KING OF POP MICHAEL JACKSON

Allison

„Áno oci aj ja ťa ľúbim......Tak sa maj pekne a teším sa,“ zložila som telefón po asi hodinovom rozhovore s mojím ockom (musel trvať hodinu, lebo v tom momente ako zazvonil telefón, tak sa ozval aj, pre mňa, neznesiteľný škrekot kukučky na nástenných hodinách v obývačke a ten istý zvuk som začula aj keď som zložila).
„Tak čo, ako to otec vzal?“
„Myslím, že ho to ani neprekvapilo, mala som pocit, že ho to skôr potešilo, veď vieš, že Jima moc nemusel.“
„Hmmmm, celý otec. Povedz mi, ktorý z našich nápadníkov sa mu pozdával, ani jeden.“ V tomto musím s Clarou len súhlasiť, síce som s toľkými mužmi ako ona nechodila, boli len dvaja, no dobre tak traja, ale ten jeden sa nepočíta, to bola len taká detská láska, ktorá vydržala možno tak týždeň aj s cestami.
„A mimochodom na Vianoce príde aj starká.“
„Čože? Počula som dobre? Príde aj starká Mary,“ vydesene na mňa vypleštila oči a takmer spadla z rebríka (na rebríku bola kvôli tomu, že ozdobovala rámy okien).
„Páni, to ani nechcem zažiť ako zareaguje na fakt, že David má malú dcérku.“
„A to ešte nevie, že už nie som s Jimom.“
„Allison, starkú na mieste vystrie,“ pozrela sa na mňa a obidve sme sa ako na nejaký povel rozosmiali.
„Dobre Clara, ešte musím zájsť za Jimom po pár zabudnutých vecí. Zvládneš to tu aj bezo mňa?“
„Jasnééé, len kľudne bež,“ mávla rukou a začala sa venovať tým jej podivne vyzerajúcim ozdobám.
Na ceste do Jimovho bytu, ktorú som mimochodom absolvovala so šoférom, ktorý mal nechutné reči, ale snažila som sa ich ignorovať, som myslela na jeden z najkrajších dní za posledné mesiace.
Bože môj, načo som v tej chvíli myslela, keď som to spravila. Pravdepodobne na nič, inak by mi tá vec, ktorú nazývame mozog, našepkala, že je to maximálne trápne a k tomu ten útek. Ako nejaká trinásťročná pubertiačka.
Och, Simmonsová, prečo musíš byť taká trápna.
Pomyslela som si a tvár som si zaborila do oboch dlaní.
„Pozrime sa, slečna sa akosi červená,“ nezabudol poznamenať ten fučiaci starý býk za volantom.
Našťastie zvyšok cesty už nemal hlúpe poznámky. Takže som sa nemusela zbytočne rozčuľovať.
Pred bytovkou som si všimla zaparkované luxusné auto, až keď som bola v jeho tesnej blízkosti mi hrklo v hlave, odkiaľ ho vlastne poznám.
Panebože veď to je predsa Michaelovo auto. Vydesená z toho, prečo prišiel som švihom vybehla hore. Bola to naozaj makačka, aj keď je to len na piatom, ale ten počet schodov, hrôza.
Keď som otvorila dvere nemohla som uveriť vlastným očiam.
Jim ležal na zemi (jeho poloha mi pripomínala polohu spiaceho chrobáka, alebo niečo podobné) a nad ním stál Michael.
Mám to chápať tak, že ho poslal k zemi?
Nie žeby som o Michaelovi pochybovala, to v žiadnom prípade, ale predsa, Jim je kus stavaného chlapa.
„Michael, čo sa tu stalo? Nebodaj ste sa vy dvaja....“
„Nie, nemaj strach, potužený alkoholom to vzdal skôr, ako k niečomu došlo.“
Schytila som sa za srdce a s úľavou som si vydýchla. Takže vidím, že moje tragické závery nakoniec neboli opodstatnené.
„Michael, asi by sme ho tu nemali nechať len tak ležať,“ prosebne som sa na neho pozrela, vlastne som tým chcela dosiahnuť aby mi s ním pomohol, sama by som to určite nezvládla.
„Chceš aby som ti s ním pomohol?“
„Budeš taký milý.“
Spoločnými silami sa nám ho nakoniec podarilo preniesť aspoň na gauč.
„Nemal by pri ňom niekto zostať,“ ustarostene sa pozrel na Jima a pritom si rukou prehrabol vlasy.
„Myslím, že to nebude potrebné, on to rozchodí. Nie je to po prvýkrát čo sa takto doriadil,“
skonštatovala som na záver a zo steny som sa chystala zvesiť posledný obraz (ktorý bol mimochodom dosť veľký a mala som s ním malé ťažkosti), ale Michaelove gentlemanské sklony ho nenechali chladným a hneď mi priskočil na pomoc.
Vzal obraz do rúk a celý si ho poriadne prezrel.
„Zdá sa mi to, alebo na tom obraze vidím tvoj podpis,“ usmial sa a pozrel na mňa s významne nadvihnutým obočím.
„Vlastne sa ti to nezdá, je to môj podpis,“ sklonila som hlavu, cítila som sa trochu nervózne, ani neviem prečo, ale pravdepodobne to bolo spôsobené tou tesnou blízkosťou, ktorá panovala medzi mnou a Michaelom.
„Je úchvatný, naozaj, ten kontrast tých farieb, také čisté a svietivé, ktoré pôsobia ako farebná explózia....“
„Ďakujem,“ na viac som sa v tej chvíli asi ani nezmohla. Maximálne ma uviedol do rozpakov, už som cítila ako mi moje líca horia.
„Michael, asi by sme už mali ísť, nech sa Jim z toho alkoholického opojenia kľudne vyspí,“
pokýval hlavou a vzal škatuľu plnú mojich hlúposti zo zeme.
Za jeho ochotu som mu venovala jeden úsmev načo okamžite zareagoval a usmial sa tiež.
Kľúče od bytu som schovala so šuflíka od skrinky, ktorá sa nachádzala hneď vedľa dverí (snáď si ich Jim nájde) a s obrovskou úľavou som za sebou zavrela dvere.

Michael

A zase je to tu.
Opäť na ňu tak pozerám, ale dá sa vôbec na ňu takto nepozerať.
To ako nadšene vysvetľuje a pritom rozhadzuje rukami na všetky svetové strany. Musel som sa začať smiať, pripadala mi tak roztomilá. Zakaždým keď sa usmiala, sa jej objavila malá jamka na líci. Vôbec som z nej nemohol spustiť oči.
V tom zo mňa vypadla jedna otázka.
„Prepáč mi moju smelosť, ale ty a on ste sa....“ počul som ako slová plynú z mojich úst. Ale ja som jednoducho typ zvedavého človeka a zaujímalo ma, čo sa s ňou deje, aj keď vyzerala, že ju to moc nevzalo.
„Hej, rozišli sme sa...“ urobila krátku odmlku, počas ktorej sa jej celkom stratil ten nádherný úsmev z tváre. „...ale už je to za mnou,“ mávla rukou a pritom sa silno udrela o dvere auta. Dosť nahlas zaaukala, takže ju to aj muselo patrične bolieť. Neváhal som ani sekundu a jej ubolenú ruku som vzal do mojej a bruškami prstov som ju jemne začal hladiť, mala naozaj hebkú pokožku. Všimol som si, že na mieste kde som ju hladil sa jej zjavili zimomriavky.
Žeby ich mala zo mňa?
V tom sa strhla, ruku stiahla späť k sebe a na tvári sa jej objavila opäť tá jemne červená farba.
Uviedol som ju do rozpakov, alebo jej to bolo snáď nepríjemné, myslím že nie, prečo potom tá červeň na jej lícach.
„Prepáč, to som nechcel,“ ospravedlnil som sa jej za môj, dosť odvážny čin.
„To je v poriadku, nič sa nedeje,“ usmiala sa, napätie z nej odpadlo a pohodlne sa uvelebila v sedadle béžovej farby.
Cez tmavé okienko som sledoval cestu, ktorú nám opísala. „Takže teraz budeš bývať tu,“
zvedavo som sa spýtal a zadíval sa na dom. Bol to jeden z tých typických rodinných domov.
Veľký dom bielej farby s elegantne riešenou terasou. Okenné rámy boli vyzdobené vianočným osvetlením. Pred domom bola menšia predzáhradka a na jej okraji sa týčil pestro vyzdobený vianočný stromček.
„Vyzerá to tak, že áno. Teda aspoň pokiaľ si niečo sama nenájdem,“ povzdychla si a už chcela vystúpiť z auta, keď tu si spomenula. „Jáj, prepáč, zabudla som, toto by mala byť tvoja úloha,“ pozrela sa na mňa s nedočkavým pohľadom. V tej sekunde mi doplo, čo mi tým chce naznačiť. Rýchlo som vyskočil z auta a podišiel so k dverám na jej strane, opatrne som ich otvoril a pomohol som jej vystúpiť. Z kufra auta som vytiahol krabicu a ten obrovský obraz.
Spolu sme kráčali smerom na terasu (ktorá ma mimochodom naozaj upútala, keďže bola otočená na západ musel tu byť neskutočný pohľad na západ slnka, a ten ja milujem).
Pred dverami som sa chystal s ňou rozlúčiť, síce sa mi moc nechcelo, ale nebudem ju predsa otravovať.
„Tak ja už asi pôjdem,“ chcel som už pomaly odkráčať, keď sa na mňa obrátila s nečakanou otázkou.