47. časť
ALLISON
„No nie je nadpozemský?“ Fascinovane a hrdo vypliešťam oči na siluetu mužskej postavy. Plátno sa začne pomaličky zdvíhať a odhalí to, načo som tak dlho čakala.
Michaelovu tvár.
Zleziem z gauča a posadím sa čo najbližšie k obrazovke. Zadok si podložím vankúšikom a prehodím cez seba vyhrievanú deku (musím, pretože ráno ma chytil kašeľ a len čo to Katherine zaregistrovala, naliala do mňa hektolitre teplého kamilkového čaju).
„Pozrite sa na ňu a ten zamilovaný pohľad.“ Podpichne ma Tito, ale nevenujem jeho provokáciám nejakú špeciálnu pozornosť, pretože objektom môjho záujmu sa stala len jedna osoba. Osoba, ktorá sa nachádza na druhej strane štátu, aby som bola presnejšia v New Yorku.
Práve dnes sa uskutočnil 30. ročník Grammy Awards (plus bonus – premiéra novej reklamy na Pepsi. To, že je v nej sexy, netreba pripomínať).
S napätím čakám ako to všetko dopadne, pretože už je takmer pol programu za nami a môj milovaný si ešte neodniesol ani jedinú vzácnu trofej. A to je prúser veľký ako Zväz sovietskych socialistických republík.
Ale to nemení nič na tom, že je dar od Boha. Nesmierny talent a profesionál.
To, čo momentálne predvádza na pódiu by sa malo zapísať do histórie pod titulom Najlepšie živé vystúpenie všetkých čias.
Jeho pohyby, spev, dotyky vlastného tela vo mne vyvolávajú nepoznanú hladinu extázy.
Man in the Mirror. Moja srdcovka.
Koncom piesne podáva dychvyrážajúci výkon, aký som u neho nikdy nevidela.
Jednoznačne sa toto vystúpenie zapíše do histórie. Som o tom presvedčená. Musí to každého chytiť za srdce.
Len čo doznejú posledné tóny dostane sa Michaelovi pocta v podobe búrlivých ovácii celej Radio City Music Hall. Všetci sú na nohách.
Ja plačem.
Citlivosť v mojom prípade dosahuje maximálny možný level. Svedčia o tom aj osoplené a zaslzené vreckovky okolo mňa.
„Takúto uplakanú som ťa jakživ nevidel. Iba ak od smiechu. Čo sa deje?“ Šťuchne Randy do mňa zozadu a ponúkne ma samotným arašidovým maslom. „Daj si, dobré na nervy. Mňa to upokojí ihneď.“ Naberie si za hrsť na prst a vloží do úst.
„Ran, ty magor, nepotrebuje tvoje sprosté maslo. To je dôsledok tehotenstva.“ Zastane sa ma Rebbie. „Ja keď som bola tehotná rozplakala ma reklama na lapač múch.“ Prisadne si ku mne a s pochopením ma objíme.
„To myslíš vážne?“ Neveriacky pokrútim hlavou. To si ešte užijem.
Na konci programu vstávame všetci zhrození a vyčudovaní pretože Michael, hoci mal kopec nominácii ani jednu nepremenil v malý gramofónik.
„Stavím sa o moje posledné čisté spodky, že ho to serie.“ Zahlási Tito.
„Nebuď hrubý.“ Šťuchnem mu nechtom do pupku a ten sa roztancuje ako havajská tanečnica. Ale na tých Titových rečiach bude kus pravdy.
„Snáď sa nám chúdenec niekde na hoteli neobesí.“ Začne sa Randy rehotať.
„Ale čoby. Veď ten album je celkom nový. Ľudia si ho ešte dobre neoťukali.“ Mávnem rukou.
„Že nový. Vydal ho na konci augusta 87 a dnes máme druhý marec 88. To je pol roka, švagrinka. Ten album je už starý.“
Uznávam, neznie to moc priaznivo.
„Randy, nemaj strach. Jeho čas ešte príde.“ Rozlúčim sa a odplávam do izby.
Je už takmer deväť hodín, čo znamená, že v New Yorku bude o tri viac. Ale volať mu nejdem. Aj keď sám Michael mi pred odchodom na Floridu duplikoval, že môžem zavolať hocikedy keď to budem potrebovať. Moje trápenie nie je život ohrozujúce. Vlastne by som to ani trápením nenazvala. Je to len príjemný proces zmien môjho tela. Hoci zadok, ktorý som si pestovala hlavne kvôli Michaelovi už nie je tak pevný ako predtým. Prežije to.
Postavím sa pred zrkadlo a vyhrniem si tričko pod prsia. Hrdo sa povykrúcam a poobzerám. Musím uznať, že začiatok štvrtého mesiaca sa už naplno prejavuje. Vypuklé bruško je aj na prvý pohľad viditeľné. To bude prekvapko pre Michaela, keď sa jedného dňa vráti. Snáď šokom neodpadne.
Pred tromi týždňami by človek ani nepovedal, že som v radostnom očakávaní a teraz.
Michaelova mama mi vysvetlila, že je to prirodzené, keď takto plod rastie. Bola som totižto prekvapená akým smerom sa to vyvíja (aj keď si myslím, že na 15 týždeň som dosť veľká). Vždy, keď niečo potrebujem vedieť opýtam sa práve jej. Veď porodila 9 detí. Verím jej viac ako vlastnej gynekologičke.
Ale vec, ktorá ma set sakra žerie je, že už je to vonku. Píšu o tom snáď všetky denníky sveta od LA po Japonsko. A klasicky sa nevyhli bludom. Z toho čo som mala možnosť tento týždeň prečítať vyplýva, že s Michaelom čakáme prinajmenšom hybridné trojičky, každé inej farby.
Rozpútala sa už aj ostrá debata o pohlaví dieťaťa.
Ešte včera som zaručene podľa National Enquirer čakala chlapca.
Pritom ja sama netuším, čo to bude. Ešte som nebola ani na ultrazvuku. Aj Nomád z Mongolska by pochopil, že takto skoro sa to povedať jednoducho nedá, možno len s menším šťastím.
A zo všetkého najhoršie je, že celé si to odskáče Michael. Akoby nemal dosť práce sám so sebou a turné, musí trpieť otázky typu, či je to dieťa naozaj jeho lebo impotenti nezvyknú plodiť deti.
Zrovna včera sme o tom mali siahodlhú debatu. Ubezpečoval ma, že je v absolútnej pohode. Ale toho ja prekuknem ihneď. Tón jeho hlasu napovie veľa.
Ale viac ako klebety bulvárnych denníkov ho trápi, že nebude pri dôležitých veciach spojených s dieťaťom. Donekonečna opakoval, ako mu je ľúto, že nebude pri mne keď zajtra pôjdem na prvé sonografické vyšetrenie.
Povedala som mu aby si s tým nelámal hlavu a sústredil sa na prácu. Nič by tam nevidel. Aj keď je pravda, že mám v sebe už kompletného človiečika vo veľkosti pomaranča.
Zabije ma keď zistí, že som ho ocigánila.
Óóóh!
A aby som nezabudla spomenúť, kopia sa mi tu listy. Niektoré prišli dokonca na moje meno. Sú to listy podporné ako aj nenávistné – tých je väčšina.
Kašlem však na ne. Predsa sa tu nebudem utápať v slzách nad výlevmi závistlivých ľudí. Nato som už dosť vyspelá.
Pohodlne usadená za počítačom dokončím to, čo som mala v pláne už dva dni:
Bol skorý večer, piatok trinásteho. Zatiaľ čo schla farba na dokončenom obraze, ja som sa dosýtosti ulievala popíjaním pohára červeného vína. Môj jediný verný spoločník v tieto sychravé a chladné dni.
Kto vlastne som? A aký vediem život?
Ten istý ako ráno? Včera? Pred polrokom?
Rozhodne ho ale vediem sama. Poväčšinou.
Zaklopanie. To ma vyvedie z dumania.
Odložím pohár a natiahnem na seba zamatový župan. Nenávidím zamat. Vlastne mi je k smrti odporný. Ale bol to dar od matky. Posledná vec, ktorú mi dala. Je mŕtva, takže ho viac menej nosím na jej počesť. Šialenstvo? Pre mňa spôsob, ako si môžem uctiť jej pamiatku.
V myšlienkach sa pozbieram a otvorím praskajúce dvere.
„Zdravím, Radburnová.“ Je to Blake. Premočený od dažďa ráči vojsť dnu. Vidím, že jeho vždy perfektne vyleštené lakovky sú samé blato.
„Čo tu robíš? Mali sme sa stretnúť až ráno. Mám teraz veľa práce.“
Klamárka.
„Myslel som si... priniesol som ti pizzu. Poznám ťa, keď si sama zabúdaš na všetko a jesť musíš.“ Urobí otočku a zastaví sa pri starom gramofóne. Vytiahne platňu a pustí baladickú pieseň. „Páni, vidím, že si sa rozbehla.“
„Áno, nápady prichádzajú ku mne akoby nič. Niekedy to je ťažšie s ich uskutočnením.“ Odložím obraz. „Ale teraz mi povedz čo tu chceš.“
„Mám pre teba jednu zaujímavú ponuku.“
„To je to, čo si chcel so mnou prebrať? Ale my už spoločníci nie sme odkedy ma vyhodili z inštitútu. A už asi nikdy nebudeme.“
„Ale no tak, Radburnová! Neber si to príliš k srdcu.“ Pozrie mi do tváre, ktorá dnes nie je nejako radostná. „Kde je tá ohnivá žena, ktorou si bola?!“
„Myslíš tú ohnivú ženu, ktorá s tebou mala bohatý milenecký vzťah a nechutne ju ponížili pred celým Rathejovým predstavenstvom? Tak tá je dávno preč.“ Neobvykle sa mi prehĺbi hlas.
„Vieš veľmi dobre, že to takto nemuselo dopadnúť. Myslím nás dvoch.“ Chytí ma za ruku. Ostávam v pomykove, tak dlho som necítila dotyk jeho pokožky.
„Myslím si, že malo.“ Odvrátim sa od neho. Nesmiem dovoliť aby sa to stalo znovu.
„Potrebujem tvoju pomoc.“
„Po tak dlhej dobe? A čo Guillet?“ Moja zlosť narastá. Ten malý tlstý Francúz je všetkému na vine. On je to zlo, čo za všetko môže. Že tu trčím sama doma s vínom skrytým za akvarijnymi rybičkami.
„To nepôjde. Našli ho mŕtveho.“
Mŕtveho?!
Aj keď je to debil od prírody, teda vlastne bol, a smrť mu prialo niekoľko ľudí. Toto ma dostalo.
„Čo sa stalo?“
„To zatiaľ nevieme. Máme len teóriu.“
Lepšie ako nič.
„A to je?“
„Spomínaš si na tú ikonu z 13. storočia?“ Zatvári sa ako skutočný vyšetrovateľ.
„Akoby nie. To ja som mala mať na starosti.“
„Zistilo sa, že je to falzifikát a originál sa niekde stratil. Určite v tom mal prsty Guillet. Nahradil pravú ikonu fakeom a tú sa snažil niekde na čiernom trhu predať. Tento obchod mu však nevyšiel.“
Je to dosť možná teória. On jediný mal schopnosti niečo také urobiť. Veď bol reštaurátor a napodobniť originál ikonu je v jeho prípade hračka.
„A čo vlastne odo mňa chceš?“
„Zistiť meno toho, kto vlastní pravý obraz.“ Uprie pohľad na zem.
„Zbláznil si sa? Už nikdy viac. Spomínaš si ako to dopadlo naposledy, keď sme sa do niečoho podobného pustili?“
Aj keď kúsok moje dušičky prahne po dobrodružstve. „Neváhal si ohroziť môj život. Nechaj to na políciu.“
„A taktiež som ohrozil ten svoj.“ Pripomenie mi. „A tí mi stým nijako nepomôžu.“
„Tak si to premyslím a zajtra ti zavolám.“
„Zajtra už môže byť neskoro. Scarlett, potrebujem tvoju pomoc.“
Nie, znova to robí. Opäť ten jeho šarm. „Dobre, pomôžem ti.“
Súhlasila som. Som blbá? Alebo len opantaná?
„Tak a teraz môžeš vytiahnuť to víno spoza akvária nech oslávime našu spoluprácu.“
No fajn, vyzerám síce v tejto chvíli ako alkoholik, ale neváham ani sekundu a napoly plnú fľašku Cabernetu Sauvignonu predsa len vytiahnem a nalejem mu do pohára.
Teším sa z toho, že dnes večer nie som sama. Čo by asi povedali Kathy a Yvette keby zistili, kto mi dnes robí spoločnosť. Nemajú Blakea moc v láske. Hlavne po tom, čo sa medzi nami stalo.
A popravde? Čo si tie dve jednovaječné dvojičky myslia mi je fuk. Mám tridsaťšesť. S kým trávim svoj voľný čas je len na mne.
Po ďalších dvoch deci červeného moku už cítim, že to nie som ja. Za triezva by sa mi toto nestalo.
Ale poviem to na rovinu. Vždy ma priťahoval.
Blake mal pravdu keď povedal, že za náš rozchod nesiem vinu hlavne ja. Čo keby som to tu a teraz napravila? Žijem len raz, no nie. A túto príležitosť si nenechám ujsť. Určite nie teraz.
Búrka sa začne približovať. Ešte je za horizontom, ale cítim to chvenie. To vzrastajúce napätie a energia, ktorú vytvárajú naše telá je všade.
Za oknami počuť jemné...
Kto vlastne som? A aký vediem život?
Ten istý ako ráno? Včera? Pred polrokom?
Rozhodne ho ale vediem sama. Poväčšinou.
Zaklopanie. To ma vyvedie z dumania.
Odložím pohár a natiahnem na seba zamatový župan. Nenávidím zamat. Vlastne mi je k smrti odporný. Ale bol to dar od matky. Posledná vec, ktorú mi dala. Je mŕtva, takže ho viac menej nosím na jej počesť. Šialenstvo? Pre mňa spôsob, ako si môžem uctiť jej pamiatku.
V myšlienkach sa pozbieram a otvorím praskajúce dvere.
„Zdravím, Radburnová.“ Je to Blake. Premočený od dažďa ráči vojsť dnu. Vidím, že jeho vždy perfektne vyleštené lakovky sú samé blato.
„Čo tu robíš? Mali sme sa stretnúť až ráno. Mám teraz veľa práce.“
Klamárka.
„Myslel som si... priniesol som ti pizzu. Poznám ťa, keď si sama zabúdaš na všetko a jesť musíš.“ Urobí otočku a zastaví sa pri starom gramofóne. Vytiahne platňu a pustí baladickú pieseň. „Páni, vidím, že si sa rozbehla.“
„Áno, nápady prichádzajú ku mne akoby nič. Niekedy to je ťažšie s ich uskutočnením.“ Odložím obraz. „Ale teraz mi povedz čo tu chceš.“
„Mám pre teba jednu zaujímavú ponuku.“
„To je to, čo si chcel so mnou prebrať? Ale my už spoločníci nie sme odkedy ma vyhodili z inštitútu. A už asi nikdy nebudeme.“
„Ale no tak, Radburnová! Neber si to príliš k srdcu.“ Pozrie mi do tváre, ktorá dnes nie je nejako radostná. „Kde je tá ohnivá žena, ktorou si bola?!“
„Myslíš tú ohnivú ženu, ktorá s tebou mala bohatý milenecký vzťah a nechutne ju ponížili pred celým Rathejovým predstavenstvom? Tak tá je dávno preč.“ Neobvykle sa mi prehĺbi hlas.
„Vieš veľmi dobre, že to takto nemuselo dopadnúť. Myslím nás dvoch.“ Chytí ma za ruku. Ostávam v pomykove, tak dlho som necítila dotyk jeho pokožky.
„Myslím si, že malo.“ Odvrátim sa od neho. Nesmiem dovoliť aby sa to stalo znovu.
„Potrebujem tvoju pomoc.“
„Po tak dlhej dobe? A čo Guillet?“ Moja zlosť narastá. Ten malý tlstý Francúz je všetkému na vine. On je to zlo, čo za všetko môže. Že tu trčím sama doma s vínom skrytým za akvarijnymi rybičkami.
„To nepôjde. Našli ho mŕtveho.“
Mŕtveho?!
Aj keď je to debil od prírody, teda vlastne bol, a smrť mu prialo niekoľko ľudí. Toto ma dostalo.
„Čo sa stalo?“
„To zatiaľ nevieme. Máme len teóriu.“
Lepšie ako nič.
„A to je?“
„Spomínaš si na tú ikonu z 13. storočia?“ Zatvári sa ako skutočný vyšetrovateľ.
„Akoby nie. To ja som mala mať na starosti.“
„Zistilo sa, že je to falzifikát a originál sa niekde stratil. Určite v tom mal prsty Guillet. Nahradil pravú ikonu fakeom a tú sa snažil niekde na čiernom trhu predať. Tento obchod mu však nevyšiel.“
Je to dosť možná teória. On jediný mal schopnosti niečo také urobiť. Veď bol reštaurátor a napodobniť originál ikonu je v jeho prípade hračka.
„A čo vlastne odo mňa chceš?“
„Zistiť meno toho, kto vlastní pravý obraz.“ Uprie pohľad na zem.
„Zbláznil si sa? Už nikdy viac. Spomínaš si ako to dopadlo naposledy, keď sme sa do niečoho podobného pustili?“
Aj keď kúsok moje dušičky prahne po dobrodružstve. „Neváhal si ohroziť môj život. Nechaj to na políciu.“
„A taktiež som ohrozil ten svoj.“ Pripomenie mi. „A tí mi stým nijako nepomôžu.“
„Tak si to premyslím a zajtra ti zavolám.“
„Zajtra už môže byť neskoro. Scarlett, potrebujem tvoju pomoc.“
Nie, znova to robí. Opäť ten jeho šarm. „Dobre, pomôžem ti.“
Súhlasila som. Som blbá? Alebo len opantaná?
„Tak a teraz môžeš vytiahnuť to víno spoza akvária nech oslávime našu spoluprácu.“
No fajn, vyzerám síce v tejto chvíli ako alkoholik, ale neváham ani sekundu a napoly plnú fľašku Cabernetu Sauvignonu predsa len vytiahnem a nalejem mu do pohára.
Teším sa z toho, že dnes večer nie som sama. Čo by asi povedali Kathy a Yvette keby zistili, kto mi dnes robí spoločnosť. Nemajú Blakea moc v láske. Hlavne po tom, čo sa medzi nami stalo.
A popravde? Čo si tie dve jednovaječné dvojičky myslia mi je fuk. Mám tridsaťšesť. S kým trávim svoj voľný čas je len na mne.
Po ďalších dvoch deci červeného moku už cítim, že to nie som ja. Za triezva by sa mi toto nestalo.
Ale poviem to na rovinu. Vždy ma priťahoval.
Blake mal pravdu keď povedal, že za náš rozchod nesiem vinu hlavne ja. Čo keby som to tu a teraz napravila? Žijem len raz, no nie. A túto príležitosť si nenechám ujsť. Určite nie teraz.
Búrka sa začne približovať. Ešte je za horizontom, ale cítim to chvenie. To vzrastajúce napätie a energia, ktorú vytvárajú naše telá je všade.
Za oknami počuť jemné...
Zvonenie.
Telefón.
Došuchcem sa k nemu a zodvihnem.
Žiadne prekvapenie. Kto iný by mi mohol volať v túto dobu, ak nie Michael.
„Ešte si hore?“ Svojim typickým nepredstieraným hlasom sa zasmeje.
„Áno, Michael, ešte som hore.“ Hoci sa mi už viečka zatvárajú od únavy. Držím sa len kvôli nemu.
„Ale to by si nemala, musíš odpočívať.“ Ešte väčšmi sa rozosmeje a pravdepodobne šmarí sebou priamo do postele podľa tých zvukov, ktoré ku mne prichádzajú z opačnej strany linky.
„Lenže kebyže sa ti neozvem, tak by si bol schopný ku mne poslať pechotu vojakov.“ Zažartujem a urobím grimasu, ale je mi to platné ako hadovi nohy, pretože ma Michael nevidí.
„Tou pechotou myslíš mňa a Billa? Mohol som ti ho prenechať.“ Zafuní ako starý pes.
„Ja som s Wayneom maximálne spokojná.“ Aj keď je pravda, že sa už začínam obávať o to, že to s tým chránením preháňa.
Ale plní len inštrukcie samého najvyššieho.
Nestačí, že ja sama podám Michaelovi podrobné informácie o tom, čo sa tu denne odohráva. Robí tak aj Katherine ako aj ochranka.
Vážne!
Prezidentove gorily sú oproti týmto chlapíkom pajáci.
Ale ak by som nedajbože nesúhlasila s jeho podmienkami, bol by schopný porušiť a popresúvať niektoré vystúpenia. A ja by som sa cítila ako sebec. Dobre viem, ako sa Michael na toto všetko tešil, ako tvrdo pracoval, kým svoj plán zrealizoval.
Navyše neumieram a ani nie som vážne chorá. Zvládam to najlepšie ako viem. Mám okolo seba kopec ľudí, ktorí mi pomáhajú.
Ale vysvetliť mu to môžem aj miliónkrát, stále je smutný.
„Volám ale kvôli inej veci.“
„Dobre viem, prečo voláš. Opäť mi to chceš pripomenúť,“ nervózne si požmolím oko a pokračujem. „Myslím na to. A nemaj obavy, o všetkom sa včas dozvieš.“ Ľahnem si do postele a zakryjem sa až po uši.
„Si podráždená. To kvôli mne?“ Koniec vety zvýrazní piskľavým hlasom.
Od únavy si povzdychnem a pritisnem si slúchadlo bližšie k uchu. „Som podráždená, ale kvôli tebe to nie je.“
„Tak prečo?“ Zapípne.
„Keď ti to poviem tak ma vysmeješ.“ Odpoviem a nato sa mi zatočí hlava.
„A to už prečo?“
„Lebo to, čo prežívaš ty je v porovnaní so mnou tretia svetová.“ Mrknem na hodiny, z ktorých sa dozvedám, že už je dosť pokročilá doba. No aj napriek tomu ostaneme na linke dosť dlhý čas, pretože som nakoniec podľahla a na všetko sa mu posťažovala. Samozrejme, že na narážky ohľadom mojej bezpečnosti nemienil nejako poľaviť. Vraj si chce byť istý, že sa behom jeho neprítomnosti nič nestane.
Nikto ho nenahradí.
Ale poviem to úprimne. Lezie mi to už na nervy.
„Dobre, netreba to brať príliš vážne. Hlavne v tejto chvíli.“ Začne narážať na tému bulvár.
„Ako povieš.“ Zakňučím a päsťou buchnem do perín.
„A zajtra chcem od teba počuť všetko.“ Zavelí až nadskočím na posteli. „A teraz pekne zaľahni. Musíš sa šetriť a odpočívať.“
Rozlúčili sme sa a na tri zložili, lebo ako nás poznám, trvalo by nám to ďalšiu polhodinu, kým by jeden z nás ukončil hovor.
Ale mňa akosi chuť na spánok prešla.
Už je asi pol druhej ráno. Celý dom tvrdo spí. Aj keď sa snažím čo najtichšie našľapovať po podlahe, každý jeden vrzgot počuť ako keby hučal cez dvojmetrový reprák. Našťastie je Michaelová izba separovaná od ostatných, takže nemusím mať obavy, že moja muflonia chôdza niekoho zobudí.
Zababušená v hrubej mikine a s pohárom teplého mlieka sa pohodlne usadím k stolu a začnem zízať na svoje kostnaté prsty na vrchole ktorých sa týčia obhryzené nechty.
Nikdy som si nezvykla takto kúsať do nechtov. Ale teraz, keď som nervózna, pustím sa do nich ako zbesilá.
Ale mohla by som sa zaoberať čímsi iným ako sú moje obžraté prsty:
No dobre, pre zmenu nadviažem kontakt s chladničkou. Určite musí byť plná jedla. Taká zodpovedná matka a žena v domácnosti ako je Katherine určite dbá, aby zbytkové osadenstvo tohto domu malo vždy plné žalúdky. Nič sa predsa nestane ak si svojvoľne dám niečo miniatúrne pod zub.
O pár hodín nato stojím pred zrkadlom. Upotená a strapatá v prázdnej spomienke na dnešnú noc hľadím do neho ako mátoha.
Spala som všeho všudy štyri hodiny. Skôr ako mi zazvonil budík ma k životu prebrala stará známa nevoľnosť. Nemala som večer jesť ten sprostý sendvič. Pažravosť v tomto prípade zvíťazila nad rozumom. Tak mi treba.
Ešte v šere sa skočím upraviť a prezliecť, aby som potom v zmätku nebehala sem a tam s otázkou, čo na seba.
Keď už konečne vyzerám k svetu zodvihnem telefón a zavolám mojej mame a podám jej presné inštrukcie kedy a kde ju spolu so šoférom vyzdvihneme, pretože trvala na tom, že mi dnes bude robiť u lekárky spoločnosť.
***
Po celej koži sa mi rozlieva chlad, ktorý nebude mať pôvod inde ako v strachu. Vlastné roztrasené telo uložím na lôžko. Rozopnem si nohavice a spolu s bavlneným tričkom si ich zrolujem tak, aby bola odhalená čo najväčšia časť môjho brucha.
„Tak sa na to pozrime.“ Naprple mi naň priesvitný gél a prístrojom začne po ňom zľahka krúžiť. „Pri troche šťastia by sme dnes určili aj pohlavie dieťaťa.“
„Ale ja ho nechcem vedieť!“ Zareagujem skôr ako niečo povie.
Ja s Michaelom sme sa dohodli na tom, že sa chceme nechať prekvapiť. Obaja to milujeme.
„V poriadku.“ Zamrmle si doktorka popod nos a zazrie na obrazovku. Od jej vysmiateho výrazu v tvári ma odpúta až zvuk pripomínajúci tlkot srdca.
„To je ono?“ Prstom ukážem na monitor. Hľadím tým smerom ako zhypnotizovaná. To je po prvé, čo ho vidím a nedokážem sa toho pohľadu nabažiť.
„Áno, vaše dieťa.“ Prívetivo sa usmeje.
„A je všetko v poriadku?“
Mieša sa vo mne koktail miliónov pocitov. Hlavnými prísadami sú však radosť, neistota a strach. S malou dušičkou čakám na ortieľ, ktorý visí na perách jednej z najskúsenejších lekárok v LA.
„Všetko sa zdá byť v najlepšom poriadku.“
Padne mi tonový kameň zo srdca.
„Ale spomínané riziká platia aj naďalej, preto treba všetko dodržiavať ako doteraz.“
Urevaná len pritakávam.
Urobím všetko čo mi povie, len aby sa nič nepokašľalo.
Niečo si zapíše do mojich lajstier a zaškerí sa. Mám taký dojem, že sa to týka toho, čo to bude. „Vy už viete pohlavie?“ Cuknem sebou a natrčím krk aby som dovidela do papierov.
„Áno, plod je v priaznivej polohe.“ Zrakom sa na mne zastaví. „Chcete to nakoniec vedieť?“
„Nie, nič mi nehovorte!“ Rozhodne zvriesknem. S Michaelom sme sa na niečom dohodli a to aj mienim dodržať.
„Čo si sa dozvedela?“ Priskočí ku mne mama a silne ma stisne za ruku, keď zbadá roztečenú riasenku pod očami. Zdá sa mi, že má väčšie obavy ako ja sama.
„Vyzerá to tak, že všetko je ako má byť.“ So stiahnutým hrdlom jej poviem o čom mi rozprávala doktorka.
„A ako si sa strachovala.“ Založí si ruky v bok. „Tehotenstvo nie je o strachu ale o radosti. Ja som si ho užívala naplno, každé jedno.“
„No dobre, ale tebe nikto nepovedal, že môžeš o dieťa prísť tak ako ja. A stále to tu riziko je.“ Otrávene sa obrátim a poprosím Waynea, aby ma čo najrýchlejšie odviezol domov.
MICHAEL
„Michael, môžem s tebou hovoriť?“ Priloží mi ruku na rameno a tenkými prstami ho jemne stisne. Druhou rukou si noblesne prehodí dlhé kudrlinky za rameno a milo sa zasmeje. Úsmev jej opätujem a v okamihu sa dostávam do rozpakov.
„Ah, iste.“ Zrýchlene žmurknem a zahryznem si do pier.
„Je to trochu intímna otázka, nevadí?“ Priloží si ruku k ústam a zrakom sa zastaví až na zemi. „Je pravda to čo sa píše v novinách?“
Po dlhej odmlke jej nakoniec poskytnem odpoveď. „Sama vieš čo z to je pravda a čo výmysel.“
„Aha, takže naďalej zostaneš slobodný.“ Žmurkne na mňa očkom.
Flirtuje?!
„Už to tak vyzerá.“ Poriadne znervózniem. Netuším ako na takéto otázky odpovedať.
Za normálnych okolností (myslím tým novinárov) by som sa asi namosúril, keby mi kládli otázky tohto typu, ale v tejto chvíli to nie je ten prípad. Je milá a mám ju rád. Povedal by som, že vznikol medzi nami kamarátsky vzťah. Navyše je to pekná žena a som spokojný s tým, že som si vybral práve ju. Zaujala ma na prvý pohľad. Svojej úlohy obliehaného dievčaťa sa zhostila výborne. Preto som ju spolu so svojimi ľuďmi poprosil, či by v tom pokračovala aj behom turné.
Súhlasila. A tak je tu, namiesto Sheryl.
„A na to ostatné pravdivé sa tešíš?“ Zasmeje sa až zakrochká.
„Ani nevieš ako. Nedokážem sa toho dočkať.“ Prestúpim z jednej nohy na druhú a odpijem si z čerstvej ovocnej šťavy, pretože mi behom skúšky značne vyschlo v ústach.
„To ti verím. Ale je tu ešte jedna vec, ktorú by som s tebou chcela prebrať. Dostala som taký nápad...“
Ďalej sme už však nedostali, pretože som z diaľky začul hlas Mika Brandona, syna Marlona Brandona a môjho blízkeho spolupracovníka.
„Mike, už je najvyšší čas.“ Popoženie ma a poklepe si pri tom na náramkové hodinky.
„Prepáč, ale musím.“ Zdvorilo sa rozlúčim.
„Isteže, tak večer.“ Nakloní sa ku mne a svoje jemné líce obtrie o to moje.
Rozklepaný sa otočím a utekám v ústrety pracovnému nasadeniu.
ALLISON
„Pôsobíš na mňa tak vyrovnane.“ Nadhodí Linda celkom novučičkú tému na konverzáciu a prehodí jednu nohu cez druhú. Kultivovane si odchlipne z pariaceho sa hrnčeka (dokonca jej trčí malíček vo vzduchu) a kukne na okolo prechádzajúcu Katherine. Je to totižto jej úplne prvá návšteva Jacksonovic domu a pravdepodobne chce urobiť dojem na pani domácu a myslí si, že si jeho obyvatelia aj na takéto správanie potrpia. Pripomína mi mňa samú, keď ma Michael priviedol na prvú návštevu. Riťku som mala kompletne spolu so žalúdkom stiahnutú.
To však nie je pravda. Nikto tu nikdy od nikoho takéto správanie nevyžadoval. Nie sme predsa na kráľovskom dvore.
Zato ja sa tu pomalinky začínam cítiť ako doma. Pohodlne roztiahnutá na gauči v rozgajdaných teplákoch a hrubých fusakloch vyjedám, a teraz pozor, ovsenú kašu. Odjakživa som k nej mala odpor a teraz sa jej nemôžem dožrať (možno to bude aj tým, že som si tam kydla dve lyžice medu).
„Vyrovnane? Vari som sa doteraz správala ako psychicky labilná?“
„Prosím ťa. Tak som to nemyslela. Nechýba ti Michael?“ Podarene zatrasie hlavou. Nedá sa však prepočuť ten dvojzmyselný podtón, akým to vyslovila.
„Jasné, že mi chýba, ale pracuje. A taký timeout nám prospeje.“
Hoci som v jeho dome, ale bez neho.
„A kedy sa uvidíte?“
„Tak to nemám páru. Má toho strašne veľa.“ Už zmierená zo všetkým si povzdychnem.
„To ja by som, kamarátka, nevydržala. Aby som svojho chlapa mesiace nevidela.“ V myšlienke na nepredstaviteľnú situáciu rozhodí rukami a takmer rozleje horúci čaj.
„To si až tak na tom svojom závislá?“
„Zas až tak nie, ale potrebujem pomôcť s deťmi. Sú to čertiská.“
„Už som sa zľakla. Nikdy si nebola ten typ závislého človeka.“
„Veď to ani ty.“
Obe sa naraz zasmejeme.
Pripadám si ako v klube hrdých a nezávislých žien, až na to, že sme len dve.
Kvákame a všetkom možnom, no dobre, rozpráva viac menej Linda. Ja len naslúcham, sem tam pritakám a občas sa zasmejem. Až si to neuvedomíme a vonku za oknami je už čierno čierna tma.
Rozlúčime sa a osobne ju vyprevadím až za bránu. Prechádzka po čerstvom vzduchu mi prospeje.
Keď sa vrátim dnu rovno bez večere zakotvím v posteli, pretože som ospalá.
Len čo ráno vstanem po obvyklom rituály zídem točitým schodiskom na prízemie Michaelovej časti domu a dám si rannú rozcvičku v podobe ležérnej chôdzi po záhrade.
Tá mi trvá až do chvíle, kým mi rosa z trávy nepremočí plátenné šnurovacie topánky a hustá hmla nezabráni vo výhľade na širšie okolie. Darmo, marec je marec a v podstate je ešte zima a takéto sychravé počasie neobíde ani večne slnečnú Kaliforniu.
Skrehnutá sa poberiem do kuchyne, ale osadenstvo, ktoré v nej posedáva zdesene na mňa pozerá.
To som až taká špata?
Na stole zbadám čerstvý výtlačok novín. Natiahnem sa po ne ale Jermaine, ktorý tu je na návšteve spolu s jeho priateľkou Margaret Maldonado a ich spoločným synom Jeremym, mi ich chladne vytrhne z rúk. „Preboha, Jermaine, preskočilo ti?“ Zmätene sa na neho pozriem. Sú to predsa len noviny. Alebo sa v nich nachádza niečo, čo nesmiem vidieť.
Neskoro! O to viac ma to vyprovokovalo a musím to vidieť.
„Daj mi ich, nebuď taký súkromník.“ Zasyčím.
„V poriadku, ale sľúb mi, že nebudeš vystrájať.“ Pristúpi ku mne a s pokojným hlasom mi povie. Chytí ma okolo ramien a podá mi zložené noviny.
Schmatnem ich a nedočkavo do nich pozriem.
Radšej keby som nevidela to, čo som práve videla. Neschopná akejkoľvek reakcie ich len odhodím na vrch stola. Zveziem sa na stoličku a podopriem si hlavu.
Katherine ku mne podíde a láskavo sa mi vpije do zreničiek. „Určite to nie je tak, ako to vyzerá.“ Pohladí ma po vlasoch.
S nechuťou sa opäť pozriem na titulnú fotografiu.
Je na nej tá dlhonohá manekýnka prisatá na Michaelových perách.
Viac sa mi dnešný deň už pokaziť asi ani nemohol.
Komentáre
Prehľad komentárov
S nechuťou sa opäť pozriem na titulnú fotografiu.
Je na nej tá dlhonohá manekýnka prisatá na Michaelových perách.
Viac sa mi dnešný deň už pokaziť asi ani nemohol.
Tak toto si viem úplne reálne predstaviť na sebe, a to, že som baran a k tomu v druhom stave, vznikla by z toho tretia svetová vojna :-)
Naozaj dychvyrážajúci záver tejto celkovo príjemnej kapitoly, dobre mi padlo prečítať si ju, načerpať možno nové nápady, scenáre, osviežiť slovnú zásobu a tak podobne :-)
V neposlednom rade rada čítam buď od teba alebo Mišky nové časti, sú také osviežujúce a podarené ;-)
Prajem kopec inšpirácie do budúcej časti, drahá :-)
....
(Michelle, 19. 9. 2013 17:51)
Čo napísať? Ako to mám prekristapána, ohodnotiť?
Brilantne zvládnutá kapitola. Zo začiatku som dostala malý shock, keď som zbadala video doplnok. Pocity hlavnej hrdinky zdieľam, rovnako aj slzy. Randy, Tito a ostatní - skoro som skapala od smiechu :D doteraz naj funky dialóg medzi nimi!
To, že Michael nedostal ani jednu cenu je pekná špinavosť a ZÁMER! Tfuj! Zaslúžil si - bez debaty - všetky!
„Lenže kebyže sa ti neozvem, tak by si bol schopný ku mne poslať pechotu vojakov.“ - yeah yeah! Ja sa nemôžem vynadívať a dostatočne vytešiť!
Román v románe - zaujímavé riešenie. Stále premýšľam, či v tom hľadať hlbší zmysel alebo je to iba príjemné spestrenie story... uvidíme, ale mám taký pocit, že to bude mať ešte dohru.
"Vraj si chce byť istí, že sa behom jeho neprítomnosti nič nestane." - tie i/y sa nám trošku poplietli :D ale to vôbec nevadí, v tomto prípade kvalita úplne prevalcovala nedostatky!
Som do slova a do písmena unesená. Robím to a budem to robiť ešte 32576945x, ale znova sa tvoj štýl posunul o poriadny kus dopredu! Nechcem napísať, že toto bola najlepšia kapitola, lebo by to už bolo fakt trapné :D Ok, napíšem to teda takto: už od začiatku čítania som v duchu bola v predstavách a fantázia pracovala na plné obrátky. To sa mi v prvých častiach nestávalo, teraz je to pravidlo <3
Som nadšená z tvojho obrovského progressu a budem veriť, že som svojou špetkou prispela aj ja :D
"No dobre, pre zmenu nadviažem kontakt s chladničkou." - niektoré tvoje vyjadrovacie prostriedky ma až desia, tak sú dokonalé! :D
"Súhlasila. A tak je tu, namiesto Sheryl." - teraz neviem ako si to presne myslela, ale Sheryl vystriedala na turné T... Predpokladám, že to vieš. Ako som už (málem) prezradila, viem koho si tam zahrnula a dokonca poznám aj jej drobný nápadík, ktorý mu nestihla prezradiť 3:)
"ležérnej chôdzi po záhrade.
Tá mi trvá až do chvíle, kým mi rosa z trávi..." potrebuje to komentár? :D
A na záver sme zase pri bonboniére Tatiana! Tá teda válí!
Kapitola nám nejako rýchlo skončila. Alebo sa mi to iba zdá?! Chce to šupito presto pokračovanie! Už teraz sa mi trasie stolička!!!
Tatiana
(adulienka303, 21. 9. 2013 19:50)