Dvadsiatapiata časť
MICHAEL
Dážď, chlad, dážď, chlad a pochmúrne zamračená obloha.
Inými slovami sa nedalo vyjadriť čo sa práve odohrávalo za oknom mojej izby. Sediac na drevenej stoličke a s kúskom papiera v ruke som letmo pozoroval neveselé počasie vonku. Pozrel som na hodinky na mojej pravej ruke. Ručičky ukazovali niečo po desiatej hodine. Dnes ráno som vstával nezvyčajne skoro, čo u mňa nie je bežné, o takom čase mávam ešte hlbokú noc.
Tento deň ma čakala schôdzka, na ktorú som nemal absolútne náladu, ale keďže sa jednalo o dohodnutí podmienok k natáčaniu 3D filmu Captain Eo pre Disneyland, táto povinnosť bola neodkladná. A aby toho nebolo málo, popoludní som bol objednaný k doktorovi Kleinovi, vraj má pre mňa zaujímavú a dobrú správu ako pokračovať v mojej liečbe (to slovo musím dávať do imaginárnych úvodzoviek, liečbou sa to práve nazvať nedá) s vitiligom.
Odložil som papier na bezpečné miesto, večer som mal v pláne sa vrátiť k už dopísanej piesni a dotiahnuť zopár menších detailov. Pred odchodom z mojej izby som ešte užil tabletku proti bolesti, pretože stará rana sa začala v posledných dňoch ozývať častejšie ako predtým, zapil som ju čistou vodou a mohol som spokojne zísť do kuchyne a hodiť aspoň dačo do žalúdka, keďže už dobré dve hodiny si pýta aspoň kúsok stravy.
Zišiel som po drevených schodoch dole na prízemie, ale v dome bolo akosi pusto, čo sa u nás nestáva často. Bolo mi to aj divné, s opatrným krokom som nazrel do kuchyne. Vyzeralo to tak že tam nikoho niet.
Mýlil som sa.
Spoza tajnej skrýše vybehol Randy s pohárom vody ( to som si myslel) a celý obsah mi vylial za košeľu. „Áááá.... Ran, čo to robíš, to stačí.“ Zvýskol som, keď som ucítil aká je tá tekutina studená. „Na to zabudni, braček. To je ešte moje prekvapko k prvému aprílu.“
„Môžeš mi prosím povedať čo za vec to mám za košeľou.“ Znechutene som sa pozrel na tú gebuzinu hnedej farby. „To je prosím pekne môj vlastný recept, nazval som ho Randyho mrazivá pomsta. Základ tvorí kakaový puding, oriešková zmrzlina a pár kvapiek ľadovej vody, lyžička javorového sirupu a štyri kocky ľadu. Pretrepať, nemiešať a Randyho mrazivá pomsta je na svete.“
„Okej, pán Bond a teraz sa vďaka tvojej ľadovej katastrofe budem musieť prezliecť.“
„Nikam sa neponáhľaj. Sadni si tu, na toto miesto a daj si so mnou sendvič s arašidovým maslom.“
Keď Randy vyslovil na "toto miesto" neveštilo to nič dobré. Natoľko už svojho brata poznám a nenechám sa nachytať na jeho ďalší žartík. Pristúpil som k stoličke a poriadne si ju obzrel.
Samozrejme, ako som predpokladal. Stolička bola niečím priehľadným natretá. „Randy a toto má byť čo?“ Prstom som ukázal na moje miesto. „Čo má byť čo?“
„Ran, nie som slepý. Tá stolička je niečím potretá.“ S úsmevom som pokrútil hlavou.
„Dobre, pán všímavý. Je to len tenká vrstva super lepidla.“ Oduto sa na mňa pozrel. „Toto že je tenká vrstva, Ran? Veď na toto keby si sadnem tak sa mi stolička neprilepí len na nohavice, ale nohavice sa mi prilepia na holý zadok.“ S obočím až niekde vo vlasoch som na neho pozeral. „Tak fajn, je tam toho trochu viac, ušla mi ruka a čo?“
„Podaj mi radšej niečo až to zmyjem z tej stoličky. Mame sa toto páčiť nebude.“ Len čo som dopovedal moju myšlienku, zjavila sa ako duch vo dverách. „Čo ste to zase vyviedli. Randy, Michael, koho to bol nápad?“ nahnevane pozrela na zvyšok Randyho mrazivej pomsty na dlážke a na mňa ako sa pokúšam zotrieť lepidlo zo stoličky. „Vieš, mami, to je taký môj žartík pre Michaela.“
„Tak koniec žartíkom. Kde je mop a vedro vieš. Ďalej ti vysvetľovať nemusím. A nech sa dlážka leskne ako keď som ju naleštila naposledy.“ Naoko pohrozila mama. „A ty Michael, vyzleč si tú zababranú košeľu. Keď Randy skončí s luxovaním, operie ti ju.“
„Ale mamíííííí.“ Zaprotestoval Randy.
„To je v poriadku mami, urobím to aj sám.“ Snažil som sa zachrániť Randyho pred trestom.
„Och, chlapci, kedy už z toho vyrastiete. Michael, zlatko, podaj mi tú košeľu, urobím to.“ Naznačila mi mama aby som jej ju dal. „Radšej sa prezlečiem v izbe.“ Tlmeným hlasom som odpovedal. Nemal som za potrebu aby ma videli bez košele. No skôr mám na mysli ramená posiate drobnými fliačikmi, ktoré sa začali zjavovať aj na hrudi. Vybehol som po schodoch hore a snažil som sa čo najrýchlejšie prezliecť. Zo skrine som vytiahol pre zmenu bledoružovú košeľu a červenú kravatu, ale predtým som si z krku musel zmyť zvyšky pudingu a zmrzliny. Robil som to čo najopatrnejšie až nezmyjem aj starostlivo nanesený make-up. Dalo mi to veľa námahy, aby vyzeral čo najprirodzenejšie aj keď každým jedným dňom vrstva na mojej tvári bola hrubšia a hrubšia. Bolo to však potrebné.
Rýchlo som urobil čo som mal a zniesol som mame zababrané veci. V predsieni už stál Bill a bol pripravený na odchod. „Dobré ráno, Bill. Hneď som tam.“ Pozdravil som sa. Ešte som sa rozlúčil s mamou, Randym a La Toyou, ktorá práve vstala (spoznal som to pri pohľade na jej strapaté vlasy a vačkami pod očami).
„Môžeme vyraziť.“ Potľapkal som Billa po ramene a ten sa prudko strhol. Pravdepodobne nad niečím tuho uvažoval. Nepýtal som sa ho nad čím. Stačil mi jeho výraz v tvári, ten ma dokonalo pobavil.
Na schôdzke s ľuďmi, ktorí mali so mnou spolupracovať na filme sme sa dohodli na detailoch nakrúcania. S režisérom Francisom Ford Coppolom a výkonným producentom Georgeom Lucasom sme sa popri dohadovaní aj skvelo zabavili, takže som to videl na zábavnú spoluprácu.
O necelé tri hodiny som už sedel v ordinácii doktora Kleina. „Dobrý deň, Michael. Ako som už do telefónu hovoril, mám dobrú správu. Jedná sa o nový druh krycieho krému, vyzerá prirodzenejšie, lepšie sa prispôsobí pokožke. Takže nie je nutné používať tieto ženské make-upy. Určite sa v ňom budeš cítiť uvoľnenejšie a ľahšie.“ Doktor Klein mi ukázal o čo sa jedná. „Ďakujem, priznám sa, že v tomto make- upe som sa cítil nesvoj, tak zženštile. Ale aj tak by som najradšej prial aby som nemusel používať žiadnu z týchto vecí.“ Smutne som sa pozrel von oknom, po ktorom stekali pramienky dažďovej vody. „To ti verím, Michael. Ale sám vieš o čom to je.“
„Viem, a musím sa s tým zmieriť. Naučiť sa s tým žiť. Nič iné mi asi nezostáva.“
„Ahoj Janet.“ Pozdravil som sestru, ktorá bez slova sedela v obývačke na gauči a smutne pozerala do kozuba. Z jej pohľadu sa dalo vyčítať mnoho. „Opäť on?“ Smutne som sa spýtal. „Och, Michael. Prečo sa takto pre neho trápim. Veď sme už rozvedení. Myslela som, že tým sa to všetko skončí, ale mýlila som sa.“
„Ach, Janet. Ty choď zatiaľ do mojej izby a ja pripravím čaj, dobre? A v pokoji sa porozprávame.“
„Vďaka Michael, si skvelý brat.“ Usmiala sa a pevne ma objala.
Ešte som to nikomu nepovedal, ale Janet je mi zo všetkých súrodencov najmilšia. Vždy sme sa mali o čom porozprávať. Spomínam si, keď sme boli malé deti často som sa hrával Freda Astairea a Janet bola Ginger Rogersová. Vždy sme si spolu užili veľa zábavy. Jedna z mála pekných spomienok na moje detstvo.
Zatiaľ čo Janet čakala v mojej izbe, ja som chystal teplý kamilkový čaj. O pár minút som mal všetko nachystané. Posadil som do postele vedľa nej a podal som jej šálku s čajom. Rozprávali sme sa pár minút, keď mi zazvonil telefón. „Michael, kľudne si to zdvihni.“
Natiahol som sa po slúchadle a zodvihol som. „Áno?“
„Michael?“ Ozvalo sa z druhej strany. Bola to Allison. Hlas sa jej chvel a mal som pocit, že plače. „Deje sa niečo?“ Zľakane som zo seba vyjachtal. „Michael, prosím prídi. Stalo sa niečo...Ponáhľaj sa.“ Allison začala vzlykať. Zľakol som sa čo sa stalo. „Hneď som tam.“ Položil som slúchadlo. „Deje sa niečo?“ preľaknuto sa pozrela Janet. „To ešte neviem, ale nevyzerá to dobre. Plakala, Janet. Nemám z toho dobrý pocit.“ Prehodil som cez seba bundu a utekal som dole. „Michael, daj potom vedieť čo a ako.“ Stihla za mnou Janet zakričať. Nasadol som do auta a čo najkratšou cestou som sa snažil k nej dostať. Auto som zaparkoval za domom a cez únikový východ som vošiel do budovy. Zaklopal som na dvere. Otvorila Linda. Bola tu aj Clara. Obe mali oči plné sĺz. „Čo sa stalo? Kde je Allison.“ Srdce sa mi rozbúšilo. „Je vo svojej izbe.“ Ani mi to nestihli dopovedať, hneď som za ňou utekal. Otvoril som dvere. Ležala v posteli a v rukách objímala plyšového medveďa, ktorého som jej daroval keď sme boli spolu v Londýne. „Michael.“ Zakričala moje meno. Po tvári jej stekali slzy. A mne zovrelo srdce pri pohľade na ňu. Posadil som sa k nej. Vrhla sa mi do náručia. „Michael, stalo sa niečo...niečo strašné.“ Cítil som sa tak bezmocne. Vôbec som nevedel čo mám robiť. V takomto stave som ju ešte nevidel.
„Otec, bol v práci a-a-a v tom z ničoho nič vtrhol do obchodu nejaký šialenec. Začal všade navôkol strieľať a trafil aj...“
„Bože môj, Allison.“ Bolo to ešte horšie ako som čakal. Len som ju objal pevnejšie, tá bezmocnosť ma ničila. „Teraz leží v nemocnici vo vážnom stave. Mám strach, Michael. Čo ak otec...“
„Na to ani nemysli. Bude to v poriadku, uvidíš. Dostane sa z toho.“ Snažil som sa ju upokojiť. „Zajtra ráno letím do Rosemontu. Nemôžem otca nechať samého.“ Utrela si oči od sĺz a na chvíľku zmĺkla.“Hm, Michael, nikdy by som ťa o nič nežiadala, ale teraz ťa veľmi potrebujem.“
„Pôjdem tam s tebou.“ Milo som odpovedal. „Myslíš to vážne, Michael? Ak by som ti mala narušiť nejaké pracovné plány.“
„Práca počká, ty si tá najdôležitejšia. Išiel by som s tebou kamkoľvek.“ Vzal som jej tvár do dlaní a utrel jej stekajúce slzy z očí. „Milujem ťa, Michael.“
„Aj ja ťa milujem. Urobil by som pre teba čokoľvek. Ale teraz by si si mala pospať. Ak chceš môžem tu s tebou zostať .“ navrhol som. Nemohol som ju v tomto stave nechať samotnú.
Ľahol som si vedľa nej a čakal kým zaspí. Ale aj ja som len obyčajná ľudská bytosť a po krátkej chvíli som začal pociťovať náhlu únavu. A keďže sme chceli letieť zajtra musel som si zbaliť veci. Keď som si bol istý, že Allison už tuho spí, vstal som z postele a šiel do obývacej miestnosti. Na gauči sedela Linda a zamyslene pozerala do steny. „Allison už zaspala. Odkáž jej, že ráno sa po ňu zastavím.“
„Samozrejme.“ Neprítomne odvetila. Chcel som už odísť, keď sa za mnou otočila. „Michael, počkaj.“ Zvýšila hlas. „Dávaj tam na ňu pozor.“
„Nemaj strach, určite dám.“ Potichu som odpovedal a rýchlo som utekal domov.
„Michael, tak čo sa tam stalo?“ naliehala na mňa Janet až jej všetko porozprávam. „Janet, hneď ti všetko vysvetlím, ale najskôr sa musím čo najrýchlejšie zbaliť. Ráno letím do Rosemontu.“ V krátkosti som jej vysvetlil.
„Ráno letíš a kam. Michael, čo sa to deje?“ Nervózne mi poskakovala za chrbtom. Zhlboka som sa nadýchol a vypustil paru. „Poď, sadni si ku mne.“ Posadili sme sa na posteľ. „Musím ísť s Allison do Marylandu. Jej otec leží v nemocnici vo vážnom stave.“
„Panebože, čo sa stalo.“ Jednou rukou si prikryla ústa. „Nejaký šialenec prepadol jeho obchod a začal strieľať všade navôkol a nanešťastie trafil aj jej otca.“
„Ale bude v poriadku?“
„Janet, v to dúfam, ale teraz sa musím ponáhľať.“ Vytiahol som kufor zo skrine a začal sa baliť.
„Pomôžem ti, Michael.“ Ponúkla sa Janet.
Keď som bol so všetkým hotový boli akurát tri hodiny ráno. „Michael, čo poviem ostatným, mame a otcovi.“
„Sám im to poviem. Ale teraz musím vyriešiť let. To bude môj najväčší problém.“
„A čo tak zavolať a vysvetliť im že o čo ide. Bude sa to musieť dať nejako zariadiť.“ Snažila sa mi pomôcť. Celkom sa mi jej nápad aj pozdával a za pokus predsa nič nedám. Schytil som telefón a zavolal na Los Angeleské letisko. Našťastie pracovníci boli zhovievaví a urobili všetko čo je v ich silách aby nám zabezpečili súkromný let. Na niečo je predsa len tá moja popularita dobrá. Za normálnych okolností by sa mi to s najväčšou pravdepodobnosťou nepodarilo. Okolo šiestej ráno som začul niekoho ako kráča po chodbe na poschodí. To bude pravdepodobne mama, ona jediná z celej Jacksonovskej famílie stáva takto skoro. Je to také ranné vtáča.
Vykukol som sa z izby. „Mami, môžeš na moment.“
„Ale iste, zlatko.“ Vošla do mojej izby. Keď zbadala nachystanú batožinu pri mojej posteli, zostala zarazená. „Michael, chystáš sa niekam?“
„A o tom ti chcem povedať.“ Sadli sme si spolu a všetko som jej vysvetlil.
„Nechcem ju v tom nechať samú.“
„Samozrejme, zlatko, chápem to. Keby som bola ja na tvojom mieste, robila by som presne to isté.“
„Vďaka za porozumenie, mami.“
„Od toho tu predsa som. Len si tam dávajte pozor a zavolaj keď dorazíte.“ Pohladila ma svojou teplou dlaňou po líci. Každý jeden deň ďakujem Bohu, že mám tak skvelú, milujúcu a chápajúcu matku.
„Mami, a pozdravuj odo mňa ostatných a nech sa nehnevajú, že som im nič nevysvetlil.“
Keď som schádzal dolu po schodoch, stihla ma ešte Janet dobehnúť. „Michael, počkaj. Dávaj na seba pozor.“ Pošepkala mi do ucha a objala ma. „Nemaj strach, sestrička. Budem opatrný. A prepáč mi ten včerajší večer. Sľubujem, že si ho vynahradíme niekedy inokedy.“ Venoval som jej jeden úsmev a vybehol som z domu. Bill stál už pri aute. „Vďaka Bill, že si si na šiel čas.“
„To je v poriadku, Michael. Kedykoľvek.“ Pomohol mi s batožinou naložiť ju do kufra auta a mohli sme vyraziť. Pred Allisoniným domom sme boli o necelých dvadsať minút.
„Michael, konečne si prišiel. Takto tu sedí odvtedy, čo si odišiel.“ Ustarostene ma zaviedla Linda do obývačky. Mala pravdu. Allison tam sedela na gauči s neprítomným pohľadom. Našťastie už neplakala. Prisadol som si k nej. Pozrela sa na mňa smutnými očami a len ma bez slova objala.
„Všetko bude v poriadku. To ti sľubujem.“ Ovial som svoje ruky okolo jej ramien a stisol ju. Tvárou sa mi zaborila do pleteného modrého svetra. „Si pripravená.“ Potichu som jej položil otázku.
„Myslím, myslím, že áno.“ Odtiahla sa a na jej tvári som uzrel ako sa jej kútiky úst nadvihli do jemného úsmevu. „Fajn, pomôžem ti s batožinou.“ Ochotne som ponúkol pomoc. Ešte sme sa rozlúčili s Lindou a vyzdvihli sme Claru spolu s Davidom. Sophia zostala doma s Davidovou mamou.
Na letisku bolo už prichystané malé súkromné lietadlo.
ALLISON
„Všetko v poriadku?“ spýtal sa ma Michael, keď som pri štarte lietadla pevnejšie stisla jeho ruku. „Všetko je v poriadku.“ Upokojila som ho. „Na lietanie s tebou si už pomaly začínam zvykať.“ Michael sa len letmo usmial a preplietol si prsty spolu s mojimi. Pri kontakte s jeho pokožkou sa mi na mieste zjavili zimomriavky. Michael si toho hneď všimol a prstom mi prešiel po chrbte ruky. Hlavu som si oprela jeho rameno. Bolo zvláštne, čo vo mne Michaelová prítomnosť spôsobovala. V jeho náručí som sa cítila tak bezpečne. Tlkot jeho srdca ozývajúci sa pri mojom uchu, bol pre mňa hotovým balzamom na dušu. Jednou rukou mi zašiel nižšie až sa dostal k môjmu stehnu. Jemne mi po ňom prechádzal. Hlavu som si položila vyššie. Jeho dokonalo upravené kučierky ma jemne pošteklili na nose. Hlbšie som sa nadýchla až som zachytila jeho slastnú vôňu. Nachvíľku som zabudla na všetky problémy, ale len na malinký moment. V zapätí na to som si spomenula na otca. Prehltla som všetku tú bolesť. Nechcela som sa pred ním rozplakať ako malá. Určite bude v poriadku, verím tomu. Otec je predsa silný muž. Takto skončiť nemôže.
Dobre, Allison, upokoj sa! Prestaň už na to myslieť. Mysli pozitívne. O pár hodín budem opäť v Rosemonte. Spolu s otcom. Všetko bude v poriadku.
Všetko hravo zvládnem. Aj, teda hlavne vďaka tomuto mužovi, ktorého tak milujem.
Komentáre
Prehľad komentárov
Konečne som sa dotrepala k písaniu komentu, už som si začínala myslieť, že sa mi to nikdy nepodarí, ale tak nakoniec som si našla čas :D myslím, že v najbližšie dni by som na to aj tak nemala čas, keďže som na dovolenke :D
Keďže mám čo robiť dnes aj zajtra (keď tak pozerám už je skoro polnoc) idem sa do toho pustiť, aby som to mala čím skôr za sebou a teba potešila :D
Tak ako vždy ti musím povedať, že je to výborné! Som veľmi rada, že som jednou z tých osôb čo môžu čítať tvoju story preto, že patrí k jedným z tých najlepších :D je to čím ďalej tým lepšie a ja sa vždy tak veľmi teším na ďalší diel :D Už len keď sa prihlásim na fb a hľadám medzi upozorneniami či si mi náhodou niečo nenapísala na wall a či sa to náhodou netýka story :D alebo tie amazing obrázky, z ktorých nedýcham minimálne pol hodinu :D a potom ma napádajú už len samé úchylnosti, ktoré si poctivo zapisujem a chystám sa ich použiť v story :D
No ale tak teraz k tvojej story :D
Ako vždy perfect part Michaela, z ktorého som sa zase posmiala :D tie hlúposti čo mu robí Randy, no fakt, ja by som ho asi prizabila keby, že mi niečo také urobí :D a ešte to lepidlo, asi by som mu tam namočila hlavu, aby vedel čo je nepríjemné :D :D
To s tým jej otcom som naozaj nečakala, keď si na začiatku písala, že niečo action tak som si vôbec nepredstavila, že by to mohlo takto nejako dopadnúť :D a keď už ti mám pravdu povedať, niečo podobné mám naplánované aj ja s mojím otcom v mojej story :D :D ale je to niečo iné :D veď sama potom uvidíš, keď sa ti ešte bude chcieť čítať tie moje drísty :D
No a keďže viem, že ďalšia kapitola je už pridaná a mám ju aj miliónkrát prečítanú, nebudem ťa prosiť o ďalšiu, to až o tri komenty ďalej :D :D :D
Ďakujem, že píšeš GBY, ILY :*
...
(Misi255, 7. 7. 2011 20:00)
Joooo!!!!
Koment dávam ako prvá. (Teda pokiaľ ma pri jeho písaní niekto nepredbehol!:D)
Ani nevieš aká som rada, že mám čo čítať!!! Áchhhhhh, toto je pre moju spisovateľskú dušu a Michaelovské srdce ako raj na zemi!;D
Dúfam, že nikoho komentárom neovplyvním, keď mám tú zodpovednosť ako prvá zhodnotiť novú časť.
"Jedna z mála pekných spomienok na moje detstvo."
Yes, začínam touto vetou. Dôvod? Strašne sa mi páči jej štylistické spracovanie. Neviem vysvetliť prečo, proste ma zaujala - jednoduchá a veľmi emotívna<3
Dej: Dievča, posunul sa významným krokom dopredu!:D Už som tam dokonca zachytila aj prvky mojej novej časti a to je sakra čo povedať!!:D
Dĺžka: Skvelé! Dostávaš 1+ za uspokojivú vzdialenosť medzi začiatkom a záverom tejto kapitoly:D:D
Štylistika: Medzi nami autormi sa patrí prehodiť pár slov aj o nej;) Do očí mi vrazilo pár mistakes, neviem, či ti Word nezvýrazňuje chybičky krásy, alebo ich ignoruješ, ale tentoraz tam bolo z každého rožka troška:D
Action: Moja želaná akcia!:D Takže prečítala som ti to v myšlienkach, vravíš??? Bohača, ale mne sa skôr zdá, že ty si takmer prečítala tie moje!!!!:O :D Shit, skoro si narušila moju plánovanú udalosť:D Kokos, na neuverenie niekedy toto:D
Obsah: Podarilo sa ti to! Prekvapila si ma!:D Bolo to akčnejšie ako obvykle a mňa akcie bavia! :D máš u mňa body navyše:D Akurát niektoré časti si mohla dotiahnuť do hlbšieho konca. Viem, snažila si sa pohnúť dejom dopredu a chcela si tam vložiť všetky svoje nápady, ale napríklad návšteva u dr. Kleina mohla byť pokojne aj o kus viac opísaná;) Toť len môj návrh, ber alebo nechaj tak:D
A ešte posledná vecička: Why nepoužívaš pri otázkach postáv otáznik?:D:D Netreba šetriť, dear!:)
Inak nemám žiadne výhrady, táto časť sa mi páčila VEĽMI zo štylistického hľadiska - od začiatku do konca je vidieť tvoju snahu písať čo najzaujímavejšie a najdokonalejšie vyberať slová, chválim prevelice!<3 Ďalšie bodíky navyše.
Skončilo to tak, ako to skončilo, som zvedavá, čo sa udeje ďalej... a rovnako si sa už dostala do pásma mojej story, takže o to zaujímavejšie to bude vnímať:) Teším sa na novú kapitolu!
PS: S pridávaním kapitol si ma sundala na lopatky!:D:D Síce ja ich mávam dlhšie, ale tvoja zanietenosť a nadšenie, pre ktoré to píšeš je obdivuhodné<3 (Niežeby mňa to nebavilo;)
GBY ILY!!!!!!!!!!! Sem s novou kapitolou!!!!:D
...
(Atiiik, 16. 8. 2011 23:50)