ALLISON
„Kedy si si uvedomila, že si ma chceš vziať?“ V tichu hlbokej noci sa mi ozve za uchom Michaelov hlas. Ruku pod perinou natiahne ku mne a svoju teplú dlaň vloží do mojej. Myslela som, že hlboko spí.
Pretočím sa na druhý bok a skôr, ako mu poskytnem odpoveď, pobozkám mu brušká na prstoch. „Už som ti to predsa povedala.“
„Viem, ale chcem to ešte raz počuť.“
Nie, nechce počuť, to čo som mu už raz povedala. Chce počuť opis môjho pocitu do najmenšieho detailu.
„Keď som si predstavila, že by som si ťa vzala, cítila som sa veľmi šťastná. Viem, že nenájdem lepšieho muža ako si ty, s ktorým by som mohla stráviť zvyšok života.“
„A čo tvoje predsavzatie, že sa nevydáš?“ Podpichne ma. Ale za humorom skrýva prekvapenie z môjho rozhodnutia. Možno tomu sám celkom nechápe.
„Dokázal si mi, že to bola hlúposť.“
„Takže si o tom premýšľala rovnako dlho ako ja.“ Spokojne skonštatuje a urobí si podo mnou pohodlie, keď sa na neho vyštverám.
„Dosť dlho aby som usúdila, že je to najlepšie rozhodnutie, čo môžem pre nás troch urobiť.“
„Hm. A šaty už konečne máš?“ Spýta sa ma logickú otázku, keďže už o dva dni sa berieme.
„Zajtra si po ne zájdem do mesta.“ Usmejem sa popod fúz. Ako zahovára svoje dojatie je naozaj roztomilé.
„V poriadku.“ Pritaká.
„A čo priezvisko?“ Pripomenie mi niekoľkokrát omieľanú tému. Už dvakrát sme sa pre ňu posekali. Ale čo mám robiť, keď som si sľúbila, že budem tá najtrucovitejšia nevesta na svete. Musím ho trošku podusiť vo vlastnej šťave.
„Asi si nechám svoje.“ Nedám mu inakšiu odpoveď, ako tú z rána. Len ho tým naťahujem.
„A opäť je tam to asi.“ Pokrúti hlavou. „Rád by som už túto tému uzavrel.“ Použije na mňa svoj diktátorský tón.
„Chceš, by som si vzala tvoje priezvisko?“
„Chcem vedieť ako si sa rozhodla ty. A v odpovedi nechcem počuť slovo asi.“ Zdrapne ma za zadok a čaká na moje stanovisko, ktoré je jednoznačné.
„Keď už si ťa mám vziať, tak pekne so všetkým.“
***
Ráno krátko po raňajkách sa navlečiem do pohodlných džínsov a XXL svetra. Vlasy si stiahnem do rozcuchaného drdolu a obujem členkové tenisky. Cez rameno si prehodím kabelku a bežím von skôr, ako sa obaja zobudia. Nastúpim do svojho auta a všimnem mi, že je akési čistejšie a vonia sviežo. Michael mi ho musel nechať vyčistiť, pretože – povedzme si úprimne – pri všetkých tých povinnostiach jednoducho nemám kedy myslieť ešte aj na auto. Ale je to od neho milé.
Naštartujem motor a ako jazdec formuly prejdem bránou na dlhú cestu, pretože sa musím staviť po Lindu, ktorá ešte o ničom nevie. No i tak dorazím s pätnásť minútovým meškaním.
„Konečne, čakám ťa tu celú večnosť.“ Elegantne zahasí rozfajčenú cigaretu o stĺp verejného osvetlenia a odhodí do koša. Vo vysokých lakovaných lodičkách chvíľku zvádza boj s nastupovaním. No napokon sa jej to podarí. Linda musí byť vždy za dámu. Nech sa deje, čo sa deje.
„Michael ti už lezie na nervy tak si ma vytiahla na nákupy?“ Z kabelky vytiahne červený rúž a nanesie si ho na pery.
„Nie, nelezie. Práve naopak.“
„Ako? Veď ste pohádaní, alebo mi niečo ušlo?“ Čierne obočie jej vystrelí cez celé čelo.
„Ušlo. A dosť veľa.“ Rozradostene pred ňu vystriem prst so zásnubným prsteňom.
„Doriti!!!“ Stiahne ma k sebe a s otvorenou pusou hľadí na môj prstenník. „A to kedy, došľaka?“
„V ten deň, kedy sme spolu naposledy volali.“ Celá bez seba sa na ňu vyškerím. „Vzájomne sme sa na tom zhodli.“
„Kedy sa beriete?“ Zhypnotizovane hľadí na diamant na mojom prste.
„Zajtra. Preto som ťa vytiahla na nákupy. Moja družička musí vyzerať tip top.“ Vysoko zapištím ako nejaká pubertiačka. Som naozaj šťastná.
„Zajtra?! Panebože, zlatko, tak veľmi sa teším. Konečne ste sa rozhýbali. Gratulujem.“ Hodí sa mi okolo krku a pevne kamarátsky ma objíme. „A nevadí, že budem vydatá družička?“
„Mne určite nie. Chcem teba. Veľmi to pre mňa znamená.“ Blysnem po nej lesklým pohľadom.
„Tak to máme čo robiť, aby sme všetko do zajtra stihli.“ Nafúkne sa ako moriak. V jej podaní je nakupovanie naozaj zábava spojená s maratónom.
„Nemaj strach. Mám už nejakú tú predstavu ako by mali šaty vyzerať.“
„Z tvojich rečí mám pocit, že sa to samo všetko prichystá.“ Ešte raz ma pevne objíme a rozkáže, nech vyrazím plnou parou vpred.
MICHAEL
Potvora. Mala to na mňa pekne narafičené. Pokojne si za sprievodu rannej hmly odcupkala s najlepšou kamarátkou na zbesilé nákupy naprieč LA a bez akejkoľvek formy ochrany. A mňa tu nechala celkom samého. To mi samozrejme neprekáža. Nech si užije svoj kúsok slobody a zabaví sa (i keď mi už žalúdok zviera pri myšlienke, že tam nie som s ňou). Vec, ktorej sa obávam je príchod jej otca. Oznámiť mu, že si beriem jeho dcéru za ženu, sa mi v tomto momente zdá ako samovražda. Už len pohľad na jeho stavanú postavu valiacu sa naprieč chodníkom vo mne vzbudzuje pocit úzkosti a rešpekt k tomuto mužovi.
„Čakal som vrúcnejšie privítanie.“ Natiahne ku mne dlaň a pevne mi zovrie ruku. Snaží sa mi tým naznačiť moju nervozitu. „A ako sa má moja najsladšia vnučka?“ Prísny výraz na moment vystrieda sladký úsmev.
„Najlepšie ako len môže.“ Uškrniem sa nad milým momentom Paula a Meg.
„A kde má maminu?“
„Ehm, musela zájsť do mesta.“ I keď som s tým nesúhlasil, presadila si svoje a namiesto šiat na mieru zvolila svadobný salón. Je tvrdohlavá ako baran.
„Chvíľu sa zdrží.“
Šla si vybrať svadobné šaty pretože sa ideme brať.
Stiahne sa mi hrdlo pri myšlienke, ako mu to mám oznámiť. Ale postavím sa k tomu ako chlap.
„Nejako si znervóznel.“ Všimne si môjho výrazu. Namojveru, neujde mu nič, tak ako jeho dcére.
„To sa ti len zdá.“ Nahodím svoju vážnejšiu tvár. Netúžim po tom, aby na mne vyskúšal svoje výsluchové praktiky.
„Určite?“
Ajeje, je to tu. Ostro zakotvil pohľadom v mojich očiach.
Našťastie ma zachráni cilinganie telefónu. Napriamim sa a klasickým spôsobom sa ozvem. „Haló, Michael Jackson.“
Len čo sa z druhého konca linky ozve volajúci, okamžite stuhnem a spomalí sa mi tlkot srdca. Horšie správy mi ani nemohli odovzdať.
***
S hlavou zloženou v dlaniach sa modlím k Bohu. Okolitý chaos odohrávajúci sa okolo mňa ani nevnímam. Chcem len jediné, aby bola v poriadku.
„Tu máš, napi sa.“ Pred nosom sa mi zastaví pohár čistej vody. Slušne odmietnem. Celé vnútro mám tak stiahnuté, že by som do seba nedostal ani mikrokvapku vody.
„Musíš sa napiť, inak omdlieš.“ Mohutným hlasom ma upozorní Bill Bray, ktorý tu so mnou trpezlivo čaká. Poslúchnem a vezmem si od neho pohár. Už beztak mi ide hlava explodovať. Ale viac ako jeden hlt nezvládnem.
„Bojím sa toho najhoršieho.“ Vzlyknem.
„Nemaľuj čerta na stenu. Bude to fajn.“ Rázne odfrkne. Akoby si nič iné nechcel pripustiť. Ale veď ani ja sám si nechcem, avšak nejde to. To auto. Ostal z neho len kus šrotu.
„Máš pravdu. Nesmie odísť. Musí tu ostať s nami.“
„Správne slová.“ Prednesie Bill. To už však prichádza jeden z doktorov.
„Pán Jackson?“ Valí sa ku mne dlhou chodbou.
„Prosím, je v poriadku?“ Vystrelím zo sedadla ako z katapultu.
„Nemám pre vás dobré správy. Pacientka pri náraze utrpela vážne poranenia hlavy, následkom čoho vzniklo epidurálne krvácanie.“
„Čo to znamená?“
„Medzi tvrdou blanou mozgu a lebkou sa vytvorila krvná zrazenina. Tú sme okamžite odsali, ale pacientka pri tom upadla do hlbokého bezvedomia. Okrem toho je tu ešte zlomenina rebier, pomliaždeniny a pár odrenín.“
„Hovoríte o kóme?“ Zdesene vykríknem.
„O kóme nie. Ale museli sme ju uviesť do umelého spánku kvôli ďalším možným operáciám a vyšetreniam.“
Z jeho slov sa mi urobí ťažko. Pamätám si len ako sa mi razom zahmlí pred očami a ďalej nič.
Spojenie so svetom začnem vnímať v momente, keď na ruke ucítim jemný tlak. Okolo mňa stojí zástup sestričiek a doktor, ktorý mi pred malou chvíľou oznámil jednu z najhorším správ, aké človek môže počuť.
Vaša najmilovanejšia osoba bojuje o život.
„Čo sa stalo?“
„Omdleli ste.“ Podráždeným hlasom odpovie a zaženie preč štvoricu veselo trilkujúcich sestier. Ostáva pri ňom len jedna. Malá rusovláska s prenikavo modrými očami a pehami na nose.
„Musím ísť za ňou, prepáčte.“ Pokúsim sa vstať z postele, keď mi z ruky zloží tlakomer.
„To v žiadnom prípade, musíte odpočívať.“ Malá rusovlasá sestra ma zatlačí späť do postele. Má ohromnú silu, no dotýka sa ma ako jedna z tých šialených fanyniek, nie ako profesionálka.
„Nemôžem!“ Zúfalo pípnem.
„Má pravdu. Musíte ležať. Jej otec je už pri nej. Nemajte obavy.“
„Paul? A čo moja dcéra? Mal predsa zostať s ňou.“ Hlavou trepnem o mäkký vankúš a mrmlem si sám pre seba. Neposlúchol ma a to ma naštve.
„Dorazili spolu. Je taká rozkošná.“ Rusovláska sa roznežnie. Takmer pri tom šušle.
„Diana, prestaňte!“ Ohriakne ju doktor. Pri jej mene na moment spozorniem.
„Idem za nimi.“ Bez akejkoľvek diskusie vstávam z postele. Nik ma teraz nezastaví. Ani takmer dvoj metrový chlapík v bielom plášti stojaci oproti mne.
V izbe zahalenej šerom počuť len pípanie mechanických potvor rozložených vedľa postele, v ktorej bezvládne leží Allison. Celá je doráňaná. Hlavu má obviazanú, na tvári masku s hadičkami zavedenými do pľúc.
Bože, dýcha za ňu prístroj.
Pohľad, aký som si nepredstavoval ani v tom najhoršom sne.
***
Nespím už takmer 48 hodín. Oči mám celkom napuchnuté a som vyčerpaný. Ale spánok si v tejto chvíli jednoducho dovoliť nemôžem. Presviedčali ma o tom všetci, no márne. Dokonca mi bolo ponúknuté lôžko rovno vedľa toho jej, ale namiesto toho len sedím pri nej a pozorujem čo sa deje.
„Všetko bude dobré, počuješ.“ Prehovorím chrapľavým hlasom a jemne ju pohladím po ruke, na ktorej hniezdi krvavý škrabanec. Ale odpovede sa samozrejme nedočkám.
„Stále je to také zlé?“ Vo dverách sa zjaví vo vyťahaných pyžamových nohaviciach a plyšovom župane Linda. Okolo krku má ortopedický golier, na tvári stehy po šití. No najvážnejšie zranenie, ktoré utrpela, je zlomenina zápästia.
„Zlé.“ Zašepkám.
„Ničomu nerozumiem.“ Ubolenou pomalou chôdzou sa dotacká k posteli. „Sedela som vedľa nej, vyviazla som z toho len s malými buchnátmi a ona...“ Ruku si priloží k roztraseným ústam. Pozrie na svoju najlepšiu kamarátku a rozplače sa.
„Ten skurvený ožran si zaslúžil smrť, All toto nie.“ Z nosa sa Linde pustí sopeľ, preto jej podám vreckovku.
„Nikto si nezaslúži smrť, Linda.“
„Nie? Pozri sa na ňu. Veď ju takmer zabil. Ležala som tam vedľa nej a len kričala. Bola celá od krvi.“
„Teraz o tom nehovor, prosím.“ Úctivo ju poprosím. Hrozne sa mi to počúva.
„Ako chceš.“ Potiahne nosom a opatrne si oprie o moje rameno hlavu. „A ako si sa nakoniec rozhodol?“
„Dokončím ho. Neviem čo ma to pochytilo. Máš pravdu, keby sa dozvie čo som vyviedol, zabila by ma.“ Pozriem na ňu a hneď si predstavím, ako by ma karhala pre toto rozhodnutie.
Včera som mal moment úzkosti a zvažoval som, že nedokončím turné. Ale nakoniec ma všetci presvedčili. Veď je to len posledných päť koncertov.
„Vďakabohu, aspoň jedna pozitívna správa. A stále trváš na tom, aby sa o vás nikto nedozvedel?“ Opäť sa ma spýta na moje rozhodnutie ohľadom neuskutočnenej svadby. Nechcem, aby to niekto vedel.
„Trvám, všetci sa to dozvedia v pravú chvíľu.“
„Tak v tom prípade si vezmi toto.“ Do dlane mi položí diamantový prsteň.
„Odkiaľ ho máš?“ Ohromene sa na ňu pozriem. Myslel som si, že sa pri nehode stratil.
„Vzala som jej ho, pre každý prípad.“ Milo sa usmeje.
„Ďakujem.“ Vložím ho do vrecka saka a smutne si vzdychnem. Už sme mohli byť manželmi.
„Počuj, ak by si potreboval od nás pomôcť, napríklad s malou, pokojne sa na nás obráť. Radi to pre teba urobíme.“
„Veď máte sami toľko starosti.“
„Ale kdeže, zajtra ma prepustia do domáceho liečenia. A viem, že si pri nej schopný presedieť aj dni a s malou to určite nepôjde. Rada sa o ňu postarám.“ Nenápadne mi začne vnucovať svoju pomoc. Má pocit, že nám niečo dlhuje za peniaze, ktoré sme jej poskytli na liečbu Emily.
„Budem o tom uvažovať.“ Popravde sa mi Lindin návrh pozdáva. Lis je striktne proti opatrovateľke pre Meg. Tak s najlepšou kamarátkou snáď taký problém nebude.
***
„Tfuj, tfuj. Nech vám to dobre dopadne.“ Imaginárne nás Bill popľuje pre šťastie a plesne mi po chrbte. Je 27. január a predo mnou posledné vystúpenie celého turné. Neskutočných šestnásť mesiacov plných emócii, zábavy, adrenalínu, driny, šťastia a radostí. A bohužiaľ aj tragédii.
Allison stále leží v nemocnici. Našťastie sa jej stav zlepšil a pomaly ju začali preberať z umelého spánku.
A ako inak, počas uplynulých týždňov som bol stredobodom pozornosti všetkých médií. Veľmi ma zabolelo, keď kritizovali moje rozhodnutie ohľadom koncertovania. Vykreslili ma ako hotové monštrum, ktorému na nikom nezáleží.
»Škandál: Zábava na koncertoch, zatiaľ čo priateľka bojuje o život.«
»“Tak jej treba. Nie je pre Michaela dosť dobrá!“ Tieto slová vám povedia, čo dokážu závistlivé fanúšičky.«
A to je len málo z mnoha hlúposti, ktoré sa za posledné týždne preprali bulvárom.
„Bill, ty hlavne sleduj telefón.“ Napomeniem ho. Môže sa to stať každú chvíľu a ja túžim byť pri tom, keď otvorí oči.
„Spoľahni sa.“ Vrelo sa usmeje. Samozrejme mu to opätujem a ponorím sa do žiary reflektorov.
Len čo zleziem z pódia s uterákom okolo krku a s čerstvou pomarančovou šťavou v ruke, stále počujem búrlivé ovácie preplnenej Sports Areny.
Ochranka ma okamžite odvedie do pripravenej čiernej dodávky, kde už čaká Bill.
„Nikto sa neozval?“ Zasuniem posuvné dvere a odhodím prepotený uterák na podlahu.
„Nie, nikto.“ Smutne odpovie a posadí si klobúk na úroveň očí.
Cestou neprehovoríme ani slovo, len pri rozlúčke v hoteli prehodíme zopár viet.
„Tak kde je moja princezná?“ Vysoko zaspievam, keď započujem Megien jedinečný smiech cez pootvorené dubové dvere.
„Vďakabohu, že si tu.“ So spotenou tvárou na mňa pozrie Allisonina mama. Ochotne sa ujala role opatrovateľky.
„Je ako z besných vajec. Nedokážem ju po poslednom kŕmení uspať.“
„Také zlé to hádam nebude.“ Po dlhej dobe sa úprimne rozosmejem.
„Chýbal si jej, ale najviac jej chýba mama.“ Z jej slov mi na spánku zapulzuje žilka. Chýba nám všetkým.
„Čoskoro sa to skončí, cítim to.“
„Kiežby si mal pravdu.“ Napchá do tašky cigarety a bleskovo odchádza.
Veľmi ju ťaží na srdci, že obe sú v podstate stále pohádané. A hanbí sa za to aj predo mnou.
„Dobrú noc. A ďakujem.“ Stihnem zakričať skôr, ako zavrie za sebou dvere strešného apartmánu.
Keď sa konečne dostanem k uspávaniu Meg, je jedna hodina. Našťastie sa mi to podarí šibnutím čarovného prútika. Vystriem sa vedľa nej a zavriem oči, no nespím. Uši mám napriahnuté a čakám na možný telefón z nemocnice. Ale márne. Nikto sa neozýva.
Do rána sa mi samozrejme nepodarí zaspať, preto sa zobúdzam s výrazom zombieku z Thrilleru. Vyčerpane sa dotackám do kúpeľne, kde zo seba urobím jedinca patriaceho do ľudskej rasy a pripravím Meg na odchod. Dnes mi dá na ňu pozor Linda a odchádzam do nemocnice.
Po príchode do nemocničnej izby sa bozkom na čelo privítam s Lis a detskými vlhčenými obrúskami jej prejdem po vyblednutej tvári. Od prístroja ju po absolvovaní poslednej operácie odpojili, takže už krásne dýcha sama.
Len čo skončím s drobnou hygienou, priložím si ucho na jej hruď a započúvam sa do tlkotu jej srdca. Asi po minúte sa podo mnou čosi zamrví. Vystrelím a skontrolujem ju. Žeby sa začala preberať?
Tichý ston ma o tom len presvedčí.
„Michael?“ Pípne, keď otvorí oči. Svetlo jej nerobí najlepšie.
„Som pri tebe, už je dobre.“ So slzami v očiach jej vtisnem bozk na chrbát ruky.
„Kde som?“ Pokúsi sa posadiť, no je príliš vyčerpaná.
„V nemocnici. Buď pokojná a nenamáhaj sa.“ Upozorním ju a prikryjem prikrývkou.
„Nemocnici v Tokiu?“
Vypustí na mňa nezmyselnú otázku, ktorej absolútne nerozumiem a ostávam sám zmätený.
Čo sa to deje?
ALLISON
Načo ma, prekristapána, bral do nemocnice? A prečo ma všetko bolí a cítim sa pod psa?
Ruky mám studené ako ľadová kryha. Hlava ma bolí dosť divným spôsobom a v celom tele mám pocit, ako keby som ho nikdy nepoužívala. Som tak slabá, že nedokážem prehltnúť ani slinu. Ako sa toto stalo? Mala som záchvat?
„Michael, čo sa deje?“ Opýtam sa ho, no hlas mám veľmi tichý.
„Mala si nehodu. Ale už je všetko v poriadku.“
„Nehodu? Akú nehodu?“ Vyšlem k nemu spýtavý pohľad. Na nič také si nespomínam.
„Autonehodu.“ Prejde mi prstom po tvári. Robí si zo mňa srandu?
„Nerozumiem, Michael. O akej autonehode to hovoríš?“
Michael sa zamračí. Tvári sa zmätene.
„Bola si s Lindou v meste a ako si stála na červenej, vletel do vás opitý šofér.“
Opitý šofér? Autonehoda? Linda v Tokiu?
Veď mi prišlo len zle, prečo tu splieta také hlúposti. Ja a účastníčka dopravnej nehody? Nedáva to zmysel.
„Michael, čo robí Linda v Tokiu? Čo je s ňou?“
„V Tokiu? Veď sme v LA, doma.“ Otvorí ústa a prižmúri oči. Tento rozhovor je v skutku divný. Každý hovorí o niečom inom. Sme predsa v Tokiu, prileteli sme len dnes ráno a obratom sa ocitneme v LA?
„To je blbosť. Veď sme len pred malou chvíľou dorazili. To sme sa akože leteli rýchlosťou svetla?“ Zakrútim hlavou. „Predsa zajtra máš svoj veľký deň. Prvý koncert.“
„Zlatko, turné sa mi včera definitívne skončilo.“ Pokrčí nos. Je celý pomýlený.
„Ako? Toto už prestáva byť smiešne.“ Chcem sa chytiť za hlavu, ale ruku nedokážem ani len trošku zdvihnúť. Zato na rebrách pocítim ostrú bodavú bolesť.
„Zavolám lekára.“ Odbehne a nechá ma tu samotnú. Onedlho sa do izby dovalí doktor a za jeho chrbtom pomaly cupká aj Michael.
„No vitajte medzi prebratými.“ Sadne si ku mne na posteľ. Pod jeho mohutnou vysokou postavou zakvíli a začne ma prehliadať.
„Ako sa cítite?“ Zasvieti mi malou baterkou do oka.
„Zmätene. Vy ste Američan?“ Ohromene sa pozriem do tváre doktora. Pôsobí na mňa ako typický Amík. Žeby Michael použil svoju moc a vybavil pre mňa doktora hovoriaceho anglicky?
„Samozrejme, už štyridsaťjeden rokov.“ Pozrie na Michaela a usmeje sa.
„A prečo ste v Japonsku?“
„Japonsku? Nikdy som nevystrčil päty z Ameriky.“ Odpovie a pokrúti hlavou. Zabáva sa na mne.
„Vidíte. Stále spomína len Japonsko a Tokio.“ Zamieša sa do polemiky aj Michael.
„Mám teóriu. Ale tú si musím overiť na základe otázok. Kedy ste sa narodila?“ Položí mi absurdnú otázku. Niečo na mňa skúša. Nejaké nové medicínske praktiky?
„Predsa 8.10.1960.“
„Správne.“ Nájde si odpoveď v mojich papieroch. „A posledná otázka: Aký máme dnes rok?“
„September 1987.“ Kľudne odpoviem. Nie som predsa včerajšia.
V izbe sa rozleje hrobové ticho. Michael doslova zadržiava dych.
„A máme to. Slečna Simmonsová, máme rok 1989. Presnejšie 28. január 1989.“
Mozgom mi razom prejde mohutný úder. Preskočilo mu? To sme akože preskočili rok a pol?
„Povedz niečo, Michael!“ Okríknem ho, ten sa len v pozadí chytá za hlavu. „On žartuje, však?“
„Má pravdu, Lis.“ Aj on ma udrie pod pás. A prečo ma volá Lis? „Je rok 1989.“
„Je rok 1987. Nie som predsa sprostá. To o čom tu hovoríte je ďaleká budúcnosť.“
„To nikto netvrdí slečna. Mám vysvetlenie.“
„Hej? A aké?“ Vykríknem. Som zvedavá, čo povie. Určite sa to vysvetlí a bude to len debilný žart.
„Pri nehode ste utrpeli vážne poranenie hlavy. Myslím, že máte amnéziu. V takýchto prípadoch je to bežné.“
Melie a melie si svoje. Môj mozog to však odmieta spracovať.
„Moment, takže ja som naozaj havarovala?“
„Áno, je to takmer mesiac.“ Uistí ma doktor Grays (meno som vyčítala z menovky).
„Neverím! Ničomu neverím.“ Chce sa mi revať. Nemôžu si zo mňa takto nechutne strieľať.
V tom sa však strhnem. Moje ruky vyzerajú celkom inak ako si ich pamätám. Okrem toho, že má na nechtoch zvyšky špičkovej manikúry, celé sú poškrabané.
„Čo sa stalo?“ Opýta sa ma Michael.
„Takže vy mi tvrdíte, že mi z hlavy vypadol posledný rok a pol?“ Od vzlyku si musím odkašľať. Ale ostrá bolesť mi to nedovolí.
„Vyzerá to tak, slečna Simmonsová.“ Prikývne doktor Grays.
Vyzerá to tak? Hovorí mi to len tak ledabolo. Musím sa porozprávať s Michaelom. Ten mi to všetko vysvetlí.
„Prosím, nechajte nás s Michaelom samých.“ Umelo sa na neho usmejem. Rešpektuje moju požiadavku a odchádza.
„Viem, že je to pre teba ťažké, ale spolu to zvládneme.“ Prívetivo sa ku mne prihovorí a pobozká ma na líce.
„Takže sa ti naozaj skončilo turné?“ Smutne na neho pozriem. V skutočnosti som v šoku. Tak veľmi som to chcela zažiť.
Dopekla, veď ja som ho zažila, len si naň nemôžem spomenúť.
„Skončilo.“ Pozitívne odpovie.
Neviem. Stále dúfam, že je to len sen. Alebo hlúpy žart. Ale nie je.
„Čo sa stalo za ten rok a pol?“
Michael stuhne. Čo je na tom, že chcem vedieť, ako sme žili? Čo sme spolu stvárali?
„Veľmi veľa vecí sa odohralo za tú dobu.“ Začne si okusovať spodnú peru. Ha, je nervózny. Toto na ňom hneď spoznám.
„Napríklad?“ Nakloním k nemu hlavu.
No skôr ako sa dopracuje k odpovedi, rozvalia sa dvere a dnu vletí Linda s obviazanou rukou a stehmi nad obočím. Naozaj bola v tom aute so mnou. Vďakabohu, že je OK.
A čo ma najviac prekvapí je malé roztomilé kučeravé dievčatko na jej rukách.
„Michael, prepáč, stále plakala a.... Božemôj!!!“ Šokovane vykríkne a zastaví sa. Podá dievčatko Michaelovi a začne ma očumovať.
To jej pekne ďakujem. Nemusí mi dávať najavo, že vyzerám ako strašidlo po tej nehode.
„Aj ja ťa rada vidím. A čo tá fešanda, s ktorou si prišla?“ Adoptovala si dieťa?
„Šibe ti? Veď je tvoja.“ Opatrne ma objíme akoby nič.
Moja? Tu sa všetci zbláznili? Najskôr ma šokujú autonehodou a amnéziou a teraz dieťaťom?
Už tu ničomu nerozumiem.
how to write essay for college z20gif
(EugeneHuH, 5. 4. 2023 10:03)