme obaja na pohovku. Michael si položí dlaň na moje koleno a obráti sa na Claru, avšak nevypustí ani jediné slovko.
„S Davidom sme to už prebrali a zhodli sme sa na tom, že ak sa nám narodí dievča, dáme je meno po tebe.“
V momente sa m slzné kanáliky naplnili do maxima. Chcú bábätko pomenovať po mne. Taká pocta.
„Ale tvoje stredné meno vynecháme, je príšerné, ak ti to nevadí.“ Vypustí zo seba nevinnú poznámku, ktorá ma zaskočí. A nie len mňa.
***
Zvyšok dopoludnia strávime spolu s deťmi hrou na schovávačku až príde čas, kedy musíme obaja odísť, čo oboch nezbedných súrodencov nesmierne zarmúti. Ich smutnú náladu vylepší šmahom ruky Michael, ktorý im sľúbi, že ak nebudú smutní a budú poslúchať, dostanú od neho obrovský darček. To na nich okamžite zaberie.
Len čo sme sa vrátime späť do Michaelovho bytu začne sa správať podivne. Vlastne to začalo v momente, keď Clara utrúsila nevinnú poznámku o mojom strednom mene.
Dôvod?
Nikdy som ho pred Michaelom nespomenula, preto to jeho chovanie.
„Michael, to na čo myslíš, okamžite vypusti z hlavy, nič ti nepoviem.“
„No napriek tomu, chcel by som to vedieť. Zacerí sa. „Prečo si mi to nepovedala?“
„Lebo je naozaj príšerné. Vlastne ho ani nepoužívam. Mám ho len v rodnom liste.“
„Vieš, že ťa budem navždy zbožňovať, nech máš už akékoľvek meno.“ Palcom mi pošúcha zápästie. „Tak.“
Bože, je neskutočný a tak manipulatívny, ja mu to snáď prezradím. „Dobre.“
Zošuchnem sa k nemu na podlahu a pretriem si spotené dlane. Nakloním sa bližšie a zašepkám mu ho do ucha. Oddialim sa a Michael sa uškiera.
„Vidíš! Pre toto som ti to nepovedala. Smeješ sa.“
„Nie, nie je to pre to.“ Uhladí si kučierky na hlave. „Páči sa mi.“
„Naozaj?“ Vytreštím očné buľvy, pretože po mojej matke je asi jediný, ktorý mi to povedal.
„Je to pekné meno, také nezvyčajné. Ako prišli k nemu tvoji rodičia?“
No márnosť. Michael to nepredstiera. Jemu sa naozaj pozdáva.
„To moja mama. Nechala si to vyveštiť z kariet. Pekná hlúposť, však?“ Začnem mu odkrývať jeden z mojich životných príbehov. „Otec mi rozprával, že mama na neho veľmi tlačila, aby ma takto pomenovali. Vraj bola tým menom úplne posadnutá, tak nakoniec súhlasil.“
„A tvoja sestra?“
„Angela. Tá sa narodila pod šťastnou hviezdou a má normálne meno ako každý Američan. Narozdiel odo mňa.“ Odmlčím sa.
„Si výnimočná. Asi preto ti dali to meno.“ Nadýchne sa a chce ho vysloviť.
„Michael, varujem ťa. Neopováž sa ho vysloviť.“ Pohrozím mu.
„ Ako si praješ.... Diamond Rose.“ Michael vybuchne do hurónskeho smiechu. Ja ho však umlčím vankúšom, ktorý mu zastaví priamo na jeho tvári.
„Michael, ja ťa dorazím.“ Rozrehocem sa aj ja, keď vidím ako statočne sa bráni môjmu štekliacemu útoku.
„Prosím, už stačí.“ Z posledných síl si vydýchne.
„Dobre.“ Zleziem z neho, pretože aj ja sama mám už dosť.
Dnešný deň naozaj stál zato.
Náhľad fotografií zo zložky 43. časť
Komentáre
Prehľad komentárov
No Stanka, naozaj veselá kapitolka :-)
Ďakujem za chvíľu, ktorú som strávila čítaním tejto časti, miestami zábavná, miestami dobré zápletky, občasné mini hádky a nedorozumenia ... ako by som pozerala americký film ozaj, tak mi to prišlo :-)
Veľmi som sa potešila, aj som stále potešená ...
Veľmi sa teším na pokračovanie, a prajem ti bujnú fantáziu do budúcna :-)
Re: ....
(Autorka, 26. 4. 2013 20:30)
Ďakujem pekne :D
A k tej bujnej fantázii.... tá mi teraz pracuje na 260%, takže sa môžeš tešiť na ďalšiu časť... Ale čo ty? ako si na tom ty s písaním, hmmmm?
Re: Re: ....
(adulienka303, 27. 4. 2013 16:06)Onedlho sa dočkáš, pracujem na tom ostošesť :-)
.....
(Misi255, 13. 4. 2013 20:51)
Už som to aj zhltla! Koľkože to bolo strán?! Veď sa mi to zdá akoby toho bolo málinko... achjaj, teraz zase čakať na pokračko! KILL ME NOW :D
„Michael, varujem ťa. Neopováž sa ho vysloviť.“ Pohrozím mu.
„ Ako si praješ.... Diamond Rose.“ Michael vybuchne do hurónskeho smiechu. - rozplynula som sa na fleku. Viem si to do slova a do písmena premietnuť v hlave. Jeho podpichovanie, smiech, zuby... všetko.
Zhrniem to - milá, zlatučká časť, ktorá mi navodila pocit pohodičky, lásky a relaxu. Sem-tam som sa usmiala ako pošahaná, predstavovala si seba, sem-tam som krútila hlavou pri ich minihádkach, pán M je/bol proste tvrdohlavá a komplikovaná povaha, nuž sa ani nečudujem.
Chyby žiadne, až na jeden prehmat "Napadlo mA." Správna verzia: "Napadlo mI." Rovnakú chybu som robila roky aj ja, kým ma nepoučila jedna neskutočne skvelá kamarátka a vďaka nej viem, že Napadnúť mA môže iba medveď :D
Prajem veľa veľa ďalších nápadov, adventures, originálnych zápletiek a smiechu, dobrú múzu po boku, MJ songy na plné pecky a pol promile v krvi, lebo pri takom sa najlepšie píše! ;)
:D GBY MBY
Re: .....
(Autorka, 13. 4. 2013 21:01)
Napadlo mI... Tak to som doteraz nevedela :D :D :D
Pol promile v krvi :D Z alkoholu sa priberá, od včera nepijem, only H2O :D
A strany...necelých 10.
....
(adulienka303, 26. 4. 2013 19:08)