LINDA
Žijem v strese.
Možno. Aspoň mám taký pocit.
Mám množstvo práce. Veľa práce. Vlastne väčšinu svojho času som v práci. Znamená to, že som workoholička?
Nie, nemôžem byť.
Aj keď... všetci mi to hovoria.
Kolegovia v práci, All, dokonca aj Phillip mi to vyhadzuje denne na oči. Ale veď ja predsa potrebujem prácu. Veľa ľudí trávi mnoho času v práci, nie som jediná. Tak to na svete jednoducho chodí. Moja kariéra je pre mňa dôležitá. Je to azda zlé?
Vlastne preto sme sa s Phillipom pohádali. Vyčíta mi, že si nedokážem zorganizovať môj pracovný plán. Vraj miešam súkromie s prácou. Vlastne, že kariére dávam prednosť pred ním. Ale to nie je pravda. Určite nie.
Mám ho rada. Ľúbim ho – myslím. Nie, určite ho ľúbim.
A ako to všetko začalo?
Boli sme spolu dohodnutí, že si spravíme večer len pre seba. Len my dvaja.
Lenže ja... jednoducho som to nestihla. V práci sme mali menšiu poradu a tá sa predĺžila. Barbara Prestonová chcela so mnou prebrať ďalšie číslo. Musela som sa plne sústrediť, počúvať ju, čo mi hovorí. Je to typ človeka, ktorého by som zaradila do skupinky pod názvom perfekcionisti. Preto všetko musí byť tip top.
Ale je to veľká žena. Ja sama ju obdivujem. Jej život, sľubnú kariéru. A chcem sa dostať vyššie. Nechcem robiť len rádovú asistentku. Preto je pochopiteľné, že väčšinu času trávim v redakcii. Robím všetko preto aby som jej mohla vyhovieť. Aj to, čo nemusím.
Keď som prišla domov, bola som uťahaná. Viem, že sa Phillip snažil pripraviť nám pekný večer. Ale ja som vôbec nemala náladu. Keď však nad tým premýšľam, posledné dni mi býva hrozne. Neviem, čo sa so mnou deje. Pravdepodobne to bude len únava, nič viac.
Opäť mi to začal vyhadzovať na oči. Veľmi sa ma to dotklo. A akým spôsobom to podal. Obaja sme začali po sebe kričať. Štekali sme po sebe ako psy. Povedal mi, že keď som tak posadnutá robotou, nech si tam rovno aj ostanem a domov sa nemusím vracať. A vraj som s ním len preto, aby som si vyplnila nudné chvíle medzi prácou a ďalšou prácou.
Naštvala som sa.
Hnev sa začal vo mne tak hromadiť, že som sa neukontrolovala a uštedrila som mu facku na líce. Natiahla som na seba kabát a utekala som preč. A čo ma najviac dorazilo? Ani sa neunúval zastaviť ma. Potom som mu pravdepodobne ľahostajná aj ja.
Hodnú chvíľu som blúdila ulicami až som zastavila pred bytovkou, ktorá mi je dobre známa. Uvažovala som, či vôbec mám za ňou zájsť. Nakoniec som sa rozhodla.
Z kabelky som vytiahla zväzok kľúčov. Ešte mi zostal ten od vchodu. Pomaly som vybehla po drevených schodoch. Stopli ma až biele dvere. Prstami som prešla po kľučke, ešte mi poslednýkrát hlavou preblesla otázka, či mám.
Už je dosť neskoro, iste už bude spať. Musím silnejšie zabúchať. Skonštatovala som.
Spoza dverí som začula šomranie.
Bože, zaiste je namosúrená. Nemá to rada. Poznám ju. Neznáša, keď ju niekto zobudí.
Kľúčmi zaštrngá a otvorí dvere. Ale nevyzerá, že by som ju zobudila. Vlastne, vyzerá sviežo a dosť preľaknuto.
„Linda?“ Tíško, ale prekvapene vybafne.
„Neruším?“
Panebože, určite som niečo prekazila. Prichádzam nevhod. Najradšej by som sa zvrtla na opätku a utekala preč. Asi som nemala chodiť.
„Deje sa niečo? Je takmer polnoc.“ Krúti Allison hlavou.
Až teraz som si uvedomila, ako veľmi sa potrebujem vyrozprávať. A pravdupovediac dúfam, že ma prichýli na noc. Nemám najmenšiu chuť vrátiť sa domov a pozerať sa Phillipovi do tváre.
„Poď dnu.“
Vedela som to. Na najlepšiu kamarátku sa môžem spoľahnúť kedykoľvek. Čo by som asi tak robila, keby tu nebola? S najväčšou pravdepodobnosťou by som naďalej blúdila po uliciach LA a modlila sa, aby som to do rána prežila.
Usadila ma do obývačky. Mlčky len tak sedím a obzerám sa po izbe.
Bože, tak predsa si kúpila ti snehobiele závesy.
Pozriem do okna.
A tak som ju od nich odhovárala, myslela som si, že sa sem nehodia, ale ako vidím, zmýlila som sa. S tým nábytkom to vyzerá priam luxusne. Dlaňou prejdem po hodvábne mäkkom vankúšiku uloženom na gauči a z plných pľúc si povzdychnem.
„Pozerám, že si predsa nedala na moju radu a tie závesy si kúpila.“
„Linda.“
„Nie, dobre si urobila, vyzerá to skvele.“
„Prosím, nezahováraj. Predpokladám, že kvôli nábytkovému dizajnu si neprišla. Čo sa stalo?“
Teplou rukou mi prejde po tvári a utrie mi slzy.
„Pohádali sme sa.“
Rozladene sa All pomrví. To, čo som jej povedala ju zaiste nepotešilo.
„Prečo?“ Položí mi logickú otázku. To, čo som sa jej chystala povedať je na dlho. Skôr ako začnem sa pohodlne posadím a na kolená si položím vankúšik.
„Bola to úplná hlúposť, ale veľmi sa ma to dotklo. Prestala som sa ovládať a udrela som ho.“
„Linda, ale z časti musím dať za pravdu Phillipovi. Iste, mohol ti to povedať jemnejšie. Ale priznaj si to. Keď sa nad tým aj ty sama zamyslíš, má pravdu. V práci tráviš príliš veľa času. Myslí občas aj sama na seba a nezabúdaj si vyberať za to odmeny.“
Keď ju tak počúvam a zamýšľam sa nad je slovami, všetko do seba zapadá. Až príliš som sa sústredila na kariéru a moje odmeny skončili v rukách iných. Urýchlene to musím napraviť, ale dnes nie. Nemám tu odvahu. Musím sa pozbierať.
„Ďakujem, All.“ Pozriem do prázdna. „Mám na teba ešte jednu prosbu.“
„Samozrejme, že môžeš ostať.“ Zoširoka sa na mňa usmeje. „A dúfam, že si pochopila, čo som ti tu teraz povedala.“
Skôr, ako som jej stihla odpovedať z izby sa vykukla kučeravá hlava. All vyskočila na rovné nohy a vystrelila k Michaelovi. Niečo mu pošepkala a zapadla do izby. Ten len plný rozpakov prešiel okolo mňa smerom do kuchyne a tíško ma pozdravil. Ostala som tam sama.
Po chvíľke sa však vrátil a v rukách držal šálku čaju. Prisadol si ku mne na pohovku a podal mi ju.
„Ďakujem.“ Vezmem si ju a privoniam k nej. Tá úžasná vôňa čaju ma dokonale upokojila. „Prepáč mi to, asi som prišla nevhod.“
Ospravedlnila som môj náhly vpád, načo len odpovedal, že si nemám z toho robiť ťažkú hlavu.
Jednej veci sa však nemôžem zbaviť a to je – majú tak krásny vzťah. Z toho, čo mi vždy rozpráva to viem a aj to vidím. Tíško jej ho závidím. Je skutočne taký ako ho opisuje? Zaiste musí byť. A mala aj pravdu s tým, že keď je v rozpakoch tvári sa tak milo a okamžite sčervenie.
Ostalo medzi nami ticho. Vôbec som nevedela ako sa mu mám v tejto chvíli prihovoriť. Vždy, keď sme sa stretli bavili sme sa o somarinách. A evidentne ani on sám nevedel, čo má hovoriť. Len si okusoval peru a nervózne sa pohrával s prstami na rukách. Našťastie nás z tejto prekérnej situácie vyslobodila All.
„Bude to v poriadku, keď ti usteliem na gauči?“
„Prežijem to.“
Aj keď najradšej by som dala prednosť teplej a mäkkej posteli dnes budem musieť urobiť výnimku a prežiť dnešnú noc na gauči.
Ach.
11.30 a ja ešte stále ležím v posteli. Nemám najmenšiu chuť vstávať a už vôbec nie niečo robiť. Chcela by som zostať v tejto skvelej veľkej posteli, pod tou najvoňavejšou prikrývkou.
Hmmmm. Vonia presne ako All. Pripomína mi to maliny. Nech to vyznie akokoľvek hlúpo, milujem jej vôňu. To je jeden z dôvodov, prečo sa s ňou vždy rada objímem. Len aby som mohla cítiť tú príjemnú vôňu.
A kde je vlastne All? Ešte pred malou chvíľou ležala pri mne.
Okej, ale aby som veci uviedla na správnu mieru.
Je pravda, že dnes v noci sme spolu spali – v jednej posteli. Keď Michael zbadal môj kyslý ksicht, že by som mala ja spať na gauči, bol taký ochotný a na gauči prespal on. A keďže som nechcela ostať sama, zavolala som All, nech ide so mnou. Skoro do rána sme sa rozprávali. Museli byť tak tri ráno, keď sme konečne zaspali. A to sa koniec koncov odrazilo aj na mne.
Ou, žalúdok mi ide poprekrúcať od bolesti. Akoby som zjedla niečo pokazené a pýta sa to ihneď von. Cítim sa ako po prežúrovanej noci, s tým rozdielom, že ma nebolí hlava a nesuší ma ako vždy, len ten žalúdok.
Pomalým, lenivým pohybom som sa prekotúľala na druhý koniec postele. Ešte skôr ako dopadli moje nohy na koberec ucítila som, ako sa mi zachvel žalúdok. A je to tu. Ozlomkrky som vyletela z izby a utekala rovno do kúpeľne.
Bože, takto zle mi predsa nikdy nebývalo.
„Linda, si v poriadku?“
„Ale áno. Som v pohode.“ Vzdychla som si. Vôbec nie som v pohode. Nič nie je v pohode. Práve naopak, je to zlé, veľmi zlé. Čo keď trpím nejakou vredovou chorobou žalúdka alebo to môže byť Cronova choroba. Čítala som o nej, je to veľmi nepríjemné ochorenie. Ach jaj, a tá nepríjemná chuť v mojich ústach.
Kurník, keby tu mám aspoň vlastnú zubnú kefku.
Ale All tu má dve.
Nie, počkať. Tá druhá bude zrejme patriť Michaelovi? On tu už má vlastnú zubnú kefku?!? Tak tomu hovorím posun o 10 krokov dopredu.
„Linda, vyzeráš ako strašiak v poli.“ So zalomenými rukami zhodnotí All to, čo sa jej práve postavilo pred oči, čiže ja sama.
„Pekne ti ďakujem. Viem, že vyzerám príšerne a rovnako sa aj cítim.“
„Urobím ti kávu?“
„Vďaka, ale mám taký pocit, že čokoľvek dnes hodím do žalúdka sa v ňom dlho neohreje.“ Odsuniem stoličku a sadnem si za stôl. Opäť sa mi zachvie žalúdok, ale našťastie už nemá čo z neho vyliezť.
„Mala by si navštíviť doktora. Naozaj vyzeráš zle.“
„Hlúposť, je to len žalúdočná nervozita.“
„Len tak pre zaujímavosť. Presne ako ty vyzerala aj Clara keď...“ Sarkasticky poznamená a s potláčajúcim smiechom si usrkne z kávy.
„Zbláznila si sa?“ Ja? Určite nie.“ Teda, teraz ma dorazila. Aj keď je pravda, že takto zle mi býva už dlhšiu dobu a moja červená kamarátka mešká. Pripisujem to len stresu.
„Veď uvidíme o deväť mesiacov.“
„Žiadnych deväť mesiacov nebude. Dokážem to hoc aj teraz.“ Razantne trepnem päsťou po stole a už sa chystám na odchod keď tu si uvedomím. „A kde je vlastne Michael?“
„Ten už dávno odišiel do štúdia a kam sa vlastne chystáš?“
„Do lekárne, hneď som späť.“
Asi po 15 minútach už sedím s All v kúpeľni a netrpezlivo čakáme na verdikt malej bielej veci. Ak sa na nej zjaví len jedna čiarka som v suchu, ale ak to budú čiarky dve – vlastne ani neviem ako by som zareagovala.
„Tak čo, ako som dopadla?“ Nervózne podupkávam pätou po kachličkách.
„Pozri si to sama.“ S výrazom „čo mi tým chceš naznačiť“ mi podáva tehotenský test. Vyšklbnem jej ho z rúk a poriadne ho preskúmam.
A teraz je to jasné. Dve.
Dve čiarky mi možno zmenia život.
Linda
(aďuška-jackie, 23. 9. 2012 20:07)