KING OF POP MICHAEL JACKSON

Allison

„Príjemné slnečné dopoludnie, pri mikrofóne je Ryan Adams a vy počúvate rádio...“
Prosím, počula som dobre, povedal dopoludnie?
„...ručičky hodín ukazujú presne 11:05. Aj túto hodinu vám budem hrať len tie najväčšie hity, ako napríklad od skupiny Queen, či Rolling Stones. Ale nebudú chýbať ani také hviezdy ako je napríklad Michael Jackson, ktorého si zahráme hneď na úvod...“ tak som dobre počula, povedal dopoludnie. Posadila som sa na posteľ a s chuťou som sa ponaťahovala. Pozrela som sa vedľa seba a miesto vedľa mňa bolo prázdne ako každé ráno, ale to ma vôbec neprekvapilo.
Mierne som si povzdychla a našuchla som si na nohy moje obľúbené biele papučky. Ustlala som si posteľ a len čo som ju dokončila začali sa mi zo žalúdka ozývať, pre mňa dosť známe zvuky. Jasný signál spraviť si niečo chutné pod zub. Prehodila som cez seba ešte župan a vykročila som rovno do kuchyne. Ale len čo som otvorila chladničku ma radosť hneď prešla. Obsah našej chladničky tvoril len zoschnutý trojdňový koláč od milej susedky.
Takže dnes sa pravdepodobne pôjde na nákupy, ale pred tým ako tak spravím musím zo seba urobiť normálne vyzerajúceho človeka a jediné čo mi v tom pomôže je trocha make-upu a špirála. Vlasy som si len prečesala. Navliekla som na seba moje obľúbené rifle, biele tričko s obrázkom Mickeho Mousea a modrý pletený svetrík. Schmatla som peňaženku a vyletela som von z dverí.
V obchode som do košíka nahádzala len to najnutnejšie. Lenže pri platení som zistila že obsah mojej peňaženky je o niečo menší ako suma, ktorú mi nablokovala pani predavačka. Chýbalo mi presne sedemdesiatpäť centov. Našťastie za mnou stál, asi päťdesiatpäť ročný pán, ktorý zachytil moje hromženie a tých pár centov mi ochotne dal.
Čo mám na to povedať, jednoducho trapas.
A aby tých trapasov nebolo na dnešný deň málo, cestou späť sa mi jedna z nákupných tašiek pretrhla a celý jej obsah sa rozsypal po celom chodníku. Ľudia, čo boli naokolo sa len prizerali a smiali, ako sa naháňam za troma kúskami paradajok.
Po naháňačke s tými malými červenými beštiami som skontrolovala stav nákupnej tašky, našťastie mala pretrhnuté len ušká, takže bola ešte ako tak použiteľná. Nejako sa mi ju podarilo zviazať a nákup do nej naspäť uložiť. Pomaly som zodvihla zrak a poobzerala som sa okolo seba, ľudia väčšmi na mňa hľadeli. Musel byť na mňa naozaj zaujímavý pohľad, keďže sa tvárili naozaj pobavene.
....................................................................................................................................................

„Allison, tak môžem sa na teba spoľahnúť?“
„Jasné, nemusíš mať obavy,“ upokojovala som Claru, ktorá mi práve diktovala inštrukcie, kedy a ako mám ísť po malú Sophiu do nemocnice, keďže mala akési neodkladné stretnutie z práce.
„Prídem po ňu okolo šiestej,“ zopakovala mi asi po tristosedemdesiaty piaty krát.
„Áno, áno to som už počula,“ potichu som si povzdychla a podložila si hlavu rukou.
„Naozaj ti ďakujem sestrička, zachránila si mi kožu.“
„Samozrejme, ale toto mi raz oplatíš, rozumieš?“ poznamenala som so smiechom.
„Oplatím. Tak sa maj a daj na malú pozor!“
„Dám, len ma už prosím prestaň komandovať. Pripadám si, ako by som bola nejaká neschopná neschopáčka,“ odzdravila som Claru a zložila som slúchadlo.
Z vešiaka na dverách som zvesila môj sveter, schmatla kľúče a utekala som priamo do nemocnice.


Michael

Ešte oblečený v pyžame a prikrytý asi tou najhrubšou dekou, ktorú máme doma, som len tak sedel uprostred našej veľkej záhrady na mäkkej tráve a so zatajeným dychom som sledoval východ slnka.
Vôbec som v tej chvíli na nič nemyslel, len si vychutnával, ako ma hrejivé slnečné lúče šteklia po tvári.
Ako som len tak bez slova sedel na mäkkom zelenom koberci a sledoval tú nádheru, ktorá sa mi odohrávala pred očami, v hlave sa mi začala hromadiť zmes tónov, ktoré postupne vzrástli na celkom slušnú melódiu. Zhodil som zo seba deku a nechal som ju len tak pohodenú na zemi. Snažil som sa čo najrýchlejšie dostať do svojej izby.
Tichým, ale zato intenzívnym krokom som bez problémov prekonal dlhú trať, ktorá viedla zo záhrady do mojej izby.
Vytiahol som diktafón, ktorý som mal starostlivo schovaný v šuflíku a zabalený v čiernom ochrannom puzdre a začal som nahrávať to, čo sa mi prehrávalo v hlave.....
Super, to by mohlo byť.
Spokojne som skonštatoval s úsmevom na perách pri spratúvaní papierov, ktoré som práve zapísal.
Myšacím krokom som opäť vyšiel z izby, chcel som dokončiť môj pobyt na čerstvom vzduchu, ale na chodbe som sa zrazil s mojou milovanou sestričkou.
„Nechaj ma hádať! Prepadla ťa pani múza.“ vyvalila na mňa tie hnedé oči a pritom pokyvkávala obočím zhora nadol.
„A smiem vedieť odkiaľ na to slečna detektív prišla?“ naladil som sa na jej nôtu a tiež som pokýval obočím zhora nadol.
„No usudzujem tak podľa tvojej intenzity krokov, ktoré som počula a následných zvukov vychádzajúcich z tvojej izby. A len tak pre zaujímavosť, už nie som slečna, alebo si snáď zabudol?“ pri poslednej vete výrazne zmenila tón hlasu a rukami vbok hľadela na mňa s prižmúrenými očami.
„Samozrejme, že som nezabudol, len som ťa skúšal,“ snažil som sa vykľučkovať z tejto situácie.
„To určite!“ pohrozila mi ukazovákom a s chichotom sa pobrala svojou cestou.
Nemôžem si pomôcť, ale stále vidím v Janet tú malú mladšiu milovanú sestričku, ktorú musí jej veľký brat ochraňovať vždy a všade.
Preto ma správa, že sa vydala mierne zaskočila.
--------------------------------------------------------------

„Naozaj už nebudeš?“ úpenlivo na mňa hľadel Randy s rukou natiahnutou k môjmu tanieru.
„Nie, už nebudem,“ stroho som mu odpovedal a tanier, ktorý som mal pred sebou, som posunul cez celú šírku stola smerom k nemu. Rýchlo uchmatol posledné kúsky, ktoré po mne ostali a všetko napchal do úst.
„Deje sa niečo, dnes si iný ako obvykle,“ vykúkal spoza novín Marlon a pritom prežúval svoj obľúbený toast.
„Nie, nič vážneho sa nedeje, len mám zlú náladu,“ odsunul som sa od stola a pomaly postavil.
„Chystáš sa niekam?“ prekvapene na mňa pozerala Janet, keď som na seba navliekal bundu.
„Idem do nemocnice.“
„Do nemocnice?“ ešte väčšmi na mňa vyvalila oči a pritom mala pootvorené ústa.
„Veď si tam bol len včera, Michael, deje sa niečo?“
„Nemusíš sa báť, nič sa nedeje. Včera som tam bol za deťmi, veď vieš, hovoril som ti to.“ Vyviedol som Janet z omylu.
„Tak prečo tam ideš dnes?“
„Veď vieš kvôli čomu tam idem,“ povzdychol som si a zahľadel som sa do zrkadla, ktoré viselo na stene.
„Áno, viem kvôli čomu,“ tiež si nahlas povzdychla, pristúpila ku mne a pevne ma objala.
Po chvíli sa odo mňa odtrhla a milo sa usmiala. Jej úsmev a objatie mi v tej chvíli padli skutočne vhod.

Cestou do nemocnice som si dlhú chvíľu krátil čítaním naozaj vtipného komiksu. V niektorých pasážach bol dej tak smiešny, až som to nevydržal a musel som sa nahlas zasmiať.
Bill, ktorý sedel na prednom sedadle sa len uškieral na mojich občasných výbuchoch smiechu.
„Michael, už sme na mieste,“ vyrušil ma práve vtedy, keď to začínalo byť najlepšie.
Roh šesťdesiatej druhej strany som prehol (to až viem kde som skončil) a položil som komiks na sedadlo vedľa seba.
Vystúpil som z auta, nasadil si okuliare a rozhliadol sa okolo seba. Rýchlym krokom a s Billom za chrbtom som vošiel zadným vchodom do nemocnice.
Síce je táto klinika súkromná, ani tu sa nikdy nevyhnem zvedavým pohľadom.
Na chodbe , ktorá viedla k môjmu doktorovi sa mi stala jedna situácia, na ktorú asi len tak skoro nezabudnem. Prikázal som Billovi nech ma počká...ani neviem ako to nazvať, suterén? Načo samozrejme protestoval, lenže ja som chcel aby zostal tu. Šiel som teda tou dlhou chodbou. Na jej konci bolo mierne prítmie, keďže lampa akosi štrajkovala. Tu si ma stopla jedna pani, mohla mať tak okolo štyridsať rokov. Poprosila ma, či by som jej mohol dať jeden autogram. Súhlasil som. Z tašky, ktorú mala prevesenú cez rameno vytiahla diár a pero. Vzal som si oboje a spýtal sa jej na meno. S roztraseným hlasom sa predstavila. Volala sa Helen. Do diára som teda hodil svoj podpis spolu s venovaním a k tomu som jej tam aj nakreslil usmiate srdiečko. Na tom by nič neobvyklé nebolo. Potom sa mi hodila okolo krku a začala ma ospevovať aký som úžasný, geniálny a kto vie ešte aký (ja osobne si to o sebe nemyslím). Ani na tom nebolo nič neobvyklé. Ale čo nasledovalo potom som absolútne nečakal. Odtrhla sa odo mňa a celou silou mi vtisla bozk na moje pery. Ale nebol to jeden z tých bozkov, ktoré dostávam od svojich fanúšičok a na ktoré som si už aj celkom zvykol. Táto pani, Helen, to zobrala príliš vážne. Začala ma bozkávať s takou intenzitou a vášňou (samozrejme, že som jej to nemohol opätovať, veď je to pre mňa cudzia žena a navyše k nej nič necítim). Miestami som mal pocit, akoby sa mi chcela jej jazykom dostať do mojich úst. Vďakabohu som neprepadol panike a zachoval si chladnú hlavu. Opatrne som ju od seba odtrhol. S najväčšou pravdepodobnosťou som sa musel červenať, lebo som cítil ako mi moje líca horia. A nebol som jediný. Keď som sa na ňu pozrel, tiež sa jej líca sfarbili do sýtočervena. Okamžite sa mi začala ospravedlňovať, vraj si nevie vysvetliť, čo to do nej vošlo. Jej ospravedlnenie som prijal a slušne som sa rozlúčil.
Celkom som sa ukľudnil až v ordinácii doktora.
„Tak pán Jackson, nemusíte mať žiadne obavy. S priebehom vašej liečby, ak to tak môžem nazvať, sám predsa viete, že táto choroba sa liečiť nedá, som spokojný. Neberte to tak tragicky.“
To sa mu povie, nebrať to tragicky. On nemusí každé ráno vstávať s obavami, čo ho čaká pri pohľade do zrkadla.
Postavil sa predo mňa a poriadne si ma obzrel.
„Ako som povedal, s priebehom som spokojný. A budem sa snažiť, čo najdlhšie zachovať vašu prirodzenú farbu pokožky,“ rukou si siahol na hlavu a prešiel si po riedkom šedivom poraste vlasov. Sadol si za stôl a začal niečo vypisovať do mojej zdravotnej karty.
„Môžete sa obliecť a vidíme sa o mesiac. Ak by sa vyskytli nejaké komplikácie, kľudne mi zavolajte a dohodneme si termín,“ odsunul sa od stola, podišiel ku mne a podal mi lístok s dátum ďalšej návštevy.
Zobral som si ten lístok od neho, zložil napoly a vložil si ho do predného ľavého vrecka nohavíc.
V čakárni pred ordináciou ma čakal Bill, nechápem prečo bol tu, keď som ho poprosil aby ma počkal v tom, no tam, v suteréne. Na jeho tvári bolo vidno, že sa zjavne poriadne nudil, vzhľadom na to, že som sa tu mierne zdržal.
Na trase ordinácia – auto som asi v polovici trate dostal akési nutkanie vybočiť z nej. Miesto toho, aby sme šli doprava, prehovoril som Billa, aby sme šli doľava, priamo cez recepciu. Bill síce nevedel prečo, ale môj vnútorný hlas mi to našepkával. Po pár sekundách som to pochopil.
Z vedľajšej chodby vybehla plnou rýchlosťou malá Sophia a za ňou udýchaná Allison s taškou a plyšákom, ktorého som malej včera daroval.
„Sophííí, počkaj. Niekoho tu ešte prevalcuješ,“ kričala za ňou Allison.
Na plné pľúca som sa nadýchol a šiel som rovno za nimi.
„Ahoj,“ trochu nesvoj som pozdravil.
„Och, ahoj,“ odzdravila ma Allison, ktorá bola ešte stále zadýchaná.
„Fúúú, viem, že som včera povedala, že by bolo pekné kebyže sa ešte stretneme, ale že to bude takto skoro, by ma ani vo sne nenapadlo,“ usmiala sa na mňa a ja som jej to okamžite opätoval.
Chvíľu sme sa len tak zhovárali, keď ma napadla jedna myšlienka.
„Vieš, tak mi napadlo, že.......“ zakoktal som sa a nevedel som pokračovať.
„Čo ťa napadlo, pokračuj, som zvedavá.“
„Ale nič, je to hlúposť,“ sklopil som zrak k zemi a zaváhal som, či jej to mám povedať.