ALLISON
Je na mňa naštvaná. Je to jasné ako čierne pruhy na zebre. Alebo biele na čiernej?
A prečo myslím na nepárnokopytníkov?
Ale to je teraz fuk, proste mám mnohopocitovú náladu.
V jednu chvíľu sa cítim absolútne šťastná a o pár minút nato dokážem prepuknúť v nekontrolovateľný plač alebo zlosť. Ale ak mám pravdu povedať, v tejto chvíli ani len netuším či sa to spája viac s hormónmi alebo s tým šialeným cirkusom okolo mňa.
Zhlboka sa nadýchnem a skloním po zapadnutý prsteň, ktorý som dostala od otca k mojim dvadsiatym prvým narodeninám. Našmátram ho až pri perfektne naleštených mokasínach.
„Mám ti s tým pomôcť?“ Nahne sa ku mne a naše hlavy sa navzájom zrazia. Kriste, nevie dávať pozor? Je to len 15 minút, čo opustil brány nemocnice. To tam chce skončiť znovu?
Oklepem sa a zatnem zuby. Nemám v úmysle sa v tejto chvíli s Michaelom škriepiť.
„Ukáž, urobím to.“ Vezme mi z rúk strieborný prstienok v tvare delfína a navlečie mi ho na prst.
„Toto máš teraz akože generálku?“ To už nevydržím a s poctivou dávkou sarkazmu mu kydnem do tváre.
Chudáčik, všetko si teraz zlizne.
„Nerozumiem o čo ti ide.“ Vrhne na mňa nervný pohľad spod tmavých okuliarov.
Aj Bill z predného sedadla nastrkuje uši. Prisahám Bohu, že ich má ako lovecký pes. Nemám mu za zlé, že chce mať čo najlepší prehľad o mojom vzťahu s Michaelom, veď mu je ako vlastný syn. Aj on sa trápi, keď to medzi nami dvomi nie je v poriadku.
„Mne nejde o nič. A čo tebe?“ Odsadnem si od neho a medzi nami vznikne nepatrná medzera. Ja si však pripadám ako keby to bola obrovská priepasť.
„Nedám na slová mojej matky ak chceš počuť práve to.“ Rázne na mňa vyletí. S otvorenou pusou naňho čumím. Nie som u neho zvyknutá na takú priamočiarosť a už vôbec nie v prítomnosti iných osôb.
„A povieš to aj jej,“ spýtavo na neho zagánim. „Lebo tieto dva dni som bola ja tá najhoršia.“ Prisadnem si už o čosi bližšie. Michael si ma však k sebe pritisne nadoraz. Položí mi ruku na krk a palcom mi prejde po líci. Zloží si okuliare. Tvár mi natočí presne do úrovne tej jeho a hlboko mi pozrie do očí.
Táto taktika je už otrepaná, ale používa ju len z toho dôvodu, že vždy na ňu sadnem. Tak ako včela na rozkvitnutý kvet. „Porozprávam sa s ňou.“ Zatiahne záves za prednými sedadlami.
„Myslí si, že ja som ťa nahuckala na toto všetko.“ Roztopašne rozhadzujem rukami.
No a nahuckala ako nahuckala. Moja maličkosť bola tá, čo zaryto prehlasovala, že považuje manželstvo za nerozumný krok a bolo by uzavreté pod tlakom.
A fakt, že sa vezmeme z nás lepších rodičov neurobí. To je jasné!
„Je to aj tvoje rozhodnutie, však?“ Zvedavo na neho nakloním hlavu.
„Určite áno, teraz. Ale musíš vedieť, že raz sa chcem oženiť. Neviem presne kedy, ale chcem.“ Zodvihne nohy, ktoré pokrčí v kolenách na sedadlo a ľahne si. Hlavu mi položí do lona.
A o tom, že to Michael chce - oženiť sa - dobre viem. Nikdy mi to síce priamo nepovedal. Ale jeho život bez týchto rodinných záležitostí by nebol kompletný. Hoci ja sama manželstvo vnímam ako akt toho, že vzťah dvoch ľudí je len oficiálne potvrdený na kuse papiera.
Myslím, že takto o tom uvažujem od doby, kedy si moji rodičia prešli bolestným rozvodom – pre otca určite. Naozaj som to ako pätnásťročné dospievajúce dievča niesla dosť ťažko. Hlavne odchod mamy. Aj keď otca nesmierne ľúbim, hovoriť s ním o niektorých veciach bolo pre mňa zložité. Ako keď som si našla prvého chlapca, Daniel to bol, už presne neviem aký. Akonáhle to otec zistil, začal zúriť. Nepáčilo sa mu, že sa flákam po nociach a prispôsobujem sa mu. Začala som fajčiť, pretože fajčil aj on.
Vtedy si ma zavolal do kuchyne a po tom, ako mi jednu strelil – mal na to právo, pretože som mu nepekne nadávala, mi prehovoril do duše. Povedal mi, že som priveľmi zasnená a riadim sa len hlúpymi citmi a zabúdam používať rozum.
On nikdy nechcel aby som sa v živote sklamala.
Preto asi teraz viac dávam za pravdu vlastnému rozumu a skúsenostiam ako citom.
Hoci dieťa je omnoho silnejšie puto ako manželstvo. To ma s Michaelom bude spájať už navždy. Momentálne mám však od svadby obrovský odstup. A kto vie, čas možno zmení môj názor a začnem uvažovať o tom, že do toho vhupnem (pod podmienkou, že aj Michael).
„A ty?“
„Keď raz budem pripravená vydať sa, dám ti vedieť.“ Automaticky si začnem točiť jeho lesklé kučierky medzi prstami.
„Takže chceš aby som to bol ja, koho si vezmeš?!“ Zachechce sa. Ale svoju otázku myslí vážne.
„Samozrejme, že teba. Koho iného?!“ Nie je na tejto planéte iný muž, kvôli ktorému by som o tom uvažovala. „Mám ti dať sľub?“
„Len mi prosím povedz, keď to tak budeš cítiť, dobre?“ Žmurkne na mňa očkom.
Už sa chystám uštedriť mu horúcu pusu keď začujem šialený krik.
Práve vchádzame do sídla Jacksonových a pred bránou stojí dav Michaelových fanúšikov.
A novinári – ako inak.
„Pane, zastavím alebo pokračujem ďalej.“ Ozve sa spoza závesu hrubý hlas Michaelovho šoféra.
„Zastavíme?“ Pozrie na mňa a spýtavo pohupuje čiernym obočím zhora nadol.
„Pokojne, už som to zažila mnohokrát.“ Vyškerím sa na neho a podám mu pripravené plagáty spolu s fixkou.
Len čo Michael stiahne okienko, nahrnie sa tá vreštiaca masa ľudí priamo k nemu. Ochotne a s úsmevom podpisuje plagáty, podáva si ruky s fanúšikmi a sem tam prehodí zopár milých slov.
„Michael, pozri!“ Prstom ukážem na neďaleko stojace černošské dievčatko, ktoré rozradostene kýva na svojho miláčika. Jednou rúčkou sa pevne drží (asi) sestry.
„Tá je rozkošná.“ Zasmeje sa a prikáže šoférovi aby pokračoval ďalej. Ako náhle zájdeme za mohutnú tepanú bránu začne čosi tajuplne šepkať svojej ochranke. Tá na jeho príkaz vybehne opäť von. Nerozumiem prečo.
No jasné, to je ten dôvod.
Lusknem prstami, len čo zazriem poskakujúce nezbedné dievčatko v ružovom semišovom kabátiku a s baretkou na hlave, ktoré ešte pred malou chvíľou intenzívne čakalo na svoj idol pred bránami do domu.
„Michael!!!“ Zapiští vysokým hláskom a rozbehne sa priamo za ním. Michael si kľakne na zem a nechá ju, nech mu vpadne priamo do náručia. Vtisne jej pusu na červené líčko a silne vystíska.
„Ako sa voláš, maličká?“
„Sheila.“ Veselo sa zaškerí. Z detskej kabelky vytiahne obrázok a podá ho Michaelovi. „To je pre teba.“ Vycerí zúbky, pričom jej tie predné chýbajú.
Vezme si ho z jej drobných rúčok a pritisne k srdcu, tak ako každý jeden dar, ktorý dostane. „Ďakujem, Sheila.“ Citlivo sa usmeje.
A ja bez mučenia priznávam, že táto scénka ma prinútila rumázgať. Zatnem sa aby sa mi ešte viac nerozmazala riasenka okolo očí.
Zatiaľ čo Michael ukazuje novej kamarátke svojich domácich miláčikov (no v Michaelovom podaní je aj tiger sibírsky domáci maznáčik) ja som sa rozhodla hájiť svoj vlastný názor.
„Oh, Allison, prekvapila si ma. A kde je Michael?“ Privíta ma Katherine, len čo sa pozdravím a vojdem do kuchyne.
„O chvíľu je tu.“ Spolovice nesvoja a spolovice pripravená na tuhý boj si sadám za stôl.
„Katherine?“ Rozpačito ju oslovím. „Vám niečo prekáža na rozhodnutí, ktoré sme s Michaelom urobili?“
„Ako ti to napadlo, drahá?“ Odpovedá zarazene, čo mne samej príde pri najmenšom čudné, pretože tieto dva dni jej do reči so mnou veru nebolo.
„Neviem, mám z vás taký pocit.“
„Nemusíte sa báť. Rešpektujem vaše rozhodnutie. To, čo som povedala je len môj názor. Asi som staromódna.“ Prívetivo sa usmeje a mňa obleje pocit úľavy. „Určite sa do vášho vzťahu nebudem montovať.“
„Takže sa na mňa nehneváte?“
„Akoby som mohla. Veď si to najsladšie stvorenie aké poznám.“ Diskrétne sa zasmeje.
Spokojná s tým ako sa nakoniec táto situácia vyvŕbila ju láskavo objímem. Vlastne ani neviem, prečo som tak vyvádzala. Asi začínam byť paranoidná.
V tom sa domom začnú niesť jemné kroky, ktoré každou sekundou naberajú na intenzite, až kým sa Michael, celý vysmiaty nezjaví vo dverách. Na okamih stuhne, keď vidí ako sa s jeho mamou kamarátsky objímam. So zdvihnutým palcom mu naznačím, že je všetko v poriadku.
Nakoniec sa po dlhej diskusii s Katherine v tichosti vyparíme a zapadneme do jeho izby. Pohodlne natiahnutý na svojej posteli po mne prechádza rozžiarenými očami. „Zvládla si to.“ Významne kývne hlavou.
„Mám dobrého učiteľa. To ty mi vždy vravíš, že veci treba riešiť s chladnou hlavou.“ Usmejem sa na neho, ale v tom moju pozornosť zaujme úplne niečo iné. „Čo je toto?“ Strčím prstom do veľkej zabalenej škatule v kúte. Netuším kedy sa to tu vzalo.
„Po dlhom zvažovaní som prišiel na to, čím by som ti mohol urobiť radosť. Teda Santa.“ Šibalsky po mne hodí očkom. „ Je to praktický dar.“
„Michael, mňa raz z teba trafí šľak.“ Povzdychnem si a urobím okruh okolo krabice.
„Tak ju otvor.“ Popoženie ma. Evidentne je viac nedočkavý ako ja sama.
S krvným tlakom maratónca rozlepím papier a striedavo pozerám raz na Michaela a raz na jej obsah, tak ako to robia diváci pri tenisovom zápase. „To je... počítač?“ Užasnuto zvreštím. Ako vie, že po takejto vecičke už dlhšiu dobu pokukujem. Ani slovkom som sa o tom pred ním nezmienila.
„Páči sa ti? Povedal som si, že si zaslúžiš niečo lepšie ako je starý písací stroj.“
„Je to super, ale nemám ani poňatia ako to funguje.“ S pocitom stiahnutého hrdla sa usmejem. Pre každý prípad ho vopred upozorním, že to bude práve on, čo ma bude učiť s tým majstrovať.
Ako keď ma vzal do svojho štúdia. Na trikrát mi musel vysvetliť, čo ktorý gombík robí. Samozrejme, že mal z toho obrovskú srandu.
„Toho sa neboj, je to jednoduché. A svoju knihu môžeš dokončiť práve tu.“
„Už sa teším. A tak si predstav, že ani na teba Santa nezabudol.“ Vypleštím na neho oči.
„Vieš, že toto nie je nutné.“ Vyhrabe sa z postele a pokúsi stopnúť, keď začnem v skrini kutrať jeho dar.
„Áno!!! Viem, je tu opäť ten tvoj pocit viny. Vieš čo ti poviem? Skús na to aspoň v túto chvíľu zabudnúť. Chcem ťa potešiť. To hádam smiem, hm?“ Pritisnem si k hrudi Michaelov darček, ktorý starostlivo opatrujem nejakú dobu, čo nejakú. Celú večnosť. Chvíľu som aj váhala, či mu ho niekedy dám. Nakoniec som odhodila ostych a rozhodla som sa.
„Čo je to?“ Zarazene sa ma opýta, keď mu podám do rúk niečo, čo pripomína svojimi rozmermi knihu. A nemá to od toho ďaleko.
„Viem, že sa to s tvojimi darmi nedá porovnať, ale cítila som to tak. A je to tu.“ Poklepem nechtom po tvrdom obale.
„Jé, Peter Pan.“ Hnedými prstami zľahka prejde po chabom náčrte jeho obľúbeného rozprávkového hrdinu. „To si robila ty?“
Rozpačito prikývnem. „Sú tam aj básne.“
„Čie básne?“
„Ehm, moje.“ Na pokraji infarktu odpoviem. Pre každý prípad sa mu nepozriem do očí, pretože by som to asi neprežila.
„Kedy si to stihla napísať?“ Ohromene zvýskne.
„Povedzme, že tak priebežne.“
Celá rozklepaná upriamim na neho pozornosť. Nemám ani šajnu ako toto všetko vezme. Nebude to na neho až príliš romantické a trápne? Všetky tie moje vyznania; úvahy; myšlienky; dokonca sú tam zahrnuté kresby – moje aj tie, ktoré mi vždy potajomky vie Michael zastrčiť do vreciek, zásuviek a knižiek. Jeho básničky, zopár našich spoločných fotografií. Dá sa povedať, že je to o nás dvoch.
„Máš pravdu, že sa to s mojimi nedá ani len porovnať. Je to omnoho krajšie, lebo je to od srdca.“
„A páči sa ti?“
„Samozrejme, nikdy ju nedám z rúk.“ S nefalšovanou radosťou ma objíme. Ide ma doslova roztrhnúť od radosti, keď ho vidím tak šťastného.
„Michael, ale musíš pre mňa urobiť jednu láskavosť.“
„Akú?“
„Nečítaj to v moje prítomnosti. Otvor ju, keď budeš sám. Na turné, alebo podobne.“
Dôvod, prečo som to navrhla je prostý. Hanbím sa.
Nie však za to, čo k nemu cítim. Že ho milujem a som z neho paf by som dokázala vykričať hoci aj celému svetu. Mám skôr obavy z toho, čo si o tomto mojom druhu „talentu“ pomyslí. Som predsa amatér. Nie som žiaden básnik, som len zamilovaná.
„Bojíš sa, čo ti na to poviem?“ Začne sa smiať.
„Michael, prestaň. Ty si presne taký istý.“ Vezmem mu moju knižku z rúk a schovám ju, pretože už, už sa chystal niečo z nej prečítať.
„To nie je pravda.“ Prstami si pošúcha nos a zahryzne do pier. Začína byť nervózny.
„Že nie? Hmm, čo tak niečo z novších. LIBERIAN GIRL.“ Vyzvem Michaela, aby sa predviedol.
„Ale to teraz nejde.“ Preletí po mne zrakom zhora nadol.
„Prečo by to nešlo? Keby si stál pred stotisícovým davom, s tým by si problém nemal. Ale teraz som tu len ja a bojíš sa.“ Skriví sa mi tvár do úškľabku. „Musela by som zavrieť oči, alebo ísť za dvere aby si to dokázal.“ Podrypnem ho.
„Dokážem to, pozeraj.“
Plná napätia čakám.
„Chcem si vedľa teba len na chvíľu ľahnúť. Dnes večer vyzeráš tak nádherne...“ ozýva sa po celej izbe. Michael začne byť rozpačitý. Ale neprestáva, pokračuje ďalej. „...Mnoho ľudí mi nerozumie, iba preto, že ma vôbec nepoznajú. Chcem sa ťa dotknúť a držať ťa.“ Sadne si ku mne bližšie a zašepká mi do ucha. „Potrebujem ťa. Bože, ja ťa potrebujem.“ Stíchne a nosom sa mi zaryje do rozpustených vlasov.
„Tak čo? Som dosť odvážny? Vieš čo pre mňa to intro znamená.“
„Dobre, si. To ja som tá zbabelá.“
„Nemaj strach, vyhoviem tvojej požiadavke.“ Odpovie a uštedrí mi bozk na čelo.
„A svoju odvahu budeš môcť ukázať aj pred mojím otcom. V pondelok priletí.“ Oznámim mu len tak medzi rečou.
„Ty si s ním už hovorila?“ Z tváre sa mu vytratí úsmev a vystrieda ho moment prekvapenia. „Ako na to zareagoval?“ Hlasno preglgne.
„Obe jeho dcéry sú v tom a on je pokojný? Až mi to je podozrivé.“
***
„Zabijem ťa, ty podvodník!“ Drgnem ho lakťom, pretože už mi pomaly dochádza trpezlivosť. „Prisahám na Svätého Petra, že ťa tentokrát porazím.“ A o dušu spasenú začnem mačkať do každého čudlíka, čo mi padne do rany.
„To si zahlásila aj pred hodinou a stále sa to tvoje veľkolepé víťazstvo nekoná.“ Šialene sa začne rehotať nad mojím vzdychaním. Namojveru, spotená som ako myš a v tvári červená ako rak.
„Keby si ma nerozptyľoval obchytkávaním môjho zadku, už by som to dávno mala v kapse.“ Kmasnem mu jednu po jeho zvedavých paprčkách.
„Priznaj si to, že pinball ti moc nejde.“ Súcitne sa na mňa pozrie.
„Cha, a máš to!“ Radostne zaskandujem, keď automat spustí víťazný tón. „Pokukovanie po mojej prdelke sa ti vypomstilo.“
„Ale taktika to bola dobrá.“ Ubezpečí sám seba a porazenecky mykne plecami.
„Určite, ale teraz si kráľovná pinballu ide dopriať horúci kúpeľ.“
Vyšprintujem na poschodie a chodbou utekám ako pomätená, pretože sa Michael za mnou rozbehol – naháňačky po celom dome, to je naše.
Ako sa za ním otáčam, nevšimnem si stolík a plnou rýchlosťou doň vrazím rukou. Hlasno zvreštím a pritiahnem si ju k sebe bližšie, ale bolí to ešte viac.
„Si v poriadku?“ Zohne sa ku mne.
„Áno, som. Len som si narazila ruku.“ Ubezpečím ho.
„Ak je toto len narazené, tak ja som Snehulienka. Kňučíš ako utrápene šteniatko.“ Znalecky zhodnotí. „A bábätko je v poriadku?“
„To sa má skvele, nemaj obavy. Ale čo toto?“ Prstom si štuchnem do ruky. Neverila by som, že behom chvíľky dokáže tak opuchnúť.
„Odveziem ťa na pohotovosť.“
„Nemal by si teraz náhodou odpočívať?“ Pripomeniem mu.
„Veď budem, keď sa vrátime.“
„Asi sme to včera večer zakríkli, keď sme povedali, že tento týždeň bude kľudný a len náš.“ Fňuknem si popod nos.
Naozaj, keď nemám problémy ja v zápätí sa zjavia u Michaela a stále niečo riešime.
„Určite si to raz vynahradíme.“ Milo sa usmeje. Ale mám pocit, že sám tomu neverí.
Vážne, pokoj v našom živote by človek hľadal len márne – teda ak nerátam spánok (v Michaelovom prípade občasný).
„Hodím niečo na seba. Počkáš ma dole?“
„A Bill alebo niekto z tvojej gardy nepôjde s nami?“ Provokačne sa zasmejem.
„Nikto tu nie je, takže dnes som tvojím šoférom ja.“ Oznámi mi.
Uf, teraz neviem, či sa mám tešiť, alebo báť. Pri všetkej úcte k Michaelovi – je mizerný šofér. Ja sama by som lepšie odšoférovala čokoľvek s oboma zlomenými rukami ako on so zdravými.
„Tvoj výraz je úplne prázdny, bojíš sa ísť so mnou?“ Znepokojene na mňa mrkne.
„Ale kdeže.“ S ľadovým pokojom sa usmejem.
Bojím sa. A veľmi, ale to mu nepoviem. Nechcem uraziť jeho ego. „Čakám ťa.“ Mľandravým krokom zbehnem do haly.
„Si pripravená?“ Chytí ma okolo pása a vedie k zaparkovanému Rolls- Royceu. Otvorí dvere a pomôže mi nastúpiť. To čo ale potom urobí ma mierne pobaví.
„Michael, pás si dokážem zapnúť aj sama.“ Začnem sa rehotať nad jeho nekonečnou starostlivosťou.
„Vieš, že bezpečnosť je teraz na prvom mieste.“ Zaškerí sa. Neviem však či naráža na môj momentálny stav alebo na jeho kvality za volantom.
„Hovoril som ti o mojej príhode ako ma raz zastavila policajná hliadka?“ Sadne si na miesto šoféra a naštartuje. Hladina adrenalínu v mojom tele začne prudko stúpať.
„Prečo?“ Prekvapene zvýsknem. Typujem to na nehodu, isto niekomu ťukol auto a zdrhol.
„Keď sa to stalo, ešte sme sa nepoznali. V ten deň som šoféroval práve Rolls- Royce. Zastavil ma jeden policajt z Van Nuys. Myslel si, že som ho ukradol.“ Začne sa smiať.
„A to ťa nespoznal?“
„Nie. Mal som na sebe preoblečenie. Vysvetľoval som mu, že je to moje auto. Ale neveril mi. Skontroloval mi ho a zistil, že som mal nezaplatenú pokutu.“ Mírnix týrnix mykne plecami. Michael aby nezaplatil pokutu, taký perfekcionista?
„Prečo?“
„Asi som zabudol. Strčil ma do väzenia.“ Úplne sa mu rozžiaria očká.
„Ty si bol v base?“ Sánka mi spadne až na úroveň členkov. Koľko vecí ja o tomto chlapovi ešte neviem?
„Ale len pár hodín. Bill ma musel potom vyzdvihnúť.“
„Božemôj, otec môjho dieťaťa je kriminálnik.“ Začnem si ho doberať a páči sa mu to.
„Bol to úžasný zážitok.“ Natiahne ku mne pažu a objíme ma okolo ramien.
Bože, on šoféruje iba jednou rukou.
„Prečo ťa ten poliš podozrieval z krádeže?“
„Asi mal dojem, že čierny chlap nemá čo robiť za volantom tak drahého auta.“ Zrakom sa zastaví na mne. Zrejme chce počuť môj názor.
A ten je taký, že najradšej by som tieto rasistické svine nakopala do ich mastných zadkov. Policajt – nepolicajt, toto je priveľa.
„Sú to idioti, Michael. Len nech niekto skúsi takto o tebe hovoriť predo mnou. Potom uvidí, čo je to brutalita.“
„Ale s touto labkou asi ťažko niečo dokážeš. Bolí to?“ Okuliare si posadí na špičku nosa a prestane sa venovať premávke.
„Bolí, ale ty radšej brzdi. Máš červenú.“ Ohriaknem ho a zdravou rukou mu drgnem do nohy, nech dupne na brzdu. Keby nemám bezpečnostný pás, tak asi preletím čelným sklom ako prudko zastavil. Od auta pred nami nás delia doslova milimetre.
„Hmmmmm, takže bezpečnosť na prvom mieste. Nezdá sa mi.“ Zo srdcom v gaťkoch ho napomeniem.
Michael nadvihne previnilo obočie. Za normálnych okolností by som sa mu prisala na ústa, vždy ma dostane týmto kukučom. Ale teraz na to nie je priestor. Sme v typickej sobotnej losangelskej premávke. Všetci jazdia zbesilo, bez ohľadu na cestné predpisy. Každý sa niekam ponáhľa. Príde mi výsostne nezodpovedné, keď sa mamička s deťmi na zadných sedadlách predbieha na diaľnici ako pri závode NASCAR. Toto sa mne v živote nestane.
„Už si dám pozor.“ Uistí ma cestný pirát v Michaelovom tele, keď zaparkujeme v podzemnej garáži nemocnice. Rezko vystúpim z Rollsu a vydýchnem si.
„Pôjdeme tadiaľto.“
„Prečo? Vchod je predsa tamto.“ Zmätene ukážem na dvere s nápisom POHOTOVOSŤ.
„Už som sa dohodol. Bude to lepšie.“ Zavedie ma do úzkej dlhej chodby, kde sa nás ujmú pracovníci nemocnice.
„Kedy si to stihol, prepánajána?“
„Keď si ma čakala.“ Odvetí.
Niekedy ma tieto Michaelove schopnosti desia. Akoby ani nebol z tohto sveta.
„Aj tak si myslím, že táto dráma okolo utajeného príchodu je úplne zbytočná, je to len narazené.“ Uisťujem predovšetkým samu seba.
„Tak tu máme fraktúru zápästia.“ Ospalo zhodnotí starý šedivý doktor pri pohľade na sono (Röntgenové vyšetrenie bolo vylúčené, keďže čakám dieťa).
„Určite?“ Hlúpo sa opýtam. Sama to tam vidím.
„Madam, tridsať rokov praxe vás naučí rozoznať fraktúru od obyčajného úderu.“ Zazrie na mňa spod hustého obočia.
„Ospravedlňujem sa.“ S malou dušičkou sa schúlim do klbka.
Opäť mal Michael pravdu. Vzhliadnem na neho lesklými očami.
„Už vám dáme len sadru a je to.“
Do psej matere, tak ako pojašenému decku sa mi jakživ nič podobné nestalo a na staré kolená si zlomím ruku.
A hlavne teraz, keď príde otec. Ten ma určite prerazí.
***
„Takže... ehm, je to naozaj prekvapenie.“ Kopne do seba pohár whisky (nerada ho vidím s alkoholom v ruke. Ale je to asi jediný spôsob, ako ho trochu skrotiť) a očami začne krúžiť po nás ako dravec nad svojou korisťou.
To je po prvé, čo vidím otca ako stratil reč. Vždy bol rázny a nekompromisný. V mnohých smeroch mi pripomína Michaelovho otca. Ale jeho svojskú povahu do istej miery poznačila aj minulosť.
Čo môže človek čakať od bývalého vojaka, neskôr policajta? Podozrivý je mu každý a Michael nie je žiadna výnimka. Vlastne to má omnoho ťažšie už len z toho dôvodu, že je môj partner. A podľa otca nikto nie je pre mňa dosť dobrý. Keby sme žili v inej kultúre, bol by schopný doniesť mi ženícha podľa jeho vlastnej predstavy. Ale našťastie u nás to takto nefunguje. Stále si myslí, že to medzi nami nie je vážne. Opak je však pravdou. Je to vážne ako infarkt.
Teraz tu sedí, v dome Jacksonových a vypočúva Michaela, ako nejakého zločinca. Kladie mu jednu otázku za druhou a pozerá na neho tým prísnym polišským pohľadom (našťastie kariéru policajta už pred ôsmimi rokmi zavesil na klinec a venuje sa svojmu obchodu). Celý výsluch zaklincoval tým, že sa opýtal: „A ako sa to stalo?“
Michael hneď ostal červený ako paradajka. Preboha, veď ako sa to mohlo stať je každému jasné. V zmätku som mu povedala, nech si naštuduje biológiu. Tam sa dopátra k odpovedi. Samozrejme, že ma ihneď ohriakol a upozornil na to, že nemám byť drzá.
Zato Michael sa drží statočne. Priamo odpovedá a čo je dôležité, pozerá mu do očí – na to si otec vždy potrpí. Nebadám u neho jeho typické prvky nervozity ako okusovanie pier a stláčanie prstov na rukách. Celú noc nespal a v pote tváre driloval ako na neho zapôsobí. Udelila by som mu za to metál.
„A teraz akože budete žiť tu?“ Rukou okolo seba opíše polkruh a rozhliadne sa po priestrannej obývacej miestnosti. Nedá sa nevšimnúť ten jeho pohľad. Akoby sme sedeli uprostred stoky.
„Oci, to teraz nerieš!“ Vyprsknem na neho. Dráždi ma.
„No, mám... teda máme isté plány.“ Zamieša sa do polemiky Michael a pohľadom hľadá u mňa podporu.
„Aké plány?“ Zaujato na nás pozrie.
Avšak k odpovedi sa nehrnie ako Michael tak ani ja. Viem veľmi dobre, že sám o tom ešte nechce hovoriť a aj ja som mu musela sľúbiť, že neceknem ani slovo.
„Dobre, ako chcete. Nič mi nemusíte hovoriť. Ale potom sa nedivte, že sa správam takto.“ Odbije nás a vstane z pohovky.
„Pane, naozaj stojím o to, aby sa obom viedlo čo najlepšie.“ Chytí ma okolo ramien.
„Naozaj?“ Nekompromisne vystrčí hore nos a pozrie mi na zasadrovanú ruku.
„Otec, toto bola len nehoda a moja nešikovnosť.“
„Ja už radšej pôjdem.“ Nasadí na seba sako a dopije zvyšok whisky. „Myslím, že sme si všetko povedali.“
„Ale kam by si šiel?! Hosťovská izba je už pripravená.“ Zastavím otca a prinútim ho sadnúť si.
„Bude lepšie, ak sa poberiem na hotel.“ Ohrnie nos nad možnosťou bezplatného a komfortného ubytovania.
„Oci, prosím, ostaň. Ja aj Michael budeme veľmi radi.“ Vystrúham na neho grimasu, ktorú som zvykla používať ako decko, keď som vždy od neho niečo chcela.
„Dobre, ale hneď zajtra ráno pôjdem.“
Stará dobrá a osvedčená prosiaca metóda stále funguje.
Teraz už len vymyslieť, ako ho prinútiť aby sa s nami v pokoji a bez reptania navečeral.
„Získať si priazeň tvojho otca je drina.“ Prižmúri Michael oči a zvalí sa do postele, (na môj popud samozrejme. Od doktora má naordinované odpočívať.) sadnem si k nemu a so stisnutými perami mu dám za pravdu.
Môj milovaný otec je v skutku tvrdý oriešok.
„Ale to, že ťa má rád ti je dúfam jasné.“ Uvediem ho na správnu koľaj. Nechcem aby si myslel, že tento otcov nevraživý prístup k jeho osobe je trvalý. On je skrátka taká nátura.
Môj subjektívny názor na všetko je taký, že otec si svojim nekompromisným a prísnym chovaním chce udržať autoritu u nás všetkých. Ale to je len maska. V skutočnosti pod tými nánosmi toho nedobrého je ukrytý dobrý človek a citlivý muž.
Ale Michaelovi to nepoviem. Nech sa podusí vo vlastnej šťave. Je príjemné sledovať ako sa kvôli mne snaží.
„V to dúfam.“ Pošepne mi.
„Určite má. Ale teraz ho idem skontrolovať.“ Zahrabnem mu do vlasov a poškrabkám ho ako malé šteniatko.
V celom dome už príjemne rozvoniava vôňa pripravujúcej večere. Prejdem cez dlhú chodbu a na jej konci zaklopem na hosťovskú izbu. Nečakám na odpoveď a hneď vojdem. Otca nájdem ležať na posteli. Je na nej vystretý ako trojdňová mŕtvola. A to chcel ísť do lacného hotela, kde by sa mu struny na matracoch dreli do zadku. Tak sa mi vidí, že prestal ľutovať svoje rozhodnutie, že ostal na noc.
„A tak si nechcel ostať.“ Založím ruky v bok, keď uzriem jeho blažený výraz na tvári, ktorý v okamihu schová.
„Michaelova mama je príjemná žena.“ Prehodí na inú nôtu. Namojveru, toto mám po ňom.
„Takže už nemáš chuť zavrieť celú jeho famíliu do jedenej miestnosti a posadiť ich na detektor lži?“
„To som ani nikdy nemal.“ Hlasito sa zasmeje.
Aké prekvapenie.
„A ani Michaela nechceš zastreliť?“ Usadím sa k nemu na posteľ a inštinktívne sa pohladím po bruchu. No dobre, zase tak inštinktívne to nie je. Chcem len otcovi naznačiť možný motív.
„Nie. Dôvod, pre ktorý by som to urobil mi zatiaľ nedal.“
„Takže ho máš rád!“
„Nehovor mu to, ale páči sa mi.“
Aleluja, tak nakoniec dedukcia à la Sherlock Holmes mi vyšla. On sa mu pozdáva.
„Spoľahni sa. Ale už ho priveľmi netráp. Je zúfalý.“ Rozchechcem sa a po príjemnom rozhovore, ktorý sme dlho medzi sebou nemali ho nechám po vyčerpávajúcej ceste oddýchnuť.
„Čo keby som mu niečo kúpil. Auto, napríklad?“ Prehovorí na mňa neistým hláskom.
„Preskočilo ti, Michael? Toto na neho určite nezaberie. Ešte ho viac vyprovokuješ.“ Oči mi skoro z jamiek vyletia. Netuším ako mohol Michael pomyslieť na takú absurditu.
„Tak ako teba?“
„Drahý, tak na tvoje prekvapenia som si ja už zvykla.“ Zasmejem sa aj keď je pravda, že ma vie niekedy nahnevať tým, že na mňa míňa zbytočne veľa peňazí, ktoré by sa dali efektívnejšie využiť. Ako keď mi daroval Rolexky. Pritom mám hodiniek habadej. Síce lacnejšie verzie, ale fungujú ako majú. Odvtedy ma sestra s Lindou nevolajú inak ako slečna Rolexová.
„Možno by ho to potešilo.“ Pousmeje sa a mykne plecom nad svojim nápadom, ktorý ešte pred pár sekundami považoval za jednu z možností, ako vylepšiť vzťah s mojim otcom.
„Hlavne buď sám sebou.“ Spokojne ho pohladím po tvári.
Kým Michael máta svoju myseľ plánom, ako zo seba spraví najúžasnejšieho chlapíka pod slnkom (pred príchodom môjho otca strávil takmer celé doobedie úpravou svojho zovňajšku a hádzaním smiešnych póz pred zrkadlom – načapala som ho – ako keby sa chystal na mužskú súťaž krásy, ktorú by samozrejme s prehľadom vyhral.) ja sa uvelebím pred gigantickým zrkadlom a pokúsim urobiť zo seba človeka. Ale s tou sprostou sadrou je to o dušu. Nedokážem si súco naniesť ani špirálu.
„Vieš, že je to v tvojom prípade úplne zbytočné.“ Zloží mi kompliment.
„Vravíš mi to len aby si ma neurazil. Dobre viem ako vyzerám.“ Uškvarím ho zlovestným pohľadom.
„Pomôžem ti.“ Zhrabne všetky šminky čo mám a posadí sa predo mňa. Snáď ma len nechce nalíčiť.
„Ver mi, viem čo ti pristane.“ Ubezpečí ma, keď vidí ako po ňom nedôverčivo poškuľujem.
Nakoniec sa asi po piatich minútach intenzívneho vymieňania pohľadov zverím do jeho magických a šikovných rúk.
A že sú magické a šikovné je fakt. To čo Michael so mnou urobil je dychvyrážajúce. Nikdy som sa tak atraktívne necítila ako teraz. Dokonca ani keď ma Karen líčila. Vtedy som si pripadala ako z výpadovky, vôbec nevystihla moju predstavu.
„Teda, Michael, asi ťa budem platiť ako svojho dvorného vizážistu.“ So sánkou niekde na podlahe obdivujem výsledný efekt. Príjemné jemné líčenie som si doslova zamilovala.
„Vravel som, že viem čo ti pristane.“ Odpovie a okamžite sa mi prisaje na ústa. Tieto jeho vášnivé bozky si vychutnávam vždy naplno. Zakaždým sa mi z nich zatočí hlava.
Odkedy sme sa zblížili aj intímne je o čosi otvorenejší. Samozrejme, že aj predtým ako sa to stalo sa vedel prejaviť. Ale teraz sa to deje pomerne častejšie. Už to nie je ten hanblivý Michael ako kedysi.
A rozhodne nie to puritánske neviniatko ako ho niekedy vykresľujú v médiách (síce nechápem zmýšľaniu niektorých bulvárnych plátkov, keď jeden deň ho prezentujú ako maniaka závislého na sexe – raz ma chytil za zadok a pobozkal a hneď z toho urobili haló. A druhý deň o ňom píšu ako o panicovi – hlavne vtedy, keď nie som v jeho prítomnosti. A inokedy ako o neverníkovi, ktorý ma podvádza na každom kroku).
Na to zabudnite. Je to skrátka normálny muž.
A Michaelovi je k smrti protivná hlavne tá jeho povesť čudného dobráčiska. Preto neposkytuje moc rozhovory. Nemá rád, keď musí o sebe rozprávať.
Zato pred svojimi najbližšími je ako utrhnutý z reťaze.
„Darmo, poznáš ma ako svoje nablýskané mokasíny.“ Našponujem sa a opätujem mu to pusou ako od starej mamy.
Našťastie som sa na neho nevrhla ako piraňa, pretože dnu vošiel môj otec. Zrejme zabudol na slušné spôsoby a zaklopanie rovno vynechal. Aj keď poloha v ktorej práve sme je tiež na zamyslenie (Michael sedí v polootureckom sede a ja v jeho lone s nohami omotanými okolo jeho pása v tesnom objatí).
„Smiem?“ S hlavou medzi dvermi na nás vyjavene zíza.
„Ale iste.“ Michael so sebou trhne a ja sa od neho nemotorne odlepím. „Počkám ťa v jedálni.“ Bez rozpakov ma pobozká na pery a zodvihne sa.
„To nie je nutné. Chcem hovoriť práve s tebou. O samote.“ Vyloží si ruku okolo jeho ramien, načo sa Michael zapotáca.
Ja v šokantnom stave opustím izbu a čakám za dverami. Nervózne sa prechádzam po chodbe. Sem tam kopnem do stolíka, ktorý má na svedomí moju zlomeninu a občasne natrčím uši, až aspoň dačo zachytím z ich nekonečne dlhého rozhovoru.
O čom sa tam môžu baviť?
Určite o mne.
Dozaista otec vytiahne niečo, za čo sa budem pred Michaelom do smrti hanbiť.
Alebo preberajú chlapské veci. Aj keď netuším, čo to tie chlapské veci sú.
Šport? Pochybujem.
Ženy? Tým si nie som istá. Akoby sa otec dozvedel o tej herečko – modelko – tanečnici, ktorá po mojom odmietnutí dostala priestor v jednom z Michaelových klipov a pije mi krv?
Michael o tom nevie. Presvedčila som ho, že som s tým v pohode. Pekná mladá baba s postavičkou ako lusk. Tá ma nevyvedie z miery, nesmie.
Verím mu. Ale jej? Ani dobrý deň.
Konečne!!!
Uľaví si moja myseľ, keď sa pomaly otvoria dvere a z nich vyjde otec so spokojným výrazov v tvári ako rozradostnený Brežnev po vynútených bozkoch od svojich politických kolegov.
S nadvihnutým obočím prejde okolo mňa, ani slovko mi nepovie.
„O čom ste sa tak dlho bavili?“ Sadnem si na zem a chrbtom sa opriem o rám postele.
„Povedal som mu to.“
„Čo!?“ Neprirodzene vysokým tónom zapištím.
„O tom čo mám v pláne.“ Sadne si ku mne a rukami si objíme členky.
„Máš na mysli Neverland?“ Tipnem si.
„Okrem iného. Myslím si, že sa mu nepozdáva myšlienka, že zatiaľ čo ja budem na turné, ty budeš tu.“
„Nám môže byť jedno, čo si otec myslí. Je to to najlepšie riešenie. Dobre vieš, že by som v tomto stave s tebou nikam neletela. A ak by si kvôli mne zrušil čo i len jediné vystúpenie, tak ťa zabijem, rozkrájam a zakopem v plastovom vreci ďaleko za mestom.“
Obaja sa zasmejeme nad mojimi vražednými plánmi. Nedokázala by som mu ani tresnúť za ucho. Maximálne by sme sa pohádali a nejakú dobu by som sa s ním odmietala baviť.
I keď myšlienka vraždy sa mi pozdáva iba ako budúcej autorke románu (za to môže aj Michael, pretože keď čítal môj rukopis zahlásil, že nikto nedokáže opísať smrť tak šarmantne ako ja – aký kompliment).
Ale o tom potom.
„A čo ešte hovoril?“ Začnem vyzvedať, ide to z neho ako z chlpatej deky.
„Asi sa mu páčim.“ Vycerí na mňa snehobiele zuby, načo sa rozžiari celá spálňa.
„Vidíš, hovorila som ti, že sa zbytočne bojíš.“ Nadšene zajasám.
„Som tak šťastný, že konečne pochopil, čo k tebe naozaj cítim.“
Árgh, dobre. Poviem mu to. Poviem mu, že ho otec celú dobu ťahal za nos. Tej tvári sa nedá odolať.
„Takže on nikdy nebol zaujatý voči mne?“ Pozrie na mňa pohľadom ako vlkolak z Thrilleru.
„Michael, odpusti mu to. Bola to taká skúška. Chcel vedieť či si ma hodný.“ Nahodím pohľad nevinného mačiatka.
„A ty si to vedela?“
„Dozvedela som sa to len dnes. Povedala som mu, nech ťa už netrápi.“ Povzdychnem si nahlas a hlavu zdvihnem tak, aby som mu čo najlepšie videla do očí. „Tiež by som mu za to najradšej nakopla ten jeho veľký marylandský zadok.“
„To nie!!!“ Zaskučí, ale obaja aj tak prepadneme v hlasný smiech, cez ktorý sme takmer nezačuli klopanie na dvere.
Bola to Katherine (jej trojité rýchle zaklopanie mám už v malíčku). Takto nám naznačuje, že večera je hotová. Asi nechcela vojsť dnu, keď sme sa tak hlasno smiali. Museli nás počuť až na Aljaške.
Vybehnem von a za sebou ťahám protestujúceho Michaela. Niekedy ma viem vytočiť s tým svojím prístupom k jedlu. A výhovorky, že sa musí udržiavať kvôli tancu na mňa nezaberajú. Veď čo chce na sebe udržať, keď nemá ani gram tuku.
V jedálni si zámerne sadnem tak, nech sú otec a Michael pri sebe. Bude zaujímavé sledovať ich.
Ale na moje sklamanie sa nič prevratné neudialo. Ak nerátam tie uprené pohľady ostatného osadenstva zloženého z Janet, Jermainea a Randyho, keď sa Joseph opýtal môjho otca na jeho minulý život. Len čo prišla na pretras jeho profesia vojaka, Randy bez rozmyslu vyštekol: „A zabili ste niekoho?“
To hrobové ticho sa nedá ani slovami opísať. Keby v tej chvíli padla na podlahu ihla, znelo by to ako atómový výbuch. Našťastie otec z toho vykľučkoval jeho typickým spôsobom: „Vtedy som si plnil povinnosti ako som najlepšie vedel.“
Odpovedal mu s chladnou hlavou.
Ďalej sa v tom už nikto nevŕtal. Myslím, že každému došlo, ako to otec myslel. Ale moment prekvapenia bol na nich poznať. Je to predsa typ mierumilovnej rodiny. Najviac to asi zasiahlo Michaela. Nemá rád vojnu. Ale to nikto z nás.
„Ehm, Michael, a kedy odlietaš?“ Spýta sa Janet s úmyslom, že uvoľní atmosféru.
„Dvadsiateho februára.“ Odvetí a prevráti do seba pohár s ľadovým čajom.
„To je fajn. Takže si tu budete ešte vyše mesiaca hrkútať.“
Síce neviem, kam Janet mierila touto poznámkou, pravda je taká, že nič z toho nie je pravda. Okrem koncertovania je Michaelov diár preplnený inými povinnosťami. Odhliadnuc filmovačiek má v pláne cestu do Vegas. Siegfried a Roy tam budú mať jedno zo svojich vystúpení. A Michael sa tam neskutočne teší. Viem ako miluje kúzla.
A potom už je len v jednom kole.
Koncert v Kansase. Neskôr v New Yorku.
Tuším hneď nato má tlačovú konferenciu pre Pepsi. Tridsiaty ročník Grammy Awards. A zase koncerty.
Viem to, pretože som mu to sama písala. Má toľko toho, že ja sama sa v tom už strácam. Z toho vyplýva, že sa neuvidíme celú večnosť. Možno až niekedy na konci tohto tisícročia. Ale prežijem. Nemám na výber. Viem, že je to samý stres a ten nie je pre mňa teraz vhodný. Tu mi bude najlepšie.
„Zajtra príde Jacqueline. Tak nie aby si sa jej spýtala na jej manžela.“ Rozvalený na zemi mi diktuje inštrukcie, ako malému decku.
„Ktorého myslíš?“
„Vieš veľmi dobre, ktorého.“ Zaškerí sa.
„Žeby 35. prezidenta Spojených štátov? Taká hlúpa nie som.“ Našponujem sa a vyfúknem na neho celý obsah pľúc.
„Ja viem. Ale si veľmi zvedavá a táto téma ťa zaujíma.“
„Aby si mal dušu na mieste, ostanem po celú dobu zavretá v izbe.“ Nakloním sa cez posteľ a pošteklím ho po bruchu.
„To po tebe ani nežiadam.“ Vylezie ku mne a zamotá sa do páperového paplóna.
„Budem s otcom, takže ty kľudne môžeš prebrať s bývalou pani prezidentovou pracovné záležitosti.“
„Keď spomínaš svojho otca. Teším sa na ráno.“ Zaľahne a robí sa, že tuho spí.
Kristepane, čo zas má v pláne? Už teraz mám stiahnutý žalúdok.
Ďakujem veľmi pekne za to, že si získal moju manželku
(Luis Garcia Quintero, 25. 4. 2020 1:20)