ALLISON
„Čo si za to ponúkol tomu chlapovi?“ Ťuknem po chrbte Michaelovej stuhnutej ruky a vyslúžim si tak jeho pozornosť. Prsty na nej má dlhé a tenké ako špáradla.
„Odmenu.“ Zachce sa. Na čele sa mu nezbedne pohupuje mohutná čierna kučera.
Pozriem mu do očí. Ešte stále z nich srší niečo šialené.
Spolu sedíme za okrúhlym stolom v zadnej časti hotelového salóniku. V strede stola stojí mohutný svietnik a pred každým z nás šálka so zázvorovým čajom. Vezmem si lyžičku do rúk a rozvírim ňou inak pokojnú hladinu. V ten istý okamih mi udrie do nosa aróma čaju zmiešaná spolu s Michaelovou kolínskou.
„Chcela by som vedieť, čo to bolo za odmenu.“ Ešte raz si privoniam k čaju a odchlipnem si z neho.
„V záujme mojej najvyššej bezpečnosti som viazaný mlčať.“ Vysoko sa zasmeje a hostia, ktorí ešte pred malou chvíľou medzi sebou živo debatovali zbystria a pozerajú naším smerom. Našťastie nás od ich zvedavých pohľadov oddeľujú priečky z dubového dreva.
„Si horší ako agent FBI.“ Odujem sa.
„A zaručíš mi, že nedopadnem ako Russell?“ Zažmurká a vytasí snehobiely úsmev.
„Ten tvoj podplatený únosca si o to koledoval.“ Sfúknem horiacu sviečku a kúdolčeky dymu si nájdu cestu k Michaelovej tvári.
„Čo sa deje?“ Spozoruje moju nie príliš veselú náladu.
„Nič!“
„Nie som slepý.“ Prstami sa oprie o stôl tak, že koža pod nechtami sa mu belie. Natiahne sa ku mne a pobozká ma na krk.
„Bol to hlúpy nápad s tým akože únosom. Vieš ako som sa bála.“ Napriamim na neho svoj pohľad.
„Z toho čo som videl viem, že som urobil chybu.“ Zloží si dlane do lona a mykne plecami. Z vázy, ktorú ma za chrbtom vytiahne bledučko ružovú ružu a lupeňmi mi prejde popod nos.
„Viem, že si ma chcel len potešiť. V inej - bežnej situácii by som sa aj ja inak zachovala. A neudrela by som ho.“
Keď ma ten čudácky chlap vytiahol z izby od strachu som ho kopla do členka a dala mu poza ucho. Len čo Michaelov najatý chlapík zastonal vybehol spoza rohu a všetko dal do poriadku.
„V tej chvíli to však môj mozog vyhodnotil ako dobrú vec.“
Kdesi som čítala, že tehotenstvo znižuje ženám IQ. Prišlo mi to veľmi vtipné, ale asi je to nakoniec pravda.
„Len si bránila to, čo najviac miluješ.“
„Takže nie som podľa teba šialená?“ Konečne sa usmejem.
„To v žiadnom prípade.“
Okolo nášho stola slimačím tempom prejde mlada čašníčka. Nedá sa nevšimnúť ako vypliešťa oči na Michaela. Ten ju však ani len nezaregistruje a neprítomne hľadí do prázdnej šálky. Ako keby čakal, že na jej dne nájde bájny poklad.
„Michael, nedonútil si ma aby som sa navliekla do týchto tesných šiat len preto, aby sme tu mĺkvo sedeli celý večer.“ Snažím sa ho postrčiť nech sa konečne rozhovorí.
„Ah, iste že nie.“ Zodvihne tvár ku mne a nepatrne mu zamyká kútikmi úst. „Vieš nad čím som premýšľal?“
„Zlatko, tak to naozaj netuším.“ Trochu sa pozastavím a sklesnem. Oslovenia tohto typu nie sú medzi nami bežné. A keď sa už takto navzájom oslovíme, ostaneme trochu prekvapení, tak ako Michael v tejto chvíli.
„O mojom starom otcovi.“
„Je v poriadku?!?“ Precitnem a našponujem sa.
„V najlepšom. Hovoril som s ním. Chce ťa vidieť.“
To, že ma chce vidieť je logické, keďže s Michaelom tvorím pár už vyše troch rokov a ešte sa tak nikdy nestalo. A je to obojstranné. Tiež by ma potešilo takéto stretnutie.
„Fakt?“ Rozčarovane sa zarehním nad všetkým ako si to Michael prefíkane zorganizoval.
„Áno, ale prečo sa smeješ?“
„Predsa nad tvojou organizátorskou schopnosť. Mal si to dopredu všetko pripravené, všakže?!“
„Poznáš ma.“ Vezme z misky kávový cukrík a vloží si ho do úst. „Ale medzi tým mám ešte jednu koncertnú zástavku.“ Nedokončí vetu a našponuje na mňa tmavé obočie.
„A odo mňa chceš počuť čo presne?“ Ponaťahujem ho ako gumičku na trenkách.
„Rozhodnutie bude len na tebe. Sama vieš, čo je pre teba najlepšie.“ Zhlboka sa nadýchne a pokračuje.
„Pôjdeš so mnou do Gary?!“
Podopriem si bradu rukami a hľadím na neho do tej doby, kým dokážem byť vážna - to je asi tri a pol sekundy. A potom už len prskám okolo seba.
„Takže pôjdeš?“
Namiesto odpovede vstanem zo svojho miesta a sadnem si na neho. Najskôr ho pobozkám na roztomilý noštek a potom horúčkovito objímem.
„To vieš, že áno. Už teraz sa nemôžem dočkať.“
***
Michaelove rodné mesto som si zamilovala na prvý pohľad. Dojem neskazilo ani chladné a sychravé počasie.
„Sem som chodil do školy!“ Zaťuká na okienko a dlaňou po ňom prejde až zotrie z neho rosu.
„Michael bol v skutku výborný žiak.“ Pripojí sa do konverzácie Katherine.
„To je jasné ako facka.“ Zasmejem sa a pripomeniem tak udalosť spred pár dní, kedy mu bol na United Negro College udelený čestný doktorát.
„Jeho známky boli nadpriemerné a vynikal obzvlášť na tvorivých hodinách.“
„Spomínam si ako som kráčal spolu s Randym po tamtom chodníku a pevne ho držal za ruku.“ Povzdychne si v momente, keď prechádzame okolo jeho rodného domu. Je maličký, ako z nejakej rozprávky. Nedokážem si ani len predstaviť, že sa tam dokázalo pomestiť deväť detí spolu s rodičmi.
„Pôjdeme aj sem?!?“ Spozorniem a zložím dlane z okna, na ktorom zostanú nesúmerne odtlačky. Domček sa pomaly stráca v diaľke a ja sa len za ním otáčam na sedadle až skončím s očami na zadnom okne. Ešte stoja pri ňom komíny tehál, ktoré mi neraz spomínal.
„Neskôr, ak budeš chcieť.“ Pohladí ma studenou rukou po tvári. Automaticky sa zachvejem. Jasné, že chcem.
„Ale najskôr starý otec.“ Odopne si pás a vystúpi. Ja urobím to isté. S crossbody kabelky vytiahnem čierny dáždnik s bielymi bodkami a rozprestriem ho nad naše hlavy.
Leje ako z krhly. Sem tam sa na chodníkoch mihne kopa nahrnutého snehu, ktorý sa závratne rýchlo topí.
Ale je dosť chladno. Intuitívne si pritiahnem golier červeného kabátu až celkom k tvári zatiaľ čo sa Michael chopí role dáždnikonosiča.
Prostredie u Michaelovho starého otca je útulné a príjemné. Po celom dome cítiť čerstvú šalviu. Trochu mi to pripomenie dom mojej starej mamy. Tam to voňalo vždy po nejakých bylinkách. Cítim sa tu spokojne a uvoľnene.
„Tak sa mi ukážte.“ Prihovorí sa nám starý pán so sivým porastom na vrchu hlavy. Oblečený je v menčestrových nohaviciach s trakmi a v kockovanej košeli.
Natiahne ku mne roztrasenú dlaň a vtisne mi bozk na chrbát ruky. Potom veľkou rukou (navlas rovnakou ako má Michael) ma pohladí po brušku a so vztýčeným palcom vrhne na svojho milovaného vnuka ten pohľad, ktorým si muži naznačujú uznanie.
„Rada vás spoznávam.“ Priložím prsty na tú jeho a zľahka ich stisnem.
Je to ten najroztomilejší deduško akého som kedy mala možnosť stretnúť.
Počas návštevy mi porozprával rôzne veci.
Skvelo sme sa zabávali. Najmä na nič netušiacom Michaelovi, o ktorom mi prezradil aj také veci, ktoré sa snažil predo mnou zatajiť.
Nakoniec sme si zapózovali na spoločnú fotografiu a rozlúčili sa.
Dohodli sme sa však na tom, že si budeme telefonovať, keď sa už nebudeme môcť často vídať.
Michael mu ešte sľúbil, že len čo bude môcť zariadi, aby sa starý otec pohodlne dostal do Los Angeles a pokochal sa tak pohľadom na svoje pravnúča.
Myslím, že to urobil aj z toho dôvodu, že dookola omieľal jednu vetu: „Čas neúprosne letí!“
Ako keby nám tým všetkým chcel naznačiť, že sa blíži jeho čas. Čo si Michael nechcel, a ani nikto z nás za žiadnu cenu pripustiť.
Jasné, že sa starý otec potešil. Na rozlúčku som mu ešte vtisla teplý bozk na líce. A ako každý chlap, po bozku od ženy omladol najmenej o 25 rokov a veselo sa vyškieral.
Konečne viem, po kom Michael podedil ten svoj jedinečný humor.
***
Michaelov starý otec mal nakoniec pravdu a čas letí neúprosne.
Akoby to bolo len včera, čo ma prevádzal po ich bývalom skromnom príbytku v Gary, veselo laškoval s modelom autíčka, ktoré našiel pod zaprášenou posteľou, a ktorému chýbalo predné koliesko a veselo si pospevoval obľúbené piesne z detstva.
Mám to v čerstvej pamäti len z jedného dôvodu, vtedy Michael urobil niečo, čo by mi asi nikdy ani na myseľ neprišlo.
Zatiahol ma na miesto kde spával ako malé chlapča a z vrecka bundy vytiahol prsteň, ktorý mi šikovne nasadil na prst so slovami, že s ním môžem rátať.
Jednoducho mi urobil nádherné vyznanie, ktorého výsledkom bolo jediné. Keď sa môj názor zmení a budem chcieť, aby sa náš vzťah posunul, mám jednoducho za ním prísť a povedať mu to.
De facto to budem ja, ktorá navrhne sobáš.
Odvtedy však už prešlo neuveriteľných päť mesiacov.
Opäť sa nachádzame v priestrannej Michaelovej izbe tu, v Encine, ktorá už na prvý pohľad vyzerá inak. Chýba tu časť nábytku. Ten sa nachádza v jeho novom dome v Santa Barbare, ktorý je nakompletku zariadený a obývateľný – už sme tam pár dní prespali, len tak na skúšku, keďže Michael je neustále niekde mimo LA kvôli turné.
Môj byt na 7th Street som už dávno dala do prenájmu.
Samozrejme, ja som narástla do obrovských rozmerov a do pôrodu mi ostávajú len štyri dni, tak trpezlivo čakáme (preto sme aj tu, máme to len pár minút do nemocnice).
A trpezlivosť v mojom prípade musí byť niekoľkonásobná, pretože už od včerajšieho rána mám Michaela v pätách a stačí len keď silnejšie vzdychnem, vystresovaný štartuje auto a ťahá ma do nemocnice, nehovoriac o Braxton-Hicksových kontrakciách – to potrebuje sanitku skôr on a nie ja.
Nebudem však popierať fakt, že sa snaží ako najlepšie vie. Kupuje hračky od výmyslu sveta. Je ich tak veľa, že by pokojne stačili aj pre tri sirotince.
Dokonca keď mohol priletel a šiel so mnou na ultrazvuk, kde sa pri pohľade na bábätko rozplakal a tým samozrejme aj mňa, doktorku a sestričku – Michael je už raz taký.
A neustále dookola mi hovorí aká som krásna, hoci si pripadám skôr ako krásna veľryba a veľryby teda podľa môjho názoru príťažlivé nie sú.
„Určite nás navštívia ľudia z Guinnessovej knihy rekordov a zapíšu si tam moje rozmery.“ Asi po stý krát sa posťažujem. Tehotenstvo mi dáva tieto posledné týždne zabrať.
„Vyzeráš nádherne.“ Posadí sa na posteľ a vyzlečie zo seba biele tričko, ktoré len tak odhodí na zem a odchlipne si z pohára do polovice naplneného ľadom.
Prekvapene na neho hodím obe oči, nestáva sa totiž často, že sa predo mnou producíruje len tak do pol pása nahý, ale vonku je úmorne teplo.
Celé leto je mimoriadne horúce.
A to má za následok, že celý dom je ešte hore, nikto z nás v tom otrasnom vzduchu nedokáže zaspať. Ani tí najväčší spachtoši.
„Vymýšľaš si.“ Natiahnem ruku a štipnem ho na brucho. Pod bruškami prstov ucítim pevné svaly. Je to však poznať už na pohľad. Roky tréningu sa na ňom výdatne prejavili. Chudé súmerné telo s vyrysovanými svalmi, páči sa mi to. Dokonca aj jeho chôdza pripomína tanec na oblakoch.
Zato ja – kačica – zakopnem aj na tej najrovnejšej rovine zo všetkých rovných rovín.
A to nehovorím o mojej postave. Len čo zo mňa vylezie ten malinký človiečik, vezmem to do vlastných rúk.
V prvom rade si dám dokopy zadok. Zadok, do ktorého sa mi vrazilo asi najviac kíl. Raz som sa pristihla pri tom, ako na obálke časopisu obdivujem LaToyne pozadie a dúfala som, že raz také budem mať aj ja. Ale aby som zo seba neurobila hotové monštrum, nohy mám stále štíhle a súmerné ako predtým.
Akurát v kombinácii s bruchom vyzerám ako pavúk.
Ale použijem na to Michaelovu obľúbenú frázu: 'Bez tohto to proste nejde.' (tým má na mysli ten kotlík, ktorý pred sebou denno denne tlačím. Vždy sa pri tom tak zlato usmeje a láskavo ma po ňom pohladí.)
„Ale už by si mala spať.“ Opäť to urobí a pohladí ma, tentoraz sa však nakloní a dá mi aj pusu, teda mne nie, ale bábätku.
Nenamietam, pretože viečka mi už oťažievajú od únavy a neprekáža mi ani ten ťažký vzduch.
Len sa zakutrem pod tenkú deku a zavriem oči.
Asi o 3.15 ma zobudí dosť silný kopanec a okrem toho príroda volá. Pretriem si oči a zistím, že Michael je fuč.
Hodím na seba saténový župan a zbehnem potichu po schodoch. Z kuchyne sa ozývajú čudné zvuky. Opriem sa o stenu a načúvam za dverami. Trochu sa nakuknem, aby som lepšie videla.
Michael stojí za kuchynským pultom a učí sa na umelej bábike ako treba správne vymeniť plienku. Okolo seba má naukladané fľašky pre bábo. S výcvikom prípravy optimálne teplého čajíku evidentne skončil.
Nedokážem sa dlhšie ovládať a začnem sa chichotať. Samozrejme, že ma Michael začuje, tým jeho radarom neujde nič.
„Michael, čo to robíš? Nechceš ísť naspäť do postele?“
„Prepáč, zobudil som ťa?“
„Nie. Ty nie.“ Pohladím sa po bruchu. „ Je hore.“
„Smiem?“ Rozpačito sa poškriabe v rozpustených vlasoch a s výrazom vyplašeného srnčiatka na mňa pozrie.
„Ale samozrejme.“ Napochodujem k nemu a pyšne vystrčím bruško.
S láskou a hlavne opatrne si ma k sebe pritisne.
„Teda, to bol kopanec.“
„To máš pravdu. Naše dieťa bude silné, múdre a nádherné.“ Nemotorne sa odtiahnem a dám mu pusu na líce.
„Tak ako ty?“
„Nie, ako ty.“
„Zase sa chceš hádať?“ Zalomí ruky vbok.
„Nerozhodne?“
„Platí.“
Obaja na seba žmurkneme a odplávame naspäť do postele.
Keďže je vonku teplo, každé ráno raňajkujeme na terase. Dnes som sa ponúkla Katherine, že jej s prípravami raňajok pomôžem. Samozrejme sa to nezaobišlo bez námietok.
Svedkom tohto všetkého bol aj Michaelov otec. Dlho nič nehovoril, ale potom spoza novín zahlásil, že sa Katherine nemá do mňa starať a má ma nechať napokoji. Trochu sa aj pochytili. Mrzí ma, že sa to stalo len kvôli mne. Ešte teraz ma to trápi.
Nakoniec Katherine ustúpila a nechala ma prichystať aspoň čerstvú citrónovú limonádu.
Michael našťastie nebol pri tom, myslím, že niekde šantil spolu s Bubblesom.
„Ako sa cítiš?“ Prihovorí sa mi Jermaine, ktorý tu má momentálne trvalo-prechodný pobyt, sama to neviem pomenovať.
„Vieš tie mäsové rolky plnené celým vajíčkom, ktoré pripravuje tvoja mama. Tak tak nejako.“ Snažím sa pôsobiť vtipne, ale v skutočnosti sa cítim ako tá mäsová rolka. Ten tlak, ktorý pociťujem pod bruchom je niekedy na nevydržanie.
„A ešte je aj vtipná.“ Prehodí mi ruku okolo ramien. To však už prichádza Michael celý udýchaný. Bubbles ho evidentne poriadne popreháňal.
„Zmeškal som niečo?“ Posadí sa vedľa mňa a pobozká ma na ruku.
„Prišiel si práve včas.“ Poviem celkom nepohnute, niečo sa totiž v mojom vnútri zamrvilo.
„Áno, prišiel,“ to sa už do debaty zapojí aj Jermaine. Obdivujem túto jeho vlastnosť ako nenútene sa dokáže kamkoľvek predrať. „Vieš koľko chce mať henten pako detí?“ Otočí sa so svojou otázkou priamo na mňa.
„Viem to.“ Zasmejem sa tým štýlom „nepodarilo sa ti ma dostať“ a pod stolom našmátram Michaelovu ruku.
„A to s tým akože súhlasíš?“ Nadvihne obrus a pozrie na naše prepletené prsty.
„Nie!“ Rázovito odpoviem.
Baví ma to. Skutočne mám rada, keď pri týchto rozhovoroch mám navrch práve ja.
„To muselo môjho bračeka sklamať.“
„Prečo by ho to malo sklamať?“ Odfrknem. Správam sa ako keby tu ani nebol, hoci sa to týka aj jeho. Michael však len mĺkvo sedí a dojedá svoje miešané vajíčka.
„Pretože odjakživa chcel veľkú rodinu, to hádam vieš tiež.“
Už sa vážne začínam cítiť ako na nejakom výsluchu.
„Michael, povedz aj ty niečo.“
Postrčím ho pod stolom, ale je to zbytočné. Aj tak z neho nič nevypadne. A presne viem prečo.
Viem už od dávna, že chce veľkú rodinu a keby pritakal – čo iné by sa od neho dalo čakať ak nie to, aby povedal pravdu – nahral by Jermaineovi do karát. A to by mi neurobil.
„Prehnala som to.“
Pohodlne usadená v tureckom sede sledujem povievajúcu sa záclonu pozdĺž okna. To sme už v izbe a trávime zážitky z dnešného rána.
„Neprehnala.“ Vezme ma za obe ruky a pozrie na mňa tým mierumilovným pohľadom.
„Som unavená, od rána sa cítim akosi divne.“ Ponaťahujem si paže. Šaty sa mi celkom lepia na telo.
„Bude to v poriadku, zvládneme to.“
„Ja viem, ja viem. Len chcem aby si vedel, keby to bolo možné porodila by som ich aj všetky.“ Našponujem obočie.
„Viem to, to len Jermaine si nevie dať do súvisu isté veci.“
Len prikývnem hlavou, pretože viem presne o čom teraz rozpráva.
Dať mu ďalšie dieťa nie je v mojom prípade také jednoduché. Kebyže sa preto rozhodneme, vyžiadalo by si to dlhodobejší proces spojený aj s liečbou.
„Ďakujem.“ Zašepkám mu do ucha a opriem si o neho hlavu.
„A s oslavou na večer súhlasíš?“
Oslava? O čom to dopekla rozpráva!
„S akou oslavou?“ Zmätene zodvihnem hlavu. Pokiaľ viem, narodeniny má až o týždeň a okrem toho nič také on neoslavuje.
„Nečítala si Los Angeles Times?“
„Nie.“ Tie noviny som mala v ruke len párkrát.
„Poskočila si.“ Významne nadvihne obočie.
„Nehovor. Kam?“ Od vzrušenia sa začnem klepať.
Odkedy mi vyšla kniha – je to 9 týždňov - Michael vkuse sleduje stĺpik v Los Angeles Times najpredávanejších románov.
Stále mi preto vyvolával a informoval ma o momentálnom stave. Dám na to aj krk, že má podrobne zmapované koľko výtlačkov sa doposiaľ predalo a vypracovaný diagram vekových kategórii, ktoré najčastejšie siahajú po mojej knihe. Možno aj vie, koľko som zatiaľ zarobila.
„Najvyššie ako sa len dá.“
„Prvé?!“ Neveriacky vypliešťam oči ako animované postavičky.
„Ty mi neveríš?“
„Nie!“ Začnem zo seba vydávať neurčité zvuky. Toto ma dostalo.
„Prinesiem noviny.“
To ho už nevnímam a v polotranze sa len vyškieram von oknom.
Spokojná s vlastnou prácou urobím jednu nemotornú otočku.
V tom sa zastavím na neskutočnú bolesť. Vedela som, prečo sa od rána cítim tak zle. Všetko sa to začalo vtedy.
„Michael!!!“ Zvriesknem a len tak stojím. Nedokážem sa ani pohnúť.
„Čo sa deje?“ Zastaví sa vo dverách a pod pazuchou zviera raňajší výtlačok novín.
„Už je to tu! Bože, už to ide!!!“ Začnem kričať na celú ulicu. Ani vo sne by som nečakala takú odpornú bolesť.
Michael ku mne priskočí a podoprie ma, pretože sa nedokážem udržať ani na vlastných nohách. Mám pocit, že každou sekundou umriem. Okamžite zalarmoval Billa a naložil ma do auta.
Posledné, čo si z tej paniky pamätám je len Michaelova bledá tvár a zhrozený výraz doktorov, keď ma priviezli na sálu.
MICHAEL
„Prečo to tak dlho trvá? Vždy to tak trvá?“ Ako klbko nervov so slzami v očiach robím okruhy okolo ostatných členov rodiny. Sú tu Bill, Janet a Jermaine. Mama a dokonca aj Joseph. To čo sa stalo doma všetkých postavilo do pozoru. Obvolal som aj Allisoninu rodinu. Práve dorazili.
„Michael, upokoj sa. Bude to v poriadku.“ Pohladí ma jemná ruka mojej matky.
„Mami, videla si to. Nič nie je v poriadku.“ Zvýšim hlas.
Dofrasa, všetci sedia pohodlne usadení na pohovke a listujú v tých nezmyselných brožúrach.
Mám chuť tam vtrhnúť a začať všetko riadiť. Nie je predsa možné aby to tak dlho trvalo.
„Kľud, braček, nie je prvá ani posledná, ktorá rodí cisárskym rezom.“
„Sú to už vyše dve hodiny, chcem vedieť čo sa deje.“ Vybehnem na Jermainea.
„Dozvieš sa to.“ Schmatne ma a posadí vedľa seba.
„Jermaine, aj ty si otec, tak ma pochop. Nedokážem byť pokojný.“ Nešťastne si požmolím oči.
Práve sa rozhoduje niečo mi povedať, keď sa otvoria dvere od sály.
Vystrelím z pohovky ako gáfor. Čakal som už len na toto.
„Ako sú na tom, smiem ich vidieť?“ Zakňučím na doktorku, ktorá mala na starosti celý pôrod.
„Poďte so mnou, musíme to prebrať podrobnejšie.“ Chytí ma za pažu a odvedie si ma bokom. Pozerá na mňa tak citlivo a súcitne.
Niečo nie je v poriadku a to ma ešte viac vyvedie z miery. Viem to.
ALLISON
Zobudím sa zamotaná v prikrývke.
Celá sa strasiem a je mi zima. Cítim sa vyprahnuto. Celé telo ma bolí.
Len čo zaostrím zrak zbadám dlhú priesvitnú hadičku ako sa mi tiahne rovno do žily.
Pokúsim sa posadiť, ale bolesť mi dá stopku.
Už mám po tom? Akoto, že si nič nepamätám. Bože, musím sa dostať preč.
Odhodím deku a pohnem jednou nohou, bolesť je však silnejšia ako ja.
Otočím aspoň hlavu, to ešte zvládnem.
Okno je zatiahnuté otrasným modro-hnedým závesom. Počuť len húkanie sirén a helikoptéru.
Lepšie sa rozhliadnem. Vedľa lôžka stojí studená kovová stolička a je cez ňu prevesený Michaelov sveter, ktorý mal dnes ráno na sebe.
Musel tu pri mne sedieť.
„Kriste!!! Už je hore!“ Skríkne Janet, ktorá práve nakukne cez dvere a znova ich zabuchne. Milé od nej.
O chvíľu však začujem zvuk chôdze, ktorý už poznám naspamäť.
„Vďakabohu.“ Rozrušene ku mne pribehne Michael. Tvári sa ako keby som sa práve prebrala po piatich rokoch z kómy.
„Čo sa stalo?“ Spýtam sa nech som aspoň trochu v obraze. „Kde je?“
„Bábätko sa vypýtalo na svet skôr.“ Tvári sa tak zvláštne. Mal by byť predsa nadšený.
„Ale... Michael.“ Preskočí mi hlas.
„Je prekrásna. A nemaj strach, tvoja mama dáva na ňu pozor.“
Vďaka Bohu, je v poriadku. Ale niečo sa deje. Cítim to.
„Michael, povedz mi to.“ Ticho šepkám. Nevládzem ani hovoriť.
„Čo také?“
„Cítim sa zle a vidím to na tvojej tvári.“
Uhýba sa mi pohľadom. To robí vždy, keď sa deje niečo zlé. Mám ho prečítaného odpredu odzadu.
„Počas operácie si stratila veľa krvi.“ Preglgne. „A...“ Nedokáže to dopovedať.
„Povedz mi to!!!“ Zvýsknem, hlas mám čudný, ako keby ani nepatril mne.
„Bola to veľmi komplikovaná operácia. Jediná možnosť ako ti pomôcť bola... Museli ti vziať... maternicu.“
Maternicu!!!!!!!!!!!!!
Aj keď som to tušila. Toto je moc. Keby to bola oblička, noha, ruka alebo hocičo iné, ale maternica.
Toto NIE!!!!
Nepríčetne hľadím do Michaelovej tváre, cítim sa zahanbená.
Zahanbená preto, lebo neviem ako ma teraz ako ženu bude vnímať.
Musím to však nejako vstrebať. Nebude to ale ľahké.
Narodilo sa mi dieťa, to je teraz prvoradé. Neskôr to budem riešiť.
„Prines mi ju.“ Chabo zodvihnem ruku a položím ju Michaelovi na stehno.
Mrkne prekvapene na mňa spod hustých mihalníc. Asi čakal, že budem hysterická a budem vyvádzať. Ale čítala som, že bezprostredne po pôrode je najlepší pre dieťa kontakt s matkou.
„Hneď som tu.“ Poslušne vstane.
„Michael! Si s tým v pohode?“ Sformulujem asi tú najsprostejšiu frázu akú sformulovať môžem.
„Milujem ťa. My to zvládneme.“
Slová, ktoré ma trochu upokojili.
„Aj ja ťa milujem, veľmi.“
Nežne sa usmeje a odíde.
Vzápätí nato dnu vtrhne doktorka spolu s vrchnou sestrou a začne ma prehliadať.
„Toto fakt nie je nutné.“ Zodvihnem pred ňu vystreté dlane.
„Musím vedieť ako ste na tom.“ Začne oponovať.
„Chcem svoje dieťa, prosím.“ Pípnem, hlások mám stále slabý.
„Ste silnejšia ako sa zdáte, nepotrvá to dlho. Sľubujem.“
Nechám sa obmäkčiť a pretrpím drobné vyšetrenie. Podrobne mi všetko opíše a vysvetlí aj dôvod, pre ktorý sa rozhodli odobrať mi maternicu.
Z jej slov je jasné, že by som vykrvácala ak by to neurobili.
„Všetko sa zdá byť v poriadku.“ Usmeje sa.
No ak je strata maternice v poriadku, fajn.
„Smiem sa niečo spýtať? Čo to presne pre mňa znamená... táto vec.“ Zatvárim sa tak, aby pochopila na čo presnejšie narážam.
„Nemajte obavy. Odobrali sme len maternicu, vaječníky sme nechali takže pohlavný styk by mal byť bezproblémový.“
Asi je to hlúpe, že sa pýtam práve na toto, ale zaujíma ma to. A uľavilo sa mi trochu.
„Tak a teraz vás už necháme.“ V pokoji odídu a ich miesto vystrieda Michael.
Na rukách drží to najkrajšie stvorenie pod Slnkom a hrdo sa usmieva.
Nahromadené emócie nedokážem dlho udržať a rozplačem sa.
„Je taká nádherná.“ Vezmem ju konečne do svojich rúk a s láskou pritisnem k telu.
„Už sme rodina.“ Dá jej trasľavý bozk na drobnú hlávku.
Povedal rodina. Znie to tak neuveriteľne.
„Život je nádherne zvláštny a plný tajomstiev.“ Nedokážem od nej odtrhnúť oči. Na všetko predtým pomaly zabúdam.
„Stále si mi neprezradil to meno.“ Nedočkavo sa zasmejem. Držím na rukách vlastnú dcéru a neviem ako ju budeme volať. Smiešne.
„Mal som jedno, ale to príde neskôr. Teraz chcem počuť čo chceš ty.“
Prudko sa rozdýcham. Príde neskôr.
„Michael, dohodli sme sa. Nespomínaš? Máme dievča.“
„Samozrejme, spomínam si. Tvoja mama mi však prezradila niečo, čo mení môj názor. Preto to chcem počuť od teba.“
„Čo ti prezradila?“
Nemám to rada, keď sa bavia o mne bezo mňa. A ako poznám moju mamu, prezradila toho viac než dosť.
„Príbeh o mene.“
Ó bože, toho som sa obávala najviac.
„Bolo to dávno, Michael. Mala som 14. Odvtedy sa veľa vecí zmenilo.“
„Ale toto nie. Viem, že na to meno myslíš stále.“ Vážne na mňa pozrie.
„Nemysli na to. Je to len také meno.“
„Nie je len také. Je našej dcéry.“ Vyloží si nohy na posteľ a pohodlne sa k nám pritúli.
„MEGAN.“ Zašepkám mu do ucha opriem sa mu o rameno. Mám neodbytnú potrebu cítiť ho pri sebe.
Michael sa usmeje a prikývne hlavou.
Takže je to definitívne a spečatené. Naša dcérka sa volá Megan.
O tomto mene som snívala už od detstva. Mala som totiž takú knižku, ktorej hlavná hrdinka sa tak volala. Doslova som si ho zamilovala. A povedala som si, že ak raz budem mať dcéru, pomenujem ju presne tak isto.
Ale veľmi by ma zaujímalo čo vymyslel Michael.
„A na aké si myslel ty. Prosím, chcem to vedieť.“ Našpúlim spodnú peru a vypleštím na neho oči. Ani si nespomínam, že by som niekedy urobila takúto grimasu.
„Megan je dokonalé.“ Vydýchne si, taktiež nedokáže od nej odtrhnúť zrak.
A kto by mohol.
Je to to najkrajšie novorodeniatko aké som kedy videla (nevravím to len preto, že je naše, to je fakt). Vlásky má jemné ako pierka a pozor – tmavé. Pleť je hnedá, nie však príliš. Tmavšia ako ja, bledšia ako Michael. Čo však neviem je farba očičiek, zatiaľ ich odmieta otvoriť a iba tíško spí.
Ale podala sa na Michaela.
„Michael, to meno!“ Ukazovákom mu klepnem medzi oči.
„Po mojej mame, Katherine.“ Potichu zašvitorí.
„Oh.“ Precitnem a v tom mi to dôjde. „Môže to byť jej druhé meno.“
„To by si urobila?“ Preglgne tak nahlas až ma to rozosmeje. Ale okamžite stuhnem, pretože rana po operácii je čerstvá a bolí.
„Áno, iste. Megan Katherine Jackson. Bez diskusie.“ Priložím mu na ústa ruku.
„To sa mama poteší. “ Vyprskne tak, až mi poslintá celú dlaň.
„Bože, Michael.“ Capnem ho po hrudi a utriem sa do jeho červenej košeli, na ktorej ostane fľak.
Našu idylku novopečenej rodinky preruší hlučný dav našich blízkych.
„Už konečne môžeme?“ Pribehne najskôr Janet, nasleduje ju Katherine, moja mama, otec, Elsie, Jermaine a Bill.
Mrzí ma len, že tu nie je moja sestra. Ale chápem to. Musí byť doma, keďže je to mesiac čo aj ona sama porodila svojho druhého synčeka.
Volá sa Mark. Malý rozkošný modrooký šibal.
„Ukážte mi ju.“ Nanominuje sa mám do postele Jermaine. Asi mu preskočilo, veď nás neunesie.
„Už si ju predsa videl.“ To isté urobí aj Janet.
„Áno, ale vrešťala, teraz vyzerá ako anjelik.“
No dovoľ, moje dieťa nevreští.
Táto súrodenecká hádka prebudí spiaceho drobca v mojom náručí. Konečne otvorí očká, ani svetlo jej už zrejme neprekáža. A na moje prekvapenie sú zelené, presne ako tie moje.
To ma podržte. Oči má po mne.
„Čo to tam máte za chrbtom?“ Natrčím krk. Nedá sa nevšimnúť Janetin výraz. „Je to také malé prekvapenie, narýchlo vymyslené.“ Vstane a rozprestrie plagát, je ručne maľovaný. Stojí na ňom VITAJ MOONWALKER!
„Čo to má znamenať?“ Vytrhne ho Michael z Janetiných rúk a prehliadne si ho.
„Nevedeli sme ako sa volá, to preto.“ Zoberie si ho späť a uloží vedľa postele.
„Ste úžasní, všetci.“ Opäť sa mi chce revať.
„Tak ako sa volá.“ Pricupká Katherine ku mne a s láskou sa vpije do očí svojej vnučky.
„Volá sa Megan.“ Konečne prezradím jej meno. Všetci na to čakali ako na spasenie. Z hlúčika niekde začujem mamin hlas ako kričí: „Ja som to vedela!“
„Megan Katherine.“ Doplní Michael aby to už bolo kompletné.
Babička Katherine sa v momente rozplače.
„Aj my máme malé prekvapenie.“ Sólo prevezme moja mama a za ňou stojí otec, ten má slzy na krajíčku.
„Počula som od Michaela, že ešte nemáte kompletnú výbavičku, tak sme ti s otcom priviezli toto.“ Postaví predo mňa autosedačku.
„Mami, to ste naozaj nemuseli.“
„To vieš, že áno, srdiečko.“
„A plienky a utierky, pretože decká veľa slintajú a kakajú.“ Začujem niekde hlások svojej sestry. To čo sa mi však zjaví pred očami ma doslova šokuje.
Ona je nalíčená? A má prepichnutý nos? A modré pramene vo vlasoch?
Nejdem však kaziť skvelú atmosféru, pohovorím si s ňou neskôr.
„Dobre, ale teraz nechajme mladých osamote.“ Zavelí otec jeho typickým vojenským hlasom. Prejavovanie emócii nie je jeho silná stránka.
Všetci sa mu podvolia a v pokoji sa poberú.
„Michael, tvoj otec tu nebol?“ Začnem citlivú tému, ale skôr ako mi odpovie, otvoria sa dvere a čuduj sa svete.
Sám Joseph Jackson osobne.
„Tak sa pochváľte.“ Zaduní mohutným hlasom.
V tom šere izby vyzerá naozaj desivo. Michael okamžite znervóznie. Joseph podíde celkom ku mne a objímem ma.
Mňa, osobu voči ktorej bol vždy zaujatý.
V jeho medveďom objatí sa nedokážem ani nadýchnuť.
Potom príde k Michaelovi a len ho potľapká po pleci a mrkne na Megan, ktorá sa nezbedne hmýri v jeho náručí. „Vyzerá ako ty.“
Vrelo sa usmeje a potiahne nosom. Rozlúči sa a odíde. Na nočnom stolíku nechá položeného plyšového zajačika s červenou stuhou okolo krku.
„Som prekvapená.“ Obaja na seba pozeráme.
„To isté urobil aj mne. Vonku v čakárni. Nikdy som od otca niečo podobné nezažil.“ Oči sa mu rozžiaria.
Pre niekoho by sa to zdalo celkom prirodzené. Otec a syn v objatí. Ale už teraz viem, že toto sa Michaelovi hlboko vrylo do jeho srdca a pamäti.
A som šťastná.
„Nerada ruším. Ale je čas na kŕmenie.“ Dnu nakukne vrchná sestra Adrianne. Je to milá, asi tak 35 ročná rusovláska s veľkými modrými očami a pehami po celej tvári. Je z Londýna. Preto som si ju hneď pri prvom vyšetrení obľúbila. A ten jej anglický prízvuk ma berie. S mojím, po ktorom ostali len nejaké stopy sa to nedá ani porovnať. Aj keď niekedy zatiahnem nejaké to slovíčko ako pravý Brit, rozprávam „americky“. Srdcom ale navždy ostanem Britkou, veď som sa tam narodila (aj keď mám americké občianstvo).
„A je to vhodné. Ste si istá?“
Zostanem trochu zneistená. Bolo mi už vysvetlené, že aj napriek tomu, že som diabetička bez problémov môžem dojčiť. Dokonca to znižuje potrebu inzulínu u takto postihnutých žien ako som ja. Mám na mysli skôr, či je to vhodné po narkóze.
„Samozrejme.“ Usmeje sa sestra Adrianne.
Michael mi vloží malú do náručia a chystá sa na odchod.
Hádam si len nemyslí, že by som sa pred ním mala hanbiť, alebo cítiť nepríjemne.
„Michael, kam ideš?“
„Myslel som, že.“ Zahryzne si do pier a zastrčí padajúce kudrlinky za ucho. „Potrebuješ súkromie.“
„Nemám s tým pred tebou problém.“ Pritisnem si ju za pomoci vrchnej sestry k sebe a už cítim ako saje. Ešte šťastie, že som si to pred pôrodom stihla naštudovať a nacvičiť, inak by som nevedela ako ďalej.
„Viem, že nie.“ Upozorní ma. Sestra Adrianne sa pobavene zatvári a stratí sa nám z dohľadu.
„Bol to od teba chytrý ťah, aby sa ku mne všetci správali prirodzene, akoby sa nič nestalo.“ Využijem situáciu a nadhodím tému, ktorú si s ním potrebujem prediskutovať.
„Ako vieš, že to mám na svedomí ja?“ Zatvári sa tak, ako keby v tom nemal prsty. Ja ho však dobré poznám, toto predo mnou neututlá.
„Múdro si urobil. Asi by mi to nerobilo dobre. Pozerať sa na tie ich ľútostivé pohľady. Musím sa cez to preniesť sama.“
„Omyl, sama nebudeš.“ Preletí po mne zrakom a zastaví sa rovno v mojich očiach.
„Tak s tebou, ale potrebujem vedieť čo si o tom všetkom myslíš ty. Dokážeš sa s tým zmieriť?“ Prejdem rovno k meritu veci a krútim smutne hlavou.
„Nepopieram, že ma to bolestne zasiahlo rovnako ako teba. Ale urobím všetko preto, aby sme to zvládli. A ty?“
„Nebude to pre mňa ľahké, to ti hovorím rovno. Ale čo tvoj sen o veľkej rodine. Práve sa ti aj vďaka mne rozplynul.“
Kriste, čo to hovorím? Splietam tu absolútne somariny.
„Nerozplynul, ten sen stále žije.“
Žije? Ako žije?
Plánuje mať deti s niekým iným? S inou ženou? Ja mu ich už v žiadnom prípade dať nemôžem. Tak ako to myslí, že žije.
Tvárim sa zmätene a on sa smeje.
„Netvár sa tak, že nevieš o čom hovorím. Už sme sa o tom bavili.“
„Takže to myslíš vážne!? Nie si sklamaný z toho, čo sa stalo?“ Začnem sa potiť. Neviem čo je však tou hlavnou príčinou. Teplo tam vonku. Celá táto situácia alebo operácia. A možno je to kombinácia všetkého.
„Hmm, sklamaný nie som. Som šťastný. Mohol som ťa stratiť. Zachránili ti život. Ďakujem Bohu, že ste obe v poriadku.“ Oči sa mu začnú lesknúť a hlas sa mu trasie.
„Takže so mnou ostaneš. Nemáš pocit, že týmto sa všetko zmenilo?“
Bože, to už preháňam.
„Nikdy by som ťa neopustil. Zapíš si to za uši. A zmenilo sa toho veľa.“ Pohladí malú po hlávke zatiaľ čo veselo saje. Prisahám ešte chvíľu a vysaje zo mňa aj dušu.
„Dobre.“ Potrasiem hlavou.
„Nie si unavená?“
„Ani trochu.“
Aj keď by som sa mala cítiť vyčerpane – fyzicky aj emocionálne – teraz som už nabitá energiou. Keby som necítila bolesť v oblasti brucha, hneď by som vyskočila z lôžka.
„Kedy zase odchádzaš?“ Vzdychnem si.
„Prvého.“ Stroho odpovie a palcom mi pošúcha po predlaktí.
„Mrzí ma, že musíš meniť plány.“
„O tomto sme sa bavili snáď tisíckrát, nemysli na to. Nikomu nezostanem nič dlžný.“ Rázne sa zatvári. Páči sa mi, keď to tak robí. „Hovoril som s tvojou mamou, je ochotná zostať pri tebe, kým ja budem preč.“
„Ako pri mne?“ Zase sa na niečom dohodol poza môj chrbát.
„U nás doma. Chcem aby bol pri tebe niekto, komu bezvýhradne verím.“ Pobozká ma na chrbát ruky. Je celkom bledá.
„V Encine? A čo tvoja mama?“
„Nie v Encine.“ S ľadovým pokojom mi vysvetľuje.
„V tvojom dome!!!“ Vyprsknem a to Meggie rozruší. Mala by som sa začať kontrolovať.
„Prečo stále o tom hovoríš ako o mojom dome? Sme my, takže náš.“ Keď rozpráva nehne ani brvou. Nič. Myslí to úplne vážne.
„Jednoducho, je tvoj. Len tvoj.“ Odpoviem mu rozrušene.
„Vieš, že ja takto nikdy neuvažujem.“ Otočí sa mi chrbtom. Oprie sa lakťami o kolená a tvár si vloží do dlaní.
Práve teraz je vytočený kvôli mojej tvrdohlavosti. Ale správa sa pokojne. Má so mnou bohovskú trpezlivosť.
„Prepáč, Michael. Len sa mi zdá zvláštne byť tam, zatiaľ čo ty budeš preč.“
„Čo je na tom, prosím ťa, zvláštne!? Sme predsa rodina.“ Jeho hlas zvážnie, stále je však tichý.
Mám mu vôbec niečo na to povedať?
„Alebo ty nie si pripravená?“
„Som, samozrejme, že som. Neviem čo to do mňa vošlo. Milujem to miesto.“ Zvraštím čelo. Naozaj som na všetko pripravená.
„Ty máš stále pocit, že si mi niečo dlžná. Všakže.“ Trafí klinec po hlavičke.
„To čo pre mňa robíš, ti nevrátim ani za štyri životy.“
„Nechcem aby si mi niečo vracala. A okrem toho, TY si mi dala ten najvzácnejší dar zo všetkých.“ Prívetivo sa usmeje na Megan.
„Nie, dali sme si ho navzájom. Aj ty si bol pri tom, spomínaš?“ Huncútsky pokývem obočím.
Michael len pokrúti hlavou na znak, že je to so mnou márne.
MICHAEL
„Ako to mohli urobiť!“ Rozrušene listujem v raňajších novinách. „To nemajú ani kúsok súdnosti a hanby.“
„A čo sa stalo?“ Nechápavo na mňa pozrie a vloží si do úst lyžičku trasľavého želé.
„Nebude sa ti to páčiť.“ Zrolujem bulvárny plátok, ktorý mi Bill priniesol z neďalekého novinového stánku. Ostal tu tiež celú noc.
Moc sme toho nenaspali keďže Megan stále plakala. Ticho bola len keď som ju mal na rukách ja alebo Allison.
„Je to o nás?“ Prehltne svoju porciu a kyslo sa pritom zatvári.
„Uhádla si.“ Nakuknem sa do kolísky. Našťastie už spí.
„A čo píšu?“ Natiahne ku mne pažu. Je to po mne ten najzvedavejší tvor na tejto planéte.
„JACKOVA DCÉRA!“ Rozložím noviny na posteľ a tresnem po nich päsťou tak, že sa v polovici natrhnú.
„Ale to nie je Megan.“
„Bingo, odfotili úplne cudzie dieťa a napísali, že je naša.“ Poklepem po fotografii na titulnej strane.
„Je to barbarské. A neznášam keď ťa takto nazvú.“
„To už nejako prekusnem.“ Zaskučím. V skutočnosti ma to hnevá. Nie je to pekné, keď ma takto volajú. Som predsa Jackson.
„Vôbec sa mi to nepáči. A okrem toho je to chlapec. Vidíš, ten prúžok čo má na nožičke. Megan má úplne iný.“ Zodvihne svoju ruku a názorne mi ho ukáže. Vzhľadovo sú úplne identické. Na náramku má tie isté údaje ako Megan: meno, dátum narodenia, váha, pohlavie a podobne. Háčik je v tom, že chlapci majú rozdielny ako dievčatá.
„Čo budeš robiť?“ Zodvihne na mňa rozzúrené oči.
„To neviem.“ Sklamane vzdychnem. Teraz nemám najmenšiu chuť riešiť bulvár.
„Ja by som o niečom vedela. A bude to aj pre dobrú vec.“
Prezradí mi svoj plán. A má pravdu. Sám by som to lepšie nevymyslel.
....
(Michelle, 5. 2. 2014 20:38)