KING OF POP MICHAEL JACKSON

Allison

„.....či by sme si ten včerajšok nemohli zopakovať,“ asi na sedem sekúnd som ostala ako paralyzovaná.
Páni, tak on ma naozaj pozval von. To sa mi asi len zdá. Stále som neveriacky krútila hlavou.
„A-a-aj mne bolo s tebou naozaj príjemne a rada s tebou pôjdem von,“ kladne som odpovedala na jeho otázku a pritom som sa nenápadne štipla do ľavej ruky, aby som sa uistila, či sa mi to predsa len nesníva. Auuuu, takže sa mi to nesníva.
S úsmevom som si povzdychla a zadívala sa do asi tých najhlbších a najkrajších očí, aké som kedy mala možnosť uzrieť. V zapätí som si uvedomila, že hľadím na neho ako na zjavenie, preto som, pravdepodobne, celá červená sklopila zrak k zemi, aby si to náhodou nevšimol.
„Inak nepotrebujete náhodou odvoz? Rád to pre vás urobím,“ ochotne sa ponúkol a ani som nestihla zareagovať, už mi bral toho obrovského maca z rúk a viedol nás k svojmu autu.
„Ak by ti to vyhovovalo mohol by som prísť po teba tak okolo piatej.“
„To by mi vyhovovalo,“ súhlasila som s jeho návrhom.
„Fajn, tak sa teším na zajtra.“ hodil na mňa naozaj neodolateľný úsmev a v zapätí nato si zahryzol do spodnej pery.
„Aj ja sa teším a ďakujem za odvoz,“ pomaly som otvorila dvere na aute. Najskôr som nechala vystúpiť Sophiu. „Ako povieš Sophi?“
„Ahoj,“ odzdravila Michaela a postavila sa na okraj chodníka.
„Aj ty sa maj pekne. A my sa vidíme zajtra,“ nezabudol mi pripomenúť.
Tiež som vystúpila z auta a predtým, ako som stihla opatrne zavrieť za sebou dvere, venovala som mu ešte jeden úsmev.
-------------------------------------------------------------------

„Kecáš! Neverím ti ani slovo,“ vykríkla Clara, keď som jej opisovala priebeh vyzdvihnutia malej Sophie z nemocnice.
„Naozaj, neklamem. On ma pozval von.“
„A ty si súhlasila?“
„Áno,“ jednoslovne som odpovedala a začala som sa prehrabávať v sáčku s mojimi obľúbenými cukríkmi.
„Len taká malá kontrolná otázka. Myslela si pritom na Jima,“ vôbec ma touto otázkou nezaskočila, presne som vedela, že sa ma to opýta.
„Aby som pravdu povedala tak....Nie!“ rázne som jej odpovedala. „Clara sama predsa vieš ako je to medzi mnou a Jimom,“ povzdychla som si a smutne sa zadívala na papierik z cukríka, ktorý som nervózne žmolila v ruke.
„Viem, veď sme sa o tom bavili,“ pozrela sa na mňa tým jej pohľadom a pritom divne vykrútila pery tak, ako to iba ona vie.
„Och, sestrička, nechcem sa ti do toho pliesť, ale myslím, že by si mu mala povedať, že tvoje city voči nemu už ochladli,“ to že sa mi do toho kecá som jej nevyčítala len z toho dôvodu, že mala pravdu.
„To je v poriadku Clara, máš pravdu, moje city voči nemu už dávno ochladli, ale teraz mu to nemôžem povedať.“
„A to už prečo?“ s údivom na mňa vyvalila oči.
„Vieš v poslednej dobe je nejaký divný. Neviem čo mu je, ale čokoľvek mu poviem ho hneď vytočí. Nechcem prilievať olej do ohňa.“
„Ako chceš, je to tvoja vec,“ mykla plecami a z rúk mi vytrhla moje cukríky.
„Ale to, ako to zajtra dopadne s Michaelom mi porozprávaš, je ti to jasné!“ a do úst si hodila posledný melónový cukrík (mimochodom môj najobľúbenejší).
„Nemusíš mať obavy, ak to bude nutné opíšem ti aj ten najmenší detail.“

„Nádherné slnečné predpoludnie všetkým poslucháčom...“
Strhla som sa zo spánku a pritom som si udrela hlavu o rám postele.
„...Dnešný deň nás privítal príjemnými teplotami...“
Celou silou som tresla po budíku, ktorý neustál ten náraz a prevrhol sa z nočného stolíka rovno na zem.
S rozospatými očami a ubolenou hlavou som sa prevalila na druhú stranu. Pohľad, na ktorý som bola zvyknutá, bol dnes v niečom iný. Iný bol v tom, že na Jimovom vankúši nebola priehlbina od jeho hlavy. A vôbec, celá jeho polovica vyzerala nedotknutá.
Nespal doma?
To bola moja prvá otázka.
Pre istotu som sa šla pozrieť do obývačky, či sa náhodou nenatiahol na gauč. Vyzeralo to tak, že doma ani nespal. Ale to som neriešila (pravdepodobne spal v práci. Pár krát sa mu to tak už podarilo).
Veselým krokom som sa presunula pred skriňu a práve tu nastal asi ten najbežnejší problém nás žien. Plná skriňa všakovakých handier, ale nikdy si nemáme na seba čo dať.
Asi po štvrťhodine intenzívneho prehrabávania som z tej kopy čo sa mi nahromadila uprostred spálne, natrafila na jeden kúsok, ktorý sa mi celkom pozdával. Ten pozostával z čiernych obtiahnutých nohavíc, elegantného trička, čierneho saka a topánok na vyššom podpätku.
Spokojná s výberom môjho dnešného outfitu som ho rozložila na posteľ a ešte raz si ho poriadne prezrela.
„Myslím, že sa to hodí,“ skonštatovala som na záver. Zvyšok tej obrovskej kopy som uložila späť do skrine.
Narýchlo som ešte dačo hodila do úst a šla som si napustiť vaňu, aby som si po neskutočne dlhej dobe dopriala naozaj poriadne horúci kúpeľ. Neviem síce koľko bolo hodín kým som s kúpeľom začala, ale keď som vyšla z vane bolo krátko pred treťou.
Oh, to som sa tak dlho zdržala??????
O dve hodiny tu je Michael a ja ešte nie som ani nalíčená ani učesaná.
Akýmsi zázrakom sa mi to do tej piatej podarilo stihnúť, dokonca mi zostávalo 15 minút.
Cŕŕŕŕŕŕn.......ozval sa zvuk zvončeka. V tom momente mi do hrdla udrel tep. Opatrne som pristúpila k zvončeku (síce neviem načo toľká opatrnosť, veď mi nič hrozného nehrozí) a ozvala som sa. Ako som predpokladala, zdola sa ozval Michael. V jeho hlase bolo počuť nervozitu, ale to bolo pochopiteľné, keďže stál uprostred rušnej ulice. Nechcela som ho preto dlho nechať čakať, tak som rýchlo schmatla kabelku, kľúče a utekala dolu schodmi. Bola som tak rozbehnutá, že som si neuvedomila, že s najväčšou pravdepodobnosťou stojí Michael za dverami a celou silou som ich otvorila. Takmer sa zopakovala situácia z pred dvoch dní, keď som ho v nemocnici udrela dverami.
„Opatrne s tými dverami, inak z dnešného stretnutia nakoniec nič nebude,“ poznamenal Michael so smiechom.
„Och, nehnevaj sa! To som nechcela,“ rozpačito som sa mu ospravedlnila.
„To je v poriadku,“ prijal moje ospravedlnenie a galantne mi naznačil, aby som šla ako prvá.
A aby toho nebolo málo, otvoril mi dvere od auta a pomohol mi doň nastúpiť.
„Hmmmm, ako pravý gentleman,“ vyslovila som so smiechom v hlase.
„Čo narobím, som už raz taký,“ nahodil naozaj smiešny výraz.
„A kam pôjdeme?“ spýtala som sa zvedavo a s napätím som čakala čo odpovie.
„To je prekvapenie,“ odpovedal so záhadným hlasom. O to viac som sa tešila čo si pre mňa prichystal.
Po ceste na bližšie neurčené miesto sme sa rozprávali o bežných veciach. No pravdupovediac skôr sme sa rozprávali o ňom. V tom auto zastavilo a z predného sedadla sa ozval mohutný hlas toho chlapíka, čo ho vozil aj pominulé dni.
„Michael, sme na mieste.“ pomaly začal otvárať dvere, tak som ich otvorila aj ja a chystala sa vystúpiť. V tom priskočil ku mne Michael. „Toto mala byť moja úloha, veď vieš, som gentleman,“ smutne sa na mňa zadíval.
„Nehnevaj sa, pre budúci raz si to zapamätám.“
Rozhliadla som sa okolo seba, ale myslím, že to bolo úplne zbytočné, keďže to tu absolútne nepoznám.
„Allison, môžeme ísť?“
„Samozrejme,“ spolu sme vošli zadným vchodom do budovy. Stále som však netušila kde sa to vlastne nachádzame. Došlo mi to až keď sme vošli do obrovskej haly plnej obrazov, fotografií a rôznych výstavných exponátov.
Michael mal pravdu, keď povedal, že to bude prekvapenie. Lepšie miesto ani vybrať nemohol, keďže ja sama umenie milujem.
Ešte zo svojich detských čias si spomínam, ako mňa a moju sestru ocko brával do rôznych múzeí.
V tom ma z mojich spomienok na detstvo vyrušil Michaelov jemný hlas. „Nezdá sa ti niečo na mojom výbere?“
„Nie, miesto je dokonalé, len....“ nestihla som dopovedať vetu.
„Tak sa po dlhej dobe opäť vidíme pán Jackson,“ ozval sa akýsi chlapík. Výzorom mi pripomínal Goofyho (ani neviem prečo, asi tou medzierkou medzi zubami).
„A srdečne vítam aj slečnu, dovoľte aby som sa vám predstavil, som Bob Green,“ obrátil sa na mňa a vážnym pohľadom si ma premeral. „Pekný deň,“ slušne som odzdravila.
„Tak mohli by sme aj začať.....
Dovoľte aby som vás privítal v našom Múzeu histórie, vedy a umenia, ktoré bolo založené už v roku 1910. V súčasnosti približuje dejiny umenia od staroveku až po súčasnosť. Disponujeme s viac než 100 000 rôznymi umeleckými dielami z celého sveta....“
Po úvodnom výklade nás Bob previedol celým múzeom. Bol to skutočne neopísateľný zážitok. Niektoré diela ma tak zaujali, až som sa Boba musela podrobnejšie na ne popýtať. Ten mi s nadšením na moje otázky odpovedal.
Na konci prehliadky sa Bob s nami rozlúčil a zašiel do akejsi miestnosti.
„Teda, nevedel som, že sa takto vyznáš v umení,“ neveriacky na mňa hľadel Michael.
„V podstate som umenie študovala, tak preto toľko vedomostí,“ hrdo som mu odpovedala.
„Naozaj, tak to som sa potom dobre trafil.“
„To potvrdzujem.“
V hale som si všimla lavičky tak som poprosila Michaela, či by sme si nachvíľu nesadli.
„Michael, chcela by som sa ti poďakovať za dnešný večer, už dlho som sa tak príjemne necítila.“
„Ja ďakujem tebe, že si moje pozvanie prijala, tiež som sa v tvojej prítomnosti cítil príjemne,“ sklopil zrak k zemi a začal sa pohrávať s gombíkmi od svojho saka.
Neviem ako je to možné, ale až teraz som si všimla, ako je dokonalé oblečený. Jeho štýl je naozaj fascinujúci.
Na sebe mal čierne sako s....ani neviem ako to pomenovať...no skrátka žltými ozdobami, pod ním, predpokladám, biele tričko, klasické čierne jeansy a nesmeli samozrejme chýbať biele ponožky a mokasíny.
Unesená jeho štýlom som si ani neuvedomila koľko je hodín.
„Michael, prepáč, ale ja už budem musieť ísť.“
„To je v poriadku, už je aj dosť neskoro.“
Pomaly som vstávala, ale moje nohy boli tak ubolené z tej prehliadky, (a čiastočne za to môže aj moja nevhodne zvolená obuv) že som to nevydržala, stratila som rovnováhu a skoro spadla. Našťastie ma Michael stihol včas zachytiť, takže som to prežila bez ujmy na zdraví.
Po ceste domov vládla v aute v skutku uvoľnená atmosféra. Tento krát sme sa bavili skôr o mne, než o Michaelovi. Veľmi sa zabával na mojich príhodách z detstva, ešte nikdy som nezažila, aby sa niekto tak neskutočne schuti smial ako on.
„Ešte raz ďakujem za úžasný večer,“ podarilo sa mi akosi zo seba dostať cez môj náhly výbuch smiechu.
„Aj ja ďakujem, už dlho som sa tak dobre nepobavil.“
V tom v aute nastalo, by som povedala, až hrobové ticho. Vôbec som nevedela, ako v tejto chvíli reagovať. To čo som ale urobila bolo asi pod vplyvom veselej energie, ktorá tu vládla.
Naklonila som sa k Michaelovi a jemne som ho pobozkala na líce. Po uvedomení toho, čo som práve urobila som ho ešte odzdravila a vybehla z auta. Viem, bolo to odo mňa nepekné, takto ho tam nechať, ale jednoducho som sa zato hanbila.
Panebože, takto sa strápniť!
Bleskovo som vybehla po schodoch. Rozrušená z toho, čo sa odohralo pred pár sekundami, som nemohla z kabelky vytiahnuť kľúče. Po pár nevydarených pokusoch sa to nakoniec podarilo. Začala som odomykať dvere, lenže tie odomknuté už boli. Veď keď som odchádzala, tak som zamkla, alebo...?
Otvorila som dvere a v tom som odhalila príčinu nezamknutých dverí. Jim prišiel skôr z práce.
„O, ahoj Allison,“ odzdravil ma, prinajmenšom, znechuteným tónom.
Práve teraz sa mi naskytla jedinečná príležitosť, priznať sa Jimovi, čo k nemu skutočnosti cítim. Viem, pôvodne som mu to chcela povedať neskôr. Ale ja sa jednoducho nedokážem pretvarovať.
„Jim, som rada, že si doma. Musíme sa vážne porozprávať!“