57. časť
ALLISON
Dvadsaťosem ročná matka s kvalitnou manikúrou, ktorá vydala knihu a pripravuje ďalšiu? Život si zo mňa perfektne strieľa. Ja predsa manikúru nenosím. Rada si okusujem nechty. Veľmi rada.
„Takže to znamená, že spolu... to... spíme?“ Po miliónty krát sa pozriem na svoju dcéru. Stále tomu nemôžem uveriť. A je jasné, že spolu spávame. Čo je to za blbú otázku. Ako by sme k nej predsa prišli, no nie? Nepoškvrneným počatím? A s takou nepopierateľnou podobnosťou s Michaelom.
„Ehm, áno.“ Pípne nesmelo a zastrčí si kučeravý prameň za ucho. Asi nečakal takúto otázku a ani ja som mu ju nemala v úmysle položiť, ale štve ma, že o tom nič neviem.
„Kedy sa to stalo? To sme sa na tom zhodli?“ V duchu si prepočítavam mesiace kedy sme ju tak mohli splodiť. Nemôže to byť dlho po tom, čo si pamätám ako posledné.
„Nezhodli. Jednoducho to prišlo.“
„A to sme si nedávali pozor? Žiadna ochrana?“ Obočie sa mi našponuje. Mám v tom zmätok.
„Užívala si antikoncepciu.“ Nevinne zahlási.
„No nerobila ti dobre, tak si ju vysadila.“
Aha, tak v tom to je.
„A čo kondómy?“ Pre každý prípad prevrátim oči. Neviem si ho v takej pozícii ani len predstaviť.
„Zakázala si mi ich.“ Jeho líca horia farbou ako červený sveter, ktorý má na sebe.
„Ako to myslíš?“ Vystrelím ako na pružine, ale zlomené rebro ma uzemní.
Takže za to, že ma zbúchal môžem nakoniec ja? Naznačuje mi, že som si presadila dieťa? Pochybujem o tom. S dieťaťom by som sa takto neunáhlila.
„Vyskúšali sme to len raz, no nepáčilo sa ti to.“ Pretrie si tvár dlaňou. Konverzácia o prezervatívoch mu príde nepríjemná.
No ale späť k tomu, že by sa mi niečo na tom nepáčilo: Takže ja – zodpovedná osoba – som s ním vhupla do postele len tak a nechránila sa? Ale má zmysel sa nad tým zamýšľať? Asi nie keďže sa jedná o Michaela.
Napriek tomu si zahryznem do pier a zamyslene ich masírujem jazykom. Veď toto sa na mňa nepodobá. Nič z tohto sa na mňa nepodobá.
Včera som spokojne ležala v lietadle a Michael vedľa mňa rozradostene priadol a ískal mi vo vlasoch a dnes mám byť matkou polročného dieťaťa?
„Je to čudné.“ Natiahnem paplón a ukryjem sa pod neho. Najradšej by som prešla záhadnou bránou ukrytou v starom šatníku na povale starej mamy a vrátila sa do roku 1987. Všetko to prežila znovu a možno urobila niektoré rozhodnutia inak.
„Rozumiem, že sa cítiš zmätene. No všetko sa dá znova doporiadku. To ti sľubujem.“
Zmätene? Naozaj si myslí, že sa cítim zmätene. Je mi mizerne. Najradšej by som revala a hystericky kričala na plné hrdlo.
„Nie, Michael. Ničomu nerozumieš. Cítim sa ako v nejakom hlúpom treťotriednom sci-fi filme.“ Začnem si na ňom vybíjať zlosť. Správam sa, akoby mohol on za to, čo sa mi stalo.
„Hlúposť? Tak to cítiš?“ Vstane dotknuto z postele. Vtedy sa mi uľaví. Nie však preto, žeby mi prekážala jeho prítomnosť. Ide mi skôr o dieťa v jeho náručí, ktoré na mňa pozerá veľkými zelenými očami. Mojimi očami. Znervózňuje ma.
„Chcem byť sama. Odídeš, prosím!“
Sklamane vydýchne a bez pozdravu odchádza z izby.
***
Som matka. Z celého srdca milujem svoju dcéru.
Dokolečka si opakujem tie isté vety. Nič vo mne neprebúdzajú. Žiaden materinský cit alebo niečo podobné. Skrátka nič.
„Daj tomu len trošku času. Zvykneš si.“
„Dofrasa, Linda, hovoríš mi aby som si zvykla na to, že mám nejaké dieťa? Na to sa nedá zvyknúť. To musíš cítiť. A ja necítim nič.“ Ako besný pes umelohmotnou lyžičkou pichnem do trasľavého pudingu a celý ho rozmrvím.
„Vyjadrila som sa zle, prepáč.“
„Nič sa nedeje. Ale vieš čo ma najviac štve?“
„Čo také?“
„Sex si nepamätám, tehotenstvo si nepamätám, pôrod si nepamätám a on odo mňa chce, aby som sa správala ako matka roka?“ Veškerá chuť do jedla ma prejde, preto plný kelímok odhodím na podnos rovno vedľa rozpiplanej večere.
„Nazvala si vašu dcéru hlúposťou. To by urazilo aj mňa.“ Skonštatuje.
„A to je ďalšia vec. Určite bude na mňa naliehať aj s druhým dieťaťom a na to sa už vôbec necítim.“ Vžijem sa do Michaelovej hlavičky plnej zvieratiek a detičiek.
„Nebude na teba naliehať. To mi ver.“
„A to ako vieš? Nepoznáš ho, je posadnutý myšlienkou o veľkej rodine.“ Kyslo sa zatvárim. V spomienkach sa vrátim do doby, kedy sme o tom prehodili zopár viet. Z jeho úst zneli jasne a jednoznačne.
To však nie som ja. Iní ľudia majú štyri, či päť detí. No to nie je môj štýl. A niečo v tom duchu som sa mu vtedy snažila aj naznačiť. Nie som jednoducho stavaná na rodenie futbalového tímu.
„A vieš o tom, že tá myšlienka sa pozdávala aj tebe!“
Mne? Určite nie. Nikdy som nechcela viac ako dve deti. Dve deti sú môj strop spojený s kompromisom.
„Pochybujem, že som niekedy nad niečím takým len uvažovala.“
„Uvažovala, to ti tu môžem odprisahať. Tehotenstvo a materstvo ťa zmenilo. Michael ťa zmenil.“ Začne rozprávať. Mne to však príde akoby hovorila o celkom inej osobe a nie o mne.
„Takže si vybojoval u mňa svojich 13 detí?“ Príkro sa zasmejem. „To sa mám na čo tešiť.“ Nič z toho nemyslím vážne. 13 detí? Len cez moju tehotnú mŕtvolu.
„To by som nepovedala.“
„Prečo? Ešte pred malou chvíľou si mi povedala, že som s tým súhlasila. Tak o čo ide?“
„Kebyže ho nevyhodíš, tak by si sa to dozvedela.“
„Čo? Michael má predo mnou nejaké tajomstvo?“ Z nepochopením na ňu pozriem. Vie viac ako ja a to ma znepokojuje. A vlastne to nie je tajomstvo, len o tom z pochopiteľných dôvodov neviem. O veľmi veľa veciach neviem.
„Prosím ťa o jednu vec. V kľude sa porozprávajte. Ani nevieš aké je šťastie, že máte Meg.“
MICHAEL
„Bojím sa.“
„Michael, daj jej len čas. Nemôžeš od nej čakať, že sa z minúty na minútu preorientuje na rolu matky.“ Z druhého konca linky sa ozve mamin zamatový hlas.
„Čo keď sa jej vzťah ku mne zmení a prestane cítiť to, čo cítila.“
„To sa nestane, Michael. Miluje ťa. Si pre ňu všetkým.“
„To ti povedala?“ Preglgnem horúce sliny.
„A nie raz.“ Vrelo sa zasmeje. Keby nie mama, asi by som si od zúfalstva trhal vlasy.
Ona jediná ma dokáže v tak ťažkej chvíli povzbudiť.
„Ďakujem, mami. Už budem končiť.“ Odtrhnem slúchadlo od ucha z položím ho. Zaleziem do kúpeľne a skočím pod sprchu. Pustím plný prúd vlažnej vody a nechám ju na seba tiecť. Na dlážke pod nohami sa mi víri vír kalnej vody zafarbenej od krycieho make-upu, ktorým mám pozakrývané všetky fľaky na tele.
Keď konečne so všetkým skončím navlečiem sa do pyžama a zaľahnem do postele.
No ako obvykle, nič nenaspím. Stále mi v hlave pracujú kolieska na plné obrátky.
Čo bude ďalej? Vráti sa jej vôbec niekedy pamäť? Zmieri sa so všetkým?
Na odpovede nemienim dlho čakať. Preto len čo je to možné, vyberiem sa do nemocnice.
„Ahoj, smieme vojsť?“ Bojazlivo sa opýtam. Po tom, ako ma včera vyhodila mám strach.
„Len poďte.“ Ospalo pípne a zakrvavenými očami sleduje, ako vchádzam spolu s malou do izby.
„Nespala si?“ Zareagujem na jej zívnutie. Evidentne tiež celú noc premýšľala ako ja.
„Nemôžem to tu vydržať. Chcem ísť odtiaľto čo najrýchlejšie preč.“ Podráždene odpovie. To sa nám veru dobre nezačína.
„Hovoril som s lekárom, je pravdepodobné, že zajtra ťa už pustia.“
„Nie! Chcem ísť preč hneď. Nemôžeš to nejako zariadiť. Jeden deň hore dole.“ Ako kôpka nešťastia urobí na mňa svoje typické prosiace oči. A ako vždy, neodolám im.
„V poriadku, ale nič nesľubujem.“ Zvrtnem sa a chystám sa vyhovieť jej požiadavke. Sám ju chcem mať už doma.
„Michael, počkaj! Daj mi ju. Snáď sa s ňou nebudeš všade naťahovať.“ Opatrne pred seba vystrie chudé ruky a čaká, kedy jej ju vložím do náručia.
„Zvládneš to?“
„Michael, čo si to o mne myslíš. Samozrejme, že to zvládnem.“
„Mám na mysli tvoje rebrá.“ Opravím sa. Nemienim sa jej nejako dotknúť.
„To je malina.“
„Ale dávaj si pozor. Je naozaj divoká.“ Upozorním ju na možné nebezpečenstvo hroziace v podobe detských kopancov a hmýrenia sa.
„Divoká ako ty?“ Sladko sa usmeje. Okamžite sa mi rozleje príjemný pocit v mojom tele. Chýbali mi tieto jej podpichovačné poznámky.
„Ako my.“ Vrátim jej úder a zmiznem za dverami skôr, ako stihne hodiť do pľacu ďalšiu pikantnú pripomienku.
ALLISON
„Ahoj, maličká.“ Ešte bojazlivo sa k nej prihovorím. „Ja som tvoja mama, dúfam, že si na mňa spomínaš.“
Bože, to je smiešne. Bojím sa malého dieťa. Kam som sa to dopracovala. Treba to zobrať z iného uhla.
Pevnejšie si ju k sebe pritisnem. V tom však od bolesti zaskučím. Už chápem ako to Michael s tou jej divokosťou myslel. Túliť sa jej zrejme nechce.
Ale čo je najhoršie – nič výnimočne so mnou to malé vrtiace dievčatko nerobí. Iste, som uchvátená jej zjavom. Toľko veľa si z Michaela vzala. Dokonca sa začínam cítiť pri nej akosi spokojnejšie. Ale to je asi tak všetko. Vidím v nej rozkošnú šibalku, nad ktorou sa rozplynie nejedna žena. No to som cítila aj pri iných deťoch.
Až na ten nový pocit trepúcich motýlích krídiel v bruchu. No bude to ťažký boj vypestovať si k nej vzťah matky.
„Ako vám to ide? Skamarátili ste sa?“ Vpochoduje Michael rovno do hurónskeho smiechu našej dcéry (znie to tak neskutočne: našej dcéry).
„Je ti tak podobná. Smiechom, úsmevom, tá iskra v očiach. Vidím, že si si dal naozaj záležať.“ Neodpustím si opäť do neho rypnúť.
„Vždy si nechám záležať.“ Provokatívne sa zaškľabí.
„Ale čo? Pri tom tvojom výkone skončíme s haldou detí.“ Pche, nikdy, nikdy, nikdy.
„Túto tému si nechajme na inokedy. Mám pre teba dobrú správu. Odchádzame.“ Šikovne vykľučkuje z jeho milovanej témy: deti. Ale nevadí mi to. Jupíííí, on ma musí strašne milovať, keď loboval za mňa u lekára. Ide sa domov!!!!!!!
Otázka však znie, kde ten domov je?
Čoskoro sa to však dozviem.
„To naozaj bývame tu?“ Zaškerím sa, keď nás zavedie do našej zašívarne a pripomenie mi tým dlhé noci strávené v posteli a maznaním sa.
„Len občas. Moc sa tu neskladaj. Prišli sme iba po pár vecí.“ Nevinne zahlási.
„A kam teda ideme?“ Vyvedená z miery na neho nasmerujem môj spýtavý pohľad. Nechcem si to radšej ani len predstaviť.
Toto je náš domov?
Obdivne a zároveň nenápadne pozorujem okolie obrovského pozemku. Jeho rozlohu sa neodvážim ani tipnúť. Ale rozhodne sa dá prirovnať niekoľkým mestským blokom. Povedala by som, že je to také malé mestečko v meste, až na to, že široko ďaleko niet ničoho.
Treba však uznať, že sa to k Michaelovej nevinnej, ba až detskej povahe hodí.
Vlastný zábavný park.
„Tak čo povieš? Páči sa ti to?“ Pevne ma drží za ruku, zatiaľ čo v druhej drží našu dcéru.
„Je to iné na aké som zvyknutá. Trochu väčšie. A mimochodom, čo je teraz s mojím bytom?“
„Dala si ho do prenájmu ľudom, ktorí ho nutne potrebovali.“
„Do prenájmu?“ Prekvapene na neho zíznem. Veď ak bývame tu, načo by som si nechávala byt. Beztak by sa v ňom už nedalo bývať. Za týchto podmienok určite nie. To by som bola terčom každej novinárskej oblude.
„Nie do takého akého si myslíš. Tvojou jedinou podmienkou bolo, aby ti byt udržali v čistote. Všetky náklady platíš ty?“
Ja? To mám toľko peňazí, že si to môžem dovoliť? Vlastne ani neviem, ako som na tom finančne.
„Michael, aký je konečný stav môjho účtu?“ Zamyslím sa nad tým. Z čoho asi tak môžem žiť? Z niečoho určite. A tak isto som musela živiť aj moju dcéru (iste, aj Michael sa angažuje). Šatiť sa a podľa toho, čo vidím, že mám na sebe mám pocit, že som s konečnou sumou niekde na dne morskom.
„Takéto veci si nehovoríme, ale nemaj strach.“ Významne nadvihne obočie. Veď si to skontrolujem. Len dúfam, že ma neživí on. To nie je môj štýl.
„A mám nejakú prácu? Myslím inú ako je písanie knihy.“
„Áno. Dohodil som ti jeden kšeft.“
No zbohom, až sa mi srdce a prívod kyslíka do mozgu pozastavili. O akom kšefte hovorí?
„Aký a pre koho?“
„Pre mňa. Pracuješ pre mňa, takže sa nemusíš ničoho báť.“
T-e-n c-h-l-a-p s-i z-o m-ň-a s-t-r-i-e-ľ-a! Ja mám pre neho pracovať? Takže predsa živí ma ON! Toto nie.
„Ako pre teba? To je nejaký vtip?“
„Poď dnu a všetko ti vysvetlím.“
„A keď sa spojí moja predstava, tvoja predstava a schopnosti, vznikne presne to, čo od profesionála očakávam.“ Zaujato ho počúvam a listujem vo fotoknihe plnej Michaelových portrétov, ktoré som fotila ja. Nemôžem tomu uveriť. JA. Veď ani neviem ako sa v ruke drží fotoaparát.
A počula som dobre? Nazval ma profesionálom? Koľko vecí sa mi vymazalo z pamäte? Koľko?
„A to ma platíš peniazmi?“ Sprosto sa opýtam. Čím iným by ma mohol vyplatiť. Vrecom bĺch?
„Bola to komplikovaná misia zlomiť ťa a áno peniazmi.“
„O akej misii hovoríš?“ To by ma zaujímalo, čím ma prinútil.
„Chutná večera po ktorej...“
„Dobre, nepokračuj. Je mi to jasné, som úchylná.“ Zastavím ho. Samozrejme, že hovorí o sexe. Dokážem si dať dve a dve dokopy.
„Neber to tak tragicky. Tie peniaze si zaslúžiš. Tvrdo sme na tom pracovali.“
No musím uznať, že tie portréty sú fakt dobré. Tým sa samozrejme nechcem chváliť.
„Bože, mám toľko otázok. Ani neviem, či máš chuť mi ich všetky zodpovedať.“ Zvriem fotoknihu a pohodlne sa uvelebím do ratanového kresla. Michael sa roztomilo prihovára našej dcére.
„Odpoviem na čokoľvek.“
„Bol si rád keď si sa dozvedel, že budeš otcom?“ Začnem tým, čo ma najviac zaujíma. Veď ako sám povedal: Neplánovali sme to. Tak musel byť prekvapený.
„Takmer som šťastím omdlel.“ Vrelo sa usmeje. To hovorí samo za seba.
„A oznámila si mi to práve tu, na tomto mieste.“ Opíše okolo seba polkruh. Musela som byť vtedy v obrovskom strese.
„Pýtam sa to preto, že to muselo byť komplikované, keď sa to stalo práve počas turné.“ Och to turné. Vec, na ktorú som sa tešila zo všetkého najviac a prd si z neho pamätám.
„Nebolo to až také komplikované. Zvládli sme to. Dokonca sme s tým chceli začať hneď po turné. Ale osud to zariadil inak.“
„My sme sa zhodli, že chceme dieťa?“ Prekvapene vyskočím na rovné nohy. Hovorí teraz vážne.
„Bavili sme sa o tom a povedali sme si, že obdobie po turné by mohlo byť ideálne. Ale tvoja sestra ťa zrejme nakazila a už nebolo cesty späť?“ Roztomilo sa zaškerí. Ach, Clara. Takmer ma prekotilo od prekvapenia, keď prišla za mnou do nemocnice aj s tým malým rozkošným čertíkom menom Marc.
„Počula som, že tehotenstvo je dosť nákazlivé. To máš pravdu.“ I ja sa zasmejem. „Dúfam, že momentálne nie je nikto v mojom okolí tehotný. Mohla by som ochorieť znova.“
„No vieš...“ Rozpačito sa poškriabe vo vlasoch. Úsmev sa mu pomaličky vytráca z tváre.
„Čo, prišiel si na to, že aj s jedným dieťaťom môže byť zábava a vytĺkla ti z hlavy tvoj futbalový tím.“ Musím poďakovať Meg, že ho priviedla k rozumu.
„Lis, toto je vec, ktorú by sme mali prebrať čo najrýchlejšie.“ Rozprestrie na zem kožušinu a naznačí mi, aby som si vedľa neho sadla. Hneď tak urobím.
„O čo ide, Michael? Nepáči sa mi tvoj výraz tváre.“
„My nemôžeme mať spolu ďalšie dieťa.“ Vychrlí na mňa informáciu, ktorá ma okamžite zarazí. Ako je možné, že nemôžeme. Veď už jedno máme.
„Ako to myslíš?“ Preskočí mi hlas. Hovorí snáď o cukrovke a tak nám nebolo odporúčané mať viac detí. To by dávalo zmysel.
„Nebudem to naťahovať. Ide to, že Megien pôrod sa nezaobišiel bez komplikácii. Narodila sa cisárskym rezom a pri ňom ti museli vziať aj maternicu.“ Po druhý krát som šokovaná touto nepríjemnou správou. Ten prvý prípad si však nepamätám. Ako sa to mohlo stať? Nedávala som si pozor?
„Prečo?“
„Nebola to ničia vina. Ani Megie a ani doktorov.“
Prečo si myslí, že by som z toho mala obviniť našu dcéru. Nikdy by som to neurobila.
„Nerozumiem tomu.“ Zachveje sa mi hlas. Nič podobné som neočakávala.
„Mám to, čo som chcela.“ V hrdle mi navrie hrča. Nedokážem sa takmer nadýchnuť.
„Teraz nerozumiem ja.“ Smutne na mňa pozrie.
„Kto prehlasoval, že nechce kopec detí. Predsa ja. Vrátilo sa mi to. Už nikdy nepoznám aké to je.“
„Takto nehovor. Nikomu sa nič nevrátilo.“ Začne ma upokojovať. No nevie ako.
„A navyše si zo života mojej jedinej dcéry nepamätám absolútne nič.“ Ako klbko nešťastia sa schúlim na zem a začnem plakať.
„To sa napraví. Všetko bude ako pred tým. Sľubujem. Postarám sa o to.“ Kľakne si nado mňa a zamumle sa mi okolo krku. Neviem prečo, ale dôverujem mu. Viem, že hovorí pravdu.
„Takto to malo byť.“
„Ako to myslíš?“ Nepríčetne zvýsknem. Čo je na tom dobré, že som prišla o maternicu.
„Je obrovským šťastím, že máme Meg. Toľko šťastia by sme pri druhom dieťati nemuseli mať a osud nás možno aj týmto spôsobom uchránil od bolesti, že by sme mohli o bábätko prísť.“
„Znie to rozumne.“ Potiahnem nosom. Predstava, že by som o dieťa mohla prísť ma desí viac ako toto. „Ale čo ty a tvoj sen o obrovskej rodine?“
„Je to sen, ktorý môžem aj naďalej snívať.“ Vystrúha na mňa svoj typický mierumilovný úsmev. Asi čaká ostrú poznámku.
„Dúfam, že si čoskoro na všetko spomeniem inak sa zbláznim. Sú tu ešte nejaké podstatné veci, o ktorých by som mala vedieť?“ Pozbieram sa a pretriem si oči od sĺz. „Napríklad, nevzali sme sa? To už by ma naozaj dorazilo.“ Sarkasticky sa zasmejem. No Michaelovi do smiechu dvakrát nie je. Jeho kamenný výraz ma znepokojuje. Vari som trafila do čierneho?
„Nie, nevzali.“ Zľakane odpovie a odbočí pohľadom.
„Ale?“ Spustím ruky pozdĺž tela a pozerám na neho so zvrašteným čelom. „Michael, hovor. Dozviem sa to.“
„Požiadal som ťa o ruku.“ Ako najväčší strachopud si zakryje dlaňami tvár. Typický Michael.
„Kedy?“
„Pred vyše mesiacom.“
Prehltnem hrču čo sa mi usalašila v hrdle a zamilovane pozriem do jeho krásnej, no momentálne zúfalej tváre.
Čo všetko sa muselo odohrať za ten čas? A čo ma presvedčilo aby som zmenila názor a dala mu svoje áno.
„Čo mi na to povieš?“
„Že zvoní telefón. A dosť vytrvalo.“ V duchu sa poďakujem všetkým silám vesmíru, ktoré to tak perfektne zariadili. Mám aspoň trochu času na predýchanie a spracovanie toľkého množstva informácii.
Ale to by nebolo ono, keby sa z postieľky neozve detský plač. Vezmem Meg na ruky, odplávam s ňou do spálne a ľahnem si do postele letiskových rozmerov.
Len čo si ju priložím tvárou k hrudi okamžite prestane. Iba sladko spí a cmúľa si malý palec. Je to príjemné.
„Kto volal?“ Opýtam sa Michaela, keď sa k nám pridá.
„Mama. Chcela vedieť, či je všetko v poriadku.“ S otázkou sa obráti na mňa.
„Určite si povedal, že áno.“ Pohladím ho po tvári, keď na mňa vystrúha neistý pohľad.
„A čo si myslíš o nás dvoch?“
„Neviem ako je to u teba. No ja ťa milujem.“
Michael sa len zachechce. „Aj ja ťa milujem. Ale chcem vedieť, čo hovoríš a posune v našom vzťahu.“
Je to radikálny posun. Najradikálnejší, aký môže len byť. A som z toho v rozpakoch. „Dúfam, že som nesúhlasila len kvôli tomu, že máme spolu dieťa.“
„Súhlasila si hlavne kvôli tomu, že sa ľúbime a jeden bez druhého nemôžeme byť.“
Viem, že som sa dostala rok a pol späť do minulosti, ale Michaelove slová mi vyrážajú dych. Nikdy takto nerozprával, nikdy sa tak intímne nechoval. Je to hotový prerod na jeho strane. A to ma teší. Páči sa mi otvorený Michael.
„V tom prípade si ma upokojil. Nebolo by správne keby sme to robili len preto, že si to niekto želá a spája nás tento malý človiečik.“
„Nevyhýbaj sa odpovedi.“
Opäť ma prekukne a tak som sa snažila. Neviem, čo si o tomto posune myslím.
„Vieš, že som sa nikdy nechcela vydávať.“
„Viem to veľmi dobre.“ Skočí mi do reči.
„Prosím, nechaj ma to dokončiť, inak sa nikdy nedozvieš, čo si o tom myslím.“
„Prepáč. Pokračuj.“ Ospravedlní sa mi a nechá priestor na vyjasnenie si tejto veci.
„No teraz, keď som tu s tebou a vidím tie tvoje oči. Nedokážem im jednoducho odolať.“ A preto sa mu okamžite prisajem na suché pery.
„A preložíš mi do angličtiny túto tvoju intergalaktickú reč?“ Uvoľnene sa mi vpije do očí.
„Nehovor mi, že za štyri roky nášho vzťahu sa ti ju nepodarilo rozlúštiť.“
„Akosi jej neviem prísť na chuť. Viac sa mi páčiš keď si priama.“ Pohodlne sa vystrie vedľa mňa a pohladí ma po ramene. Hneď sa pod jeho dotykom roztrasiem.
„Neviem čo ti mám odpovedať keďže neviem či to stále platí.“
„Tak to okamžite napravím.“ Vyparí sa ako gáfor. Nechá za sebou len príjemnú vôňu vlastného tela. O chvíľu sa vráti s tým najžiarivejším úsmevom aký dokáže jeho tvár poskytnúť.
Kľakne si do stredu postele a pokúsi sa o vážny výraz. No ten sa u neho dlho neohreje. Nakoniec to vzdá a iba mi bez slov navlečie na prst diamantový prsteň. Prsteň, ktorý som už nosila.
„Nezabudol si na niečo?“
„Na čo také?“
„Opýtať sa ma, či ťa vlastne ešte chcem.“ Rozosmejem sa ako malá a takmer ho oprskám slinami.
„Fakt by si ma odmietla?“
„Myslíš si, že by som ťa niekedy odpísala?“ Odpoviem na jeho otázkou ďalšou otázkou.
„Nie, nato ma až moc miluješ.“
„Bystrý chlapec.“ Roztrapatím mu upravené háro načo len zaskučí.
„Tak už to povedz.“
„Čo také?“ Zatvárim sa ľahostajne. Baví ma ho naťahovať ako gumičku na trenkách.
„Bosorka, ty ma privedieš do hrobu.“ Schová sa pod perinu a začne napodobňovať plač.
„Á- n-o!“ Zakričím a capnem ho po zadku.
„Práve si ma vzkriesila.“ Rozradostene vyskočí na rovné nohy.
„To bosorky vedia.“ Pripomeniem mu, ako nelichotivo ma nazval.
„Nemyslel som to vážne.“
„Viem, že nie. Ale teraz ti musím niečo povedať.“ Prehodím výhybku. Sama neviem čo to do mňa vošlo. Akoby slová, ktoré rozprávam len zo mňa tak plynuli.
„Čo také?“
„Ide o Megan. Nedokážem si k nej nájsť cestu.“
Komentáre
Prehľad komentárov
Tentokrát si ma úplne DOSTALA Allisoninými myšlienkami !!! Strašne som sa pri tom nasmiala a občas aj zamračila. To, ako sa bála svojho dieťaťa a nemohla si naňho zvyknúť - rovnako sa asi cítim aj ja pri cudzích deťoch :D Takže to si opísala do bodky realisticky a úplne sa v tom vidím! A rovnako sa vidím aj v tých jej vyhláseniach, že v žiadnom prípade nebude robiť viac ako dve deti - len cez jej tehotnú mŕtvolu. :D :D Nechápem kde na tie výrazy chodíš! :D
„Ale čo? Pri tom tvojom výkone skončíme s haldou detí.“ Pche, nikdy, nikdy, nikdy. - ďalší ZÁDER, ktorý ma neskutočne pobavil. Milujem tie "brbty" :-*
„Áno. Dohodil som ti jeden kšeft.“
„Aký a pre koho?“
„Pre mňa. Pracuješ pre mňa, takže sa nemusíš ničoho báť.“ - M.I.L.U.J.E.M keď hovorí v takých minihádankách! <3 (niekoho mi to trošku pripomína, you do know who I mean, ale to je v poriadku - žeriem to).
„A to ma platíš peniazmi?“ Sprosto sa opýtam. Čím iným by ma mohol vyplatiť. Vrecom bĺch? - UMIERAM :DDDDDDDDDDDDDDDDDDDDD Zlatučkááááá, platíš ma peniazmi? ňuňuňu :D
„A oznámila si mi to práve tu, na tomto mieste.“ Opíše okolo seba polkruh. Musela som byť vtedy v obrovskom strese. - ACH BOŽE. Vidím to pred sebou, vidím HO pred sebou - úplne jasne. A roztápam sa blahom!
„Ale čo ty a tvoj sen o obrovskej rodine?“
„Je to sen, ktorý môžem aj naďalej snívať.“ - VAU. Ako vystrihnuté z prvotriedneho filmu !!!!!!!!!! <3 I guess I´ll always be a dreameeerrrr.... dreaming my life away, dreaming my life away... Romantic fool - thats what I am.
Aarghhh, vieš z čoho som zúfalá? Tam kde majú byť výkričníky dávaš otázniky, tam kde majú byť otázniky dávaš výkričníky alebo bodku :D :D Citujem príklady - príklad 1: "„Nie do takého akého si myslíš. Tvojou jedinou podmienkou bolo, aby ti byt udržali v čistote. Všetky náklady platíš ty?“ Ja? To mám toľko peňazí, že si to môžem dovoliť? Vlastne ani neviem, ako som na tom finančne."
Príklad 2:„Bavili sme sa o tom a povedali sme si, že obdobie po turné by mohlo byť ideálne. Ale tvoja sestra ťa zrejme nakazila a už nebolo cesty späť?“
Príklad 3:"Prečo si myslí, že by som z toho mala obviniť našu dcéru. Nikdy by som to neurobila."
wth? Prosíííííím, nabudúce si tú interpunkciu poriadne prelúskni, lebo to pôsobí dosť rušivo.
"Už nikdy nepoznám aké to je.“ - nejako si sa nám počeštila, děvče :D
Utnula si to teda v tom najlepšom, len čo je pravda! Som veľmi zvedavá ako to bude pokračovať a či sa nám odohrajú ešte nejaké rodinné drámy alebo akčné veci... osobne by som sa tomu potešila. Keďže si písala, že ďalšiu kapitolu máš z veľkej časti hotovú, tak ma hreje pocit, že párkrát sa vyspím a znovu tu bude ďalšia. Juchuchuuu! :D ĎAKUJEM...
Spomínala som to v komentároch snáď tisíckrát, ale nedá mi nespomenúť to znova. Citeľne vidno tvoj vývoj, tie slová, ktoré používaš a ako úžasne a vtipne dokážeš zostrojiť myšlienky hlavných postáv - hlavne Allison - je boží. To svedčí aj o tom, že si nielen gramotná, ale takisto aj veľa čítaš. Sama to vidím na sebe. Človek tak má bohatú slovnú zásobu a ešte načerpá aj nejakú tú inšpiráciu ;-) Do budúcna sa vyhnime tým shitty things s ?/!/. a budeš za vodou, dievča. A možnože ťa v budúcnosti čaká niečo... veľké.
KM
MBY
Mx
Re: mmmmmmmm
(Michelle, 14. 1. 2015 18:47)robiť :D :D :D Tam malo byť "rodiť". Stupid me :D
Michael
(Veroniqa, 7. 1. 2015 8:07)
„A čo kondómy?“ Pre každý prípad prevrátim oči. Neviem si ho v takej pozícii ani len predstaviť.
Tuto vetu som sem musela dat. Ani ja si ho tak neviem predstavit.
Musi byt tazke pezivat co hlavna postava. No dufam, ze sa to napravi. A viem, ze som otravna, ale kedy bude asi tak nova cast?
Re: Michael
(Autorka, 7. 1. 2015 15:10)No teraz bude nová časť čoskoro, veľmi čoskoro... písala som ju spolu s touto a môžem povedať, že už je takmer celá napísaná.
mmmmmmmm
(Michelle, 14. 1. 2015 18:45)