MICHAEL
„To som prepískol.“ Ovládne ma vlna hnevu, ktorá mi takmer spôsobí explóziu celého môjho vnútra. Zodvihnem hlavu a krycí krém, ktorý ostal ležať po našej hádke na zemi zodvihnem a odhodím bokom. Nie som na seba hrdý a nezachoval som sa správne.
»Určite si to prepískol.«
Začujem zreteľne svoj vnútorný hlas. V celej kúpeľni stále rezonuje hustá atmosféra a to tu trčím už takmer ¾ hodiny a vymieňam si pohľady so svojim vlastným odrazom v mohutnom zrkadle. V jednom rohu je bordovým rúžom napísaný nápis „Poďme žiarit“'a v tom druhom „Ďakujem, že si“.
„Ďakujem, že si. Aj v tejto chvíli ďakuje?“ Vyslovím nahlas. V tom si však uvedomím, že nie som sám.
„Každú jednu sekundu.“
Otočím sa, keď začujem jej tichý hlas. Stojí opretá o drevenú zárubňu a zelenými očami mapuje terén. Nakoniec zaparkujú na hromade rozšklbaných odličovacích obrúskov. Bez slova vstúpi dnu a celú hromadu hodí do koša.
„Aj keď sa správam nevyspytateľne a stanem sa dôvodom, pre ktorý sa z tvojich oči spustia slzy smútku?“
„Každú jednu sekundu, Michael.“ Prebehne okolo mňa a hoc naša kúpeľňa je priestranná, telom sa obtrie o to moje akoby nemala miesto nazvyš.
„Mrzí ma, že som na teba tak vybehol.“ Ospravedlním sa. Nič iné mi v tejto chvíli ani neostáva.
„Ale mne to nevadí.“ Zatvári sa ako keby sa nič nestalo, pritom som po nej skríkol, ako ešte po nikom.
„Ako to myslíš?“
„Je to znamenie.“
„Nerozumiem.“
„No predsa AHA moment.“ Vystrie ukazovák do vzduchu.
„Čo to znamená?“
„Je to efekt, vďaka, ktorému si uvedomíš isté veci. Keby neexistovali v našich životoch AHA momenty, tak by sme neboli tam kde sme.“ S pokojom mi vysvetlí.
„A aký AHA moment vyplýva z tohto?“
„Že ťa nemám dráždiť a sama meniť niečo, na čom ty lipneš. Aspoň nie, pokiaľ nebudeš rozhodnutý sám to zmeniť. A ospravedlniť sa ti, a povedať, že sa to už nikdy nezopakuje a popracovať na tejto mojej negatívnej vlastnosti do všetkého sa starať. Urobila som chybu, chcela som ťa prinútiť vystúpiť z tvojej komfortnej zóny, hoci som vedela, že ťa to desí. Prepáč!“
Ospravedlňuje sa mne? Pritom ja som tu ten, čo sa chová detinsky. „Pozerala by si sa na mňa rovnako, keby to dovolím?“ Otázka, nad ktorou sa zamýšľam skoro stále. Mňa desí vlastný odraz zrkadle. Niekedy nedokážem ani zodvihnúť zrak a pozrieť sa sebe samému do tváre.
„Na to musíš prísť sám.“
„Dobre. Urobme to.“ Ani neviem, prečo s tým súhlasím. Asi mám výčitku svedomia a chcem sa jej týmto skutkom ospravedlniť. Alebo AHA moment zabral a dodal mi odvahu urobiť ďalší krok.
„Nemusíš sa rozhodnúť práve v tejto sekunde.“ Prekvapím ju.
„Poď, kým si to nerozmyslím.“ Podám je nové balenie odličovacích obrúskov. Jeden vytiahne a prejde mi po tvári.
„Keď budeš mať pocit, že máš dosť, tak povedz a ja prestanem.“ Vytiahne ďalší a ja sa cítim ľahšie. Po celú dobu mám zavreté oči. Nemám totiž tú odvahu pozrieť sa do tých jej a prečítať emócie, ktoré sú v nich vpísané.
Nakoniec sa zastavíme na čísle sedem. Náhoda? „Už môžeš otvoriť oči.“
Ešte váham. Neviem či sa bojím viac seba alebo jej. Ale zavreté ich večne mať nemôžem. Iba ak by som ju poslal preč, ale to by stratilo význam.
Otvorím ich. Nepozriem sa však na seba, ani na ňu, ale na tú hromadu špinavých obrúskov pod nami. Zamrazí ma. Vidí moju tvár.
„Veď sa na mňa pozri, ty trdlo.“ Veselo zašvitorí a to ma upokojí, ale len trošku. Zodvihnem zrak mysliac si, že sa budem cítiť príšerne a zahanbene za svoj výzor, ale nie. Dokázal som niečo s čím som nebol stotožnený veľmi dlho.
ALLISON
Je to trdlo! Skrátka zadubené trdlo!
Tvár ma už takmer čistú a okrem mierne bledšieho odtieňu na jeho pravom líci, o ktorom aj tak viem, nezbadám žiadnu mimoriadnu odchýlku.
„Veď sa na mňa pozri, ty trdlo.“ Zasmejem sa, keď vidím, ako hľadí na tú kopu zašpinených obrúskov. Pozrie. Je trochu napätý. Potom pozrie do zrkadla. Pohladí sa po líci a potom opäť pozrie na mňa.
„Tak už si prišiel na to, ako sa budem na teba pozerať? Tak ako vždy. Či už máš make-up, alebo nie. Či už si nahodený vo šviháckom oblečku alebo v teplákoch. Či máš vrabčie hniezdo na hlave, alebo nie. Lebo si to za každým TY!“
„Toto sa ti naozaj páči?“ Prstom ukáže na kútik úst. Má pri ňom malý fliačik. Sotva viditeľný. Sama by som si ho nevšimla, keby ma naň neupozorní. Jeho radar nespokojnosti s vlastným výzorom ho však zameral.
„A ja sa tebe páčim? V rozdrápaných pyžamových nohaviciach, bez kvapky make-upu?“
„Ty si nádherná aj bez neho.“
„Naozaj?“
„Naozaj.“
„Tak keďže si ty dokázal urobiť takýto vážny krok, ako odmenu ma môžeš zhovadiť všetkými šminkami čo nájdeš. Máš dovolené čokoľvek. Viem, že po tom už dlho túžiš.“ Navnadím ho. Viem, že si pri tom užijeme kopec zábavy a on prestane myslieť aspoň na moment na svoj zovňajšok.
„Takáto lákavá ponuka sa neodmieta.“ Ako prvé berie do rúk čiernu ceruzku a významne zahojdá obočím.
„Okej, poď do mňa.“ Pripravím sa na to, čo sa najbližšie minúty bude so mnou diať. Neprekvapilo by ma, keby si na konci nájdem pod nosom hitlerovské fúzy.
„To neskôr, bejby.“ Zoberie moju výzvu doslovne a ja vybuchnem smiechom.
„Ty somár.“ Capnem ho po hrudi až takmer zletí na zem, pretože obaja sedíme na mramorovej doske oproti zrkadlu. Už ani nemyslí na svoju bezmejkapovú tvár, iba sa naplno venuje môjmu obočiu, ktoré s vyplazeným jazykom dokresľuje ceruzkou. Mám pocit, že s ňou zašiel až do vlasov.
Napadne mi, aký je pri tom úžasný. Preto si vezmem bordový rúž a kým sa on hrabe v kope šminiek, ktoré si prichystal, ja do tretieho rohu zrkadla napíšem:
SI ÚŽASNÝ!
„Ak to takto pôjde ďalej, o chvíľu bude celé zrkadlo popísané.“
„Ešte mám jeden roh. A toto tu ostane navždy, aby si si to mohol každé ráno prečítať a prestal o sebe pochybovať a trošku si začal veriť.“ Vtisnem mu bozk na roztrasené pery skôr, ako ma na totálku zhovadí.
„Naozaj tomu veríš?“
„Čomu?“
„Že taký naozaj som.“
„Viem, že si taký. Aj keď sa niekedy správaš nepríčetne.“ Naznačím mu, pretože sama už cítim, koľko kilogramov make-upu mám na sebe. A to sa len rozbieha. Nepríčetný blázon.
„A môžeš mi povedať, kde všade môžem toto líčenie využiť?“
„Hoci kde. Na nákupy, na večierky, do postele...“ Pri tom poslednom sa chlípne na mňa pozrie.
„Aha, takže už viem, kto ma bude líčiť na Soul Train Music Awards.“ Navrhnem mu, aj keď líčenie mám už do posledného detailu premyslené.
„To by som neriskoval.“
„Bojíš sa, čo by na tvoje schopnosti povedali ostatní?“ Zhrozím sa, keď mi začne štetcom, ktorý pred malou chvíľou statočne vymágal v lícenke, krúžiť takmer po celej tvári.
„Nie, veď som predsa úžasný.“ Zasmeje sa a berie do rúk svoj krycí krém, ktorý je asi tak o dva a pol, možno tri odtiene tmavší ako ja. Čo s ním chce, preboha, robiť?
„Nevravím, že nie si.“
„Ale práve som sa rozhodol, že pôjdeme zajtra na nákupy. Pekne celá rodinka.“ Samozrejme mi oznámi. Ako vždy, keď sa pre niečo rozhodne.
„A prečo?“
„Ako si povedala, Soul Train sa blíži a ty potrebuješ nejaké skvostné šaty. Na cene nezáleží. Chcem aby si v ten večer zažiarila.“
„Michael, to nebude potrebné, som si istá, že niečo nájdem v šatníku.“ Opäť ma prepadne panika. Ako poznám môjho podareného manžela, neostane to len pri šatách. Bude chcieť viac.
„Nie, Lis. Som si istý, že potrebuješ nové šaty.“
„Má zmysel ti odporovať?“
„Nie, to nemá. A ja som v tejto chvíli hotový.“ Opráši si ruky a začne sa nepríčetne smiať. Bojím sa pozrieť do zrkadla. Ale urobím tak.
„Preboha! To je strašné. Vyzerám ako Gremlin.“ Začnem sa aj ja smiať. Obočie mám v strede čela spojené a je asi tak 4x hrubšie ako moje pôvodné. Oči mám ako papagáj. Spotreboval na ne snáď všetky farby, ktoré máme k dispozícií. Namiesto môjho odtieňa make-upu mám ten Michaelov, takže je zo mňa černoška a na pery miesto môjho obľúbeného červeného rúžu použil čiernu ceruzku na oči. A nechty na rukách sú nalakované každý iným odtieňom. Ako bonus som dostala poctivú dávku rozjasňovača po celej tvári. Vyzerám ako čierna diskoguľa.
„S týmto make-upom žiadne nové šaty nebudem potrebovať. Môžem ísť aj pokojne nahá, lebo stredobodom pozornosti bude moja bezchybná tvárička.“
„Zabudni. Nik iný ťa nahú neuvidí. Len ja.“
„Chcel by si ma vidieť nahú aj s touto vizážou? Ak ma začneš bozkávať, tvoje biele zuby budú ako čierne uhlíky.“ Riskne to a vlepí mi bozk na pery. Našťastie to utrpí bez ujmy. No ja by som najradšej túto hrôzu zo seba ihneď zmyla.
„To si necháme na neskôr, zajtra nás čaká náročný deň.“
„No a kam pôjdeme nakupovať?“
„Čo tak Beverly Center?“ Nezaujato navrhne, ale ja aj tak viem, že to už mal dávno premyslené.
„Oh, veď tam zvyknú nakupovať hollywoodske celebrity. Čo ty už si len za celebritu?“ Naoko mávnem rukou. Milujem tieto naše doťahovačky.
„To mi povedz ty.“
„Veď si len pojašené trdlo, ktoré splašene pobehuje po dome s poslintaným oblečením, imitujúce kreslené postavičky z rozprávok.“
„Byť dobrým otcom je náročné.“ Prudko na nadýchne a nakloní sa ku mne s úmyslom ma opäť pobozkať.
„Ale ide ti to skvele.“ Odstrčím ho od seba, keď som si istá, že nemá v nohách dostatočnú rovnováhu aby to ustál. „Ale teraz ma nechaj. Musím si dať dole z tváre túto hrôzu.“
„Nie, pokiaľ si to nevyfotím.“
„Na to ani nemysli. Inak zajtra s tebou nikam nepôjdem. Prisahám, že keby ľudia vedeli, aký si v skutočnosti, tak zástupy tvojich fanyniek klesnú o 99%.“ Zabuchnem mu pred nosom dvere a pre každý prípad sa zamknem, lebo ten blázon je schopný ma naozaj odfotiť a potom to prilepiť na stenu medzi ostatné naše fotky.
„Napriek tomu, ty si zostala.“ Ozve sa spoza dverí. Samozrejme, že som ostala, keď práve toto sa mi na ňom páči najviac.
„Musí ťa niekto držať pri zemi.“ Vybehnem už odlíčená z kúpeľne a zaleziem rovno pod paplón. „Mimochodom, nebojíš sa, že zajtra sa náš výlet nezaobíde bez tých otravných pijavíc?“ Kyslo sa zatvárim.
„To sa nestane.“
„Nechcem aby mala Meg z toho stres. Ešte sme ju nikde takto verejne nezobrali.“
„Kto povedal, že to bude verejne?“
„Zase pre nás necháš vyprázdniť celé obchodné centrum?“ Prudko sa nadýchnem, keď si predstavím, ako ma zajtra bude ťahať po všetkých tých obchodoch.
„Je to to najlepšie riešenie. A ty predsa nemáš rada ten chaos spojený s nakupovaním.“
„Nemám. Ale keď už ťa mám reprezentovať, čo narobím.“ Plesnem sebou do postele a schuti si zívnem.
„To môžeš aj v teplákoch. Krásna si vždy.“ Zhasne stolnú lampu a dá mi bozk na dobrú noc. No pre mňa dnešný deň zďaleka nekončí. Neuróny mi ešte naplno pracujú na pláne, ako ho zajtra poriadne obabrať, aby na mne ušetril pár tisíc dolárov.
*
Plán mi zatiaľ vychádza. Len čo sme vošli do nákupného centra zatiahla som ho do jedného z tých obchodov, kde výklady sú majestátne, pri vstupe vás ovanie vôňa luxusu a kde personál vám doslovne leží pri nohách. Preto musím vyzerať smiešne ako sa v roztrhaných rifľových šortkách, obtiahnutom tričku na ramienka, bielych platených teniskách a károvanou košeľou okolo bedier s pol litrovým latte v rukách (áno, som matka 7 mesačnej dcéry, ale toto som ja. Na kašmírové roláky a saká ešte nemám vek a ani vzhľad) prechádzam okolo značkových šiat. Michael pozorne za mnou cupká a pred sebou tlačí kočík, v ktorom si Meg spokojne podriemkava.
Súčasťou plánu je nesledovať ceny. Doma som z neho vypáčila, čo bude mať na sebe. Dobre, dostala som to z neho viac menej násilím. Vo vhodný moment, keď odolával mojej prvotnej štekliacej taktike, mi skrsol v hlave drastickejší plán. Koleno som mu narvala medzi nohy a pohrozila mu, že ak nechce o svoje nádobičko prísť, mal by mi to prezradiť. Ešte teraz mi cuká kútikom, keď si spomeniem ako zahlásil, či chcem naozaj prísť o svoje najväčšie potešenie.
Preto červená je tá, na ktorú som sa zamerala. Cez predlaktie mám už prehodené troje šiat, keď mi zrak padne na tie pravé. Beriem ich a zaleziem do kabínky, kde si preštudujem ich cenu.
„Sakra!“ Vykríknem, keď zistím, že cenovka nikde nie je. To znamená len jediné. Budú drahé ako sviňa.
„Všetko v poriadku?“
„Áno je.“ Nie, nie je to v poriadku. Vybrala som si asi tie najdrahšie šaty na planéte, hoci vyzerajú jednoducho, skúste za značku YSL zaplatiť pár šupov.
„Tak poď von.“
Len čo vybehnem, Michael padne na zadok a to doslovne. Kontaktu zadku s podlahou zabráni kožená taburetka „Takže môže byť?“
„Berieme.“ Usúdi, keď sa pred ním povyzvŕtam. „A čo s tými teniskami?“ Okej, skúšam si nádherné šaty a mám na sebe nízke conversky, ešte k tomu nezaviazané.
„Náhodou to k sebe ide.“
„Takže topánky nechceš a pôjdeš v tomto?“
„Nie, doma mám predsa veľa lodičiek, aj také, ktoré som ešte na sebe nemala.“
A teraz prichádza druhý bod môjho plánu. Platba kreditnou kartou.
Michael bez mihnutia oka podáva vysmiatej japonskej predavačke kreditku. Tá ju prijíma a prebehne ňou cez terminál. Podá ju Michaelovi a ten ju naspäť schová do peňaženky.
Je to tam! Volajte ma Génius.
Keby bolo možné prehrať to, čo sa vo mne odohráva, bolo by počuť iba diabolský smiech. Ha, ha, ha, ha, ha!
Ráno som totižto vymenila Michaelovu kreditku za tú moju rovnakú a on nič nezbadal.
Teraz už len zmeniť číslo účtu, aby mi neposlal späť trojnásobok ceny šiat, keď zistí, ako som s ním vypiekla.
Po nakupovaní sme sa nevrátili na ranč, ale ostali sme v meste. O dva dni je Soul Train, Michael má ešte nejaké povinnosti, takže vracať sa späť by bolo zbytočné. A volala mi Linda, vraj so mnou musí niečo dôležité prebrať. Preto ju netrpezlivo čakám, kým prejde cez Michaelovu vojenskú stráž.
„Clara, Janet? A vy čo tu? Myslela som si, že príde len Linda.“ Ostanem prekvapená, keď sa tu zjavia „Charlieho anjeli“.
„Nepýtaj sa tak hlúpo a obliekaj sa.“ Janet natešene vhupne pred skriňu a vytiahne z nich modré obtiahnuté šaty siahajúce tesne nad kolena a koženú bundu.
„O čo tu ide?“
„Predsa o tvoju rozlúčku so slobodou.“ Linda sa natešene zaškerí. Opäť niekto čosi plánoval za mojím chrbtom. Ak v tom má prsty aj Michael, tak ho zabijem.
„Ale ja nikam nejdem. Je tu Michael a Meg. Chcem stráviť voľný čas s nimi.“
„No tak. Nebuď padavka.“ Janet pokrúti hlavou a k šatám prihodí aj topánky. „Aj také oddané manželky ako ty, potrebujú občas vypnúť.“
„Myslím, že by si mala ísť.“ K trojici trilkujúcich pojašených žien, správajúcich sa ako pubertiačky sa pridá aj Michael. On ma dobrovoľne púšťa na párty?
„Počkaj, ako to myslíš, že by som mala ísť?“ Stiahnem si ho bokom.
„Aj ty si potrebuješ oddýchnuť.“
„Oddýchnuť od čoho?“
„Od všetkých povinností.“
„Ak tým myslíš seba a Meg, tak nie ste pre mňa povinnosť.“
„Choď!“ Diktátorským tónom mi prikáže. A pravdu povediac, riťku mi stíska od radosti. Neteší ma ale, že budem musieť odísť od Meg. To ma ako matku bolí.
„A čo Meg?“
„Zvládneme to tu.“
„Áno, zvládnu. A ty pohni tým kostnatým zadkom.“ Všetky tri sa zarehocú. Ony už pili? A mám na výber, keď ma to nesmierne láka? Malé nočné dobrodružstvo. Ani si nespomínam, kedy som naposledy absolvovala takúto dámsku jazdu.
„Sekundičku, hneď som tam.“
MICHAEL
„Nebojíš sa o ňu? Je už po polnoci.“ Zneistí ma Bill svojou otázkou.
„Prečo by som sa mal o ňu báť? Mám múdru ženu, navyše je s ňou moja sestra. Dostala za úlohu strážiť ju a udržať všetko pod kontrolou.“ V skutočnosti sa asi každé dve a pol minúty pozerám na hodinky a nervózne klepem nohou o podlahu. Všimol si to aj Bill, preto tie podpichovačné otázky.
„Ty nevieš ako vyzerá taká rozlúčka so slobodou, však?“
„No ako?“ Pozriem sa s nezáujmom do kariet. V skutočnosti visím na jeho perách a čakám, kým mi to prezradí. Odkiaľ mám vedieť ako to na takej rozlúčke so slobodou chodí, keď žiadnu nemám za sebou.
„Alkohol, flirtovanie, alkohol, flirtovanie, flirtovanie, alkohol až sa napokon na scéne objaví policajný dôstojník s hláškou Koho mám zatknúť?“
„Je to súkromný večierok, prečo by tam chodil policajt?“
„Striptér, Michael. Strhne zo seba nohavice a začne sa vrtieť okolo tvojej sexy ženy. A ona mu ako odmenu strčí zopár bankoviek za slipy.“ Zasmeje sa až zakrochká. Potom si nahlas uľaví a zobne z pizze, ktorú som mu nechal priniesť.
„To sa nestane.“
„Ako myslíš. A prečo si ju vlastne pustil a bez hádky? To je pre vás také typické. Pohádate sa pre hovadinu a napokon jeden z vás zdrhne.“
„Bill, dlhujem jej to.“
„Zjedol som priveľa pizze, to mi musíš vysvetliť.“ Posťažuje sa, no i napriek tomu si opäť odhryzne.
„Pretože je stále so mnou. Prinútil som ju, aby pre mňa pracovala a bola mi tak na blízku. Nevieš si ani len predstaviť, aké to je keď nie som s ňou. Myslel som si, že mne sa niečo také nemôže stať, byť na niekom tak závislý a doslova trpieť jeho neprítomnosťou. Preto som súhlasil. Nech príde na iné myšlienky, nech nemá pocit, že som jej nasadil putá a riadim jej život. Bože, teraz vyzerám akoby som ňou bol úplne posadnutý.“ A možno som. Sám to neviem identifikovať. Vnútornosti mi doslova vykrúca, keď neviem, čo práve robí.
„Páni, prvýkrát v živote sa po uši zamiluješ a hneď do tej pravej. Si šťastný chlap, Michael.“
Má pravdu. Už štyri roky som intenzívne zamilovaný až po uši.
ALLISON
„Pi! Pi! Pi! All, to zvládneš.“ Z oboch strán do mňa hučia moje opité spoločníčky. Na ich naliehanie kopnem do seba asi 145 pohárik vodky. Už mám vážne dosť. A koľko je vlastne hodín?
„Kurva, All, ten barman je ale kus.“ Obesí sa na mňa Janet. Takmer ma zhodí zo stoličky.
„Ja som vydatá. Mňa už žiadne kusy nezaujímajú.“ Vyjachtám zo seba. Mám v sebe viac promile ako znesiem.
„Nie, dnes večer si ešte slobodná.“ Zarehoce sa moja milovaná sestra.
„Uvedomujete si, že sme už všetky vydaté a sme matky?“ Vážne sa zamyslím. Táto konverzácia nemá ani hlavu ani pätu. A okrem toho mi do uší z obrovského repráku hučí pieseň od Kool and the Gang - Ladies Night.
„Ja nie.“ Zodvihne Janet pohárik nad hlavu a následne ho kopne do seba. „Ale ty nám prezraď nejaké pikantnosti zo svojho manželského života. Aký je sex s mojím bratom?“ Podoprie si rukou hlavu a ja sa rozrehocem. Naozaj sa ma to opýtala? A vážne si myslí, že jej na to odpoviem?
„Občas akrobatický.“ Och, nie. Robím presný opak. Moje ústa si robia čo chcú. Ak do mňa dostanú ešte nejaký alkohol, tak poviem aj to, čo nie je pravda.
„All, tu máš ďalší pohárik.“ Strčí mi Linda do rúk ďalšieho panáka a zahojdá obočím. Hoci ona vie o mne a Michaelovi prakticky všetko. Od nášho oťukávania, prvého bozku, detailného opisu prvého sexu, momentu, keď som zistila, že som tehotná (hej, po mojej strate pamäti mi o všetkom porozprávala). Jediná vedela, že sa idem vydávať, o naších hádkach. Skrátka o všetkom.
„Nie, musím čúrať.“ Postavím sa a stiahnem vysúkané šaty. Snáď mi nebolo vidieť zadok. Nevyberiem sa však smerom na záchody, ale idem na terasu. Čerstvý vzduch mi urobí dobre. Opriem sa o zábradlie a predo mnou sa zjaví nádherné nočné LA.
Aj keď sa dievčatá skvelo bavia a dali si tú námahu, aby mi prichystali niečo tak divoké, chcem ísť domov.
„Takže takto.“ Za chrbtom sa mi ozve hlas, ktorý nedokážem identifikovať. Otočím sa a zisťujem, že je to barman, Janetin kus.
„Čo takto?“ Opýtam sa ho. A čo robí tu? A nie je za barom? A nenechal sa zbaliť takou kočkou akou je Janet?
„Že iní chlapi ťa nezaujímajú. Dokážem ti, že to nie je pravda.“ Pristúpi ku mne a len čo sa stihnem spamätať, som priklincovaná o stenu. Mám v sebe toľko alkoholu, že neviem čo mám robiť. Jeho jazyk si v mojich ústach robí čo sa mu zachce.
„Som Christopher, keby niečo.“ Konečne sa odo mňa odtrhne a ja sa môžem zhlboka nadýchnuť. „Poď za mnou. Niečo ti ukážem.“ Chlípne sa usmeje a chytí ma za ruku.
Toto nedopadne dobre. Som opitá.
Ejejej
(Mima, 20. 6. 2016 12:28)