KING OF POP MICHAEL JACKSON

Michael

Nastúpil som za Allison a dvere som za nami pomaly zavrel. Zboku som ju nenápadne pozoroval, vyzerala naozaj dobre. Dlhé hnedé vlnité vlasy jej padali do tváre nádherných tvarov. Ale pri pohľade na ňu ma najviac zaujali jej oči prenikavej zelenej farby. Dali sa z nich vyčítať nervozita a hanblivosť. Snáď za to nemôžem ja?
Z atmosféry, ktorá vládla v aute som znervóznel aj ja. Pohrával som sa s prstami na rukách, ticho sedel vedľa Allison a premýšľal som.
Bože Michael sedíš tu ako trúba, tak sa jej už niečo spýtaj.
Len čo som tak chcel urobiť, obrátila sa na mňa a prehovorila skôr ako ja.
„Och, veď som aj zabudla povedať kam ma máš zaviesť.“
„To by bolo fajn, krúžime tu už desať minút okolo jedného bloku.“
Ozval sa z predného sedadla Bill. Pozrel som na neho a v spätnom zrkadle som videl, ako sa uškiera. Odignoroval som to. Natočil som sa smerom k Allison a tých na prednom sedadle som prestal vnímať.
„Tak teda kam to bude?“
„Vlastne presnú adresu sama neviem.“ Odpovedala na otázku, ktorú som jej položil a zahanbene sklopila hlavu smerom dolu.
„Nevieš vlastnú adresu?“ Prekvapivo som sa jej spýtal, prišlo mi to aj trochu smiešne, snažil som sa, už len zo zdvorilosti zadržať smiech, ale bohužiaľ, nepodarilo sa.
„Nesmej sa! Prisťahovala som sa len včera, ešte to tu dobre nepoznám.“ Pozrela na mňa tými mačacími očami a našpúlila pery. Tvárila sa tak vážne, ale vážnosť na jej tvári nezostala dlho a tiež sa rozosmiala.
„Prepáč, nevedel som. Tak udaj aspoň nejaký bod, môj šofér si s tým už dajako poradí.“
„Nie je to ďaleko. Bývam tam pri tom veľkom supermarkete, ten s tým veľkým K-áčkom na vrchu.“
„To už je lepšie, aspoň sme sa niekam pohli.“ Opäť sa ozvalo z predného sedadla.
„Takže ty nie si z Los Angeles?“ Zvedavo som sa opýtal. Nič som o nej v podstate nevedel a nebolo by na škodu dozvedieť sa viac.
„Nie, nie som z LA. Pochádzam z Rosemontu, to je taká malá dedinka v Marylande.
„Aha. A prišla si sem sama?“ Naozaj absurdná otázka.
„Hmmm, nie neprišla som sama, prišla som spolu s mojím priateľom“
Dobre som počul? Povedala priateľom? Pár sekúnd mi trvalo kým túto informáciu môj mozog spracoval.
Priznávam trochu ma to zamrzelo, ale čo som mohol čakať. Také pekné dievča aby bolo samo?
Och, Michael prestaň! Poznám ju sotva pár hodín a tvárim sa ako nejaký žiarlivec. Naštvaný sám na seba som sa pomrvil v sedadle a zahryzol som si do pery.
Čo sa to so mnou deje? Toto sa mi ešte nikdy nestalo, ale pri pohľade na ňu do mňa prenikal nádherne zvláštny pocit. Neviem ho opísať slovami, jednoducho to bol veľmi príjemný pocit. Poznám veľa žien a dievčat, ale pri žiadnej z nich som sa necítil ako pri Allison.
Ale no tak, mozog, už konečne sklapni! Udrel som sa päsťou po kolene. Trápnejšie som už asi cítiť ani nemohol.
„Michael, stalo sa niečo?“
„Ale nie, nič sa nestalo.“ Potichu som odvetil, nechcel som aby si všimla moju nie dosť veselú náladu.

Celú cestu k jej domu sme už neprehovorili ani slovo. Hrobové ticho v aute občas prerušil zvuk z ulice.
„Michael, prosím tu mi zastav!“ Prikázal som šoférovi aby zastavil. Chcel som vystúpiť z auta, že pomôžem Allison vystúpiť, ale to by bol asi zlý nápad, keďže na ulici bolo pár ľudí.
„Tak ďakujem za odvoz, maj sa pekne, možno sa ešte niekedy stretneme.“ Usmiala sa a vystúpila z auta.
Hmmmmm, snáď má pravdu a niekedy sa stretneme. Chvíľu sme ešte stáli na mieste, cez tmavé okienko som sledoval ako Allison odchádza. Keď sa stratila vo vchode, dal som môjmu šoférovi znamenie, aby mohol pokračovať v ceste domov.
Cestou do Encina som premýšľal nad udalosťami dnešného dňa. Naozaj som sa s Allison cítil príjemne, nebola ako ostatné dievčatá, ktoré keď ma stretnú ich chytí hysterický záchvat, hodia sa mi okolo krku a div, že zo mňa dušu nevytrasú. Nemám im to za zlé, sám neviem ako by som sa zachoval ja, keby sa ocitnem v podobnej situácií.
„Michael, nerád ruším, ale už sme doma.“ Ozval sa Billov mohutný hlas, ktorý ma vytrhol z myšlienok práve v tej chvíli, keď som premýšľal nad Allison.
Vystúpil som z auta a doma ma mama vítala s hotovou večerou. Lenže hlad som v tejto chvíli nepociťoval, tak som sa slušne ospravedlnil, že nebudem a bežal som hore po schodoch do svojej izby. Ako som siahol na kľučku od dverí ruka sa mi na ňu prilepila. Snažil som sa dostať z tejto "pasce", odtiahol som ruku od kľučky, ale polovica tej mazľavej lepkavej veci mi zostala v dlani.
„Marlon, Randy, priznajte sa, ktorí z vás dvoch to bol!“ V súvislosti s týmto žartom ma napadli len títo dvaja, pretože sú tým už typickí. Stalo sa mi veľa krát, že som si našiel na kľučke či už zubnú pastu, alebo podobné neznáme hmoty.
„Tak s týmto ja nemám nič spoločné!“ Vystrčil Marlon hlavu spoza dverí svojej izby.
„To bol isto Ran, videl som ho ako pobehoval po dome s akýmsi kýblikom a strašne sa pri tom chichotal.“
„Ran, vylez z tej izby a vysvetli mi, čo má zase toto znamenať!“ Zavolal som na Randyho.
„Kto ma tu zas spomína?“ Vyletel z dverí a tváril sa, akoby o ničom nevedel.
„Ran nerob sa, všetci dobre vieme, že si to bol ty.“
„Opäť ja, prečo ak sa niečo stane, vždy sa pri tom skloňuje moje meno?“
„No, to bude asi tým, že vždy v tom máš prsty iba ty.“ Pozrel som sa na Marlona, ale ten už zatváral dvere na svojej izbe.
„Tak chápeš toto braček, nakoniec za všetko zlé, čo sa udeje v tomto dome budem niesť následky ja?“ Rozzúrene na mňa hľadel.
„Neviem či za všetko, ale za toto určite.“
„A môže mi pán "všetkovie" vysvetliť ako prišiel na to, že som to bol ja?“
„Ran, nerob sa. Stačí sa mi pozrieť na ten fľak čo máš na papuči a hneď v tom mám jasno.“
„Tak fajn, som odhalený, ale to neznamená, že odteraz budete všetko hádzať iba na mňa, je to jasné.“ Pohrozil mi a už sa chystal zaliezť do svojej izby, ktorú mimochodom všetci nazývame vlčia nora, lebo dosť nápadne sa na ňu podobá.
„Počkaj Randy niečo si si zabudol.“ Zvolal som na Randyho a len čo sa otočil zvyšok tej mazľavej veci z mojej dlane som mu utrel rovno do jeho obľúbeného trička s potlačou malého bobra.
„Tak toto si braček nemal, do môjho bobríka!“ Vrhol sa na mňa a už sme v tom momente obaja ležali na podlahe a šteklili sa ako takí blázni.
„Ran prestaň, to by už aj stačilo, dobre vieš ááááááááá, že som strašne šteklivýýýýýý.“
„Nie nestačí, to máš ešte za ten kopanec do mojej perfektne vypracovanej zadnice.“
„Vy blázni, čo zase robíte?“ Vybehla z izby ma rámus aj La Toya.
„Nič sestrička, toto je len medzi mnou a Michaelom.“
„Dobre, ako chcete, len dávajte pozor na tu vá...“Tresk . „....zu, čo je na stole.“
Nestihla dopovedať a váza čo bola položená na stolíku spadla mojou a Randyho vinou na zem a rozbila sa na hádam stovky kúsočkov.
„Ou, mamina obľúbená váza, čo teraz?“ Pozrel na mňa tými vydesenými očiskami.
„To si riešte chlapci sami, ja s tým nič nemám.“ Zvrtla sa na päte a už jej nebolo.
„Poviem jej to ja či ty? Ale vzhľadom na to, že si to bol ty, kto sa posledný dotkol stolíka, mal by si to povedať mame ty Michael.“
Potľapkal ma po pleci a už aj bežal do svojej nory, len aby sa z toho vyvliekol .
„Ty si ale pekný zbabelec Randy, vieš o tom?“ No nezostávalo mi nič iné, len sa priznať k tomu, čo som vyviedol.
„Michael, zlatko, čo sa to tu deje, počula som rámus a....“ V tom na poschodie vyšla mama.
„Mama nehnevaj sa nechtiac som buchol do stolíka a tá váza...“
„To je v poriadku zlatko, nič sa nedeje, len by som ocenila, keby ste spolu s Randym upratali ten neporiadok.“
„Tak toto už nie je fér, ako vieš, že som to bol aj ja.“ Ozval sa rozčertený Randy.
No darmo. Mama je len mama, tá nás má prečítaných odpredu, odzadu.
„Okej Ran, zodvihni tú tvoju perfektne vypracovanú zadnicu a poď mi s tým pomôcť.“
„Hééééééj, čo máš proti môjmu zadku, ja za to nemôžem, že ty vyzeráš ako suchý červík.“
„Ale no tak, Randy, ako sa to vyjadruješ o svojom bratovi.“ Zakročila mama a dala mu akože jednu výchovnú poza ucho. Obaja sme vybuchli do nehorázneho smiechu, ktorý nie a nie zastaviť.
„Och vy dvaja šialenci, kým sa ukľudnite, chcem aby na zemi nebol ani jeden črep.“
„Rozkaz mama!“ postavil sa uprostred chodby, zasalutoval a vojenským krokom sa pobral zbierať kúsky vázy.
Keď sme boli zo všetkým hotoví, chcel som ísť do svojej izby, ale spomenul som si na tú mazľavinu na kľučke tak som ešte Randymu prikázal aby z nej tie zvyšky odstránil, načo samozrejme začal frflať, ale nemal na výber. Potom som už bez obáv mohol vojsť. Bol som dosť unavený, tak som sa chystal, že si pôjdem ľahnúť, ale predtým som musel dať zo seba dole zvyšky make-upu a k tomu som si doprial poriadne dlhú a horúcu sprchu. Len pri pohľade do zrkadla som zostal znechutený. Všimol som si, ako sa mi na pravej strane krku rozšírili tie hnusné biele fľaky. A objavovali sa mi aj nové na jednom aj druhom ramene. S vedomím, že trpím vitiligom žijem už nejaký ten mesiac, ale stále som sa s tým nedokázal akosi vyrovnať. Zakaždým, keď sa postavím pred zrkadlo sa musím dlho premáhať, kým sa odhodlám pozrieť na ten obraz pred sebou a každým dňom je to horšie a horšie. Niekde v kútiku duše som dúfal, že sa tá choroba zastaví a ja budem žiť opäť normálnym životom(no normálnym, ako sa to vezme), ale je to bohužiaľ iba moje prianie. Ako som sa dozvedel od môjho doktora, je to neliečiteľná choroba a každým dňom, týždňom, mesiacom mi budú pribúdať nové a nové fľaky.
Ale dosť! Nebudem sa preto trápiť!
Pomyslel som si v duchu a päsťou som udrel po stene predo mnou až z toho otrasu popadali na zem zubné kefky. Rýchlo som ich zozbieral a uložil na miesto. Skontroloval som, či po mne nezostal v kúpeľni neporiadok a šiel som si konečne ľahnúť.
Snažil som sa zaspať, ale nemohol som, lebo ma opäť začalo bolieť to miesto, miesto kde som utrpel popáleniny pri natáčaní reklamy. Veľmi to bolelo aj keď je rana už zahojená.
Posadil som sa na posteľ a vzal si tabletky, ktoré som mal nachystané v šuflíku nočného stolíka pre prípad, že by ma to počas noci začalo bolieť. Vhodil som si ich do úst a zapil vodou. Nebol som moc z toho nadšený, že musím užívať tieto lieky, ale nemal som na výber, lebo niekedy to tak veľmi bolí, akoby tá rana bola priam čerstvá.
Ľahol som si do postele, schúlil som sa a prikryl až po uši prikrývkou. Po chvíli lieky zabrali a bolesť ustúpila. Už mi nič nebránilo v tom, aby som mohol kľudne spať. V duchu som vyslal k nebesiám jedno veľké ďakujem za dnešný deň a pomaly, ale isto som začal zaspávať.